Mám 2 navigácie a v Bratislave ma posielajú každá inou cestou. Na to si už zvykám, používam teda moje mozgové pamäťové bunky. U Mili balíme môj bike do krabice, s Ondrom nakladáme do ich autíčka a smer Schwechat. Na letisku bulky luggage, my sme ostrieľaní, ale jeden pánko mal krabicu XXL, vyššiu ako on a skoro prázdnu, to už neprejde skenerom, to už je max, tak to tam riešil. S Mili obedujeme vo Vienna lounge, Ondrovi sľubujem, že budem na neho dobrá, tak on hladuje :). Vo Valencii booking píše, že zrušili taxi a vracajú peniaze, sme údajne príliš “out of size” aj pre mikrobus. Napriek tomu o chvíľku telefonát, že taxi stojí pred halou. Ale Big problem – “3 pípl plus 3 boxis tugeder on bord istn elowd”. Tak to pán taxikár do Valencie točí dvakrát. Posielame jeho big bossovi big Salute, nech to do budúcna skúsi rozumnejšie poriešiť. Našťastie im táto hra úplne nevyšla a platili sme len jednu cestu. Ubytko v Universitas Burjassot je fajné. Skladáme bajky, krabice nechávame u domáceho. 

S ubytkom máme raňajky, naozaj dievčensko – študentské, to znamená niečo pod zub zohnať na obed v Puebla de Valverde. Valencia ráno moc neohuruje, nejdeme zrovna cez turisticky atraktívne miesta, dokonca aj krásna stanica je v rekonštrukcii. Mestské cyklotrasy však majú výborné. Značenie, semafory, priestor…, a hlavne všade. Ak je náhodou  ulička tak malá, len pre jedno auto, aj to v jednosmerke, majú aj tam značku, že cyklisti majú prednosť. Na stanici robíme foto službičku austrálskemu long-distance bikerovi, ide z Madridu cez Alpy niekam do Nemecka,… proste Európu. Nadmieru ústretoví pracovníci stanice – Miquel dokonca uteká po Mili, nemusí sa zdržiavať v pokladni, že však bikove príplatky do vláčika si môžeme kúpiť priamo vo vlaku…. Tak aj je. Dva bajky visia, jeden stojí a stúpame vláčikom za 2 hod do 1000 mnm. 

V Puebla vystúpime, v miestnej rýchlo- občerstvovacej reštike dávame vajcovo-omeletové torteliny s pečivom. V Španielsku bude ťažko, jamón je šunka, keso je syr, huevo je vajce a agua voda. Cerveza pivo, kafe kafe. Ešte por favor, holá a buenos dias aj tardes. Bude nám to stačiť? Podhorím prichádzame k jazierku so značkou zákaz kúpania – vody málo, kto by sa v tomto kúpal? Chutnáme prvé tohtoročné čerešne v sadoch, a štrikovaním asfaltom a poľňačkami sa dostávame k Mora de Rubielos. V potravinách si kupujeme niečo na večeru a raňajky. Pivko s kafčom dávame v reštike s Michelinovými značkami. Reálne? (Ty fakt! Doma to pozerám, naozaj! Kvôli jamónu a asi trufám je v sieti Michelinských reštaurácií, to si len tak bajkujeme a na pivko šup sem, hmmm). Po pauzičke začína reálne tiahle stúpanie po asfaltke k rázcestiu a lesnou cestou medzi píniovými borovicami zvyšujeme nadmorskú výšku. Výhľady na všetky strany, sem tam vidieť usadlosti, po ceste jediný hospodársky dvor s kravkami, nikde nikoho. Krásne zakvitnuté kručinky, nevädze a neviem aké kvietky, vraj afodel, a je znakom Persefony. 

Útulňa Hontalar je bez vody a tak prášime po vrstevnici ďalej k predpokladanému prameňu označenému ako Fuente del Tajo. V prístrešku pre grilovanie staviame stany, aspoň spálničky. Je to tak na spanie útulnejšie… Prameň je bez vody, iba mláka dole v oplotenom bazéniku. V celej tejto oblasti je zakázané zakladať ohne, tu dokonca aj v grilovacom prístrešku… Rozkladáme večeru, zakúpenú v Rubielos, pekne sa podelíme. Mini hygiena a obliecť všetko, čo mám na seba, zakutrať sa do spacáku a prežiť do rána. Sme vo výške 1680 mnm a v noci bude v tomto horúcom Španielsku isto zima.

Noc krušná, treba mi znovu zvyknúť na karimatku, zimu. Ráno je okolo nás tráva postriebrená srieňou. Pre vodu prifučí dvojica párik bikerov z Walesu. Odchádzajú s dlhým nosom, vody niet. Už sú zvyknutí, oni okruh končia, my začíname. Balíme, rozmrazujeme prsty a krásnymi zjazdíkmi pomedzi borovicové háje sa dostávame k Linares de Mora. Typická čarovná stredoveká aragónska dedinka, s banskými prvkami. Mora znamená Maur, takže vieme presne kde sme 😊. V dedinke nikde nikoho, len majitelia v pekárni. Striedame pri stole Walesanov a dávame si sladké raňajky podľa výberu. Pani má celé tácky napečených mafinov, to kto bude v tejto zabudnutej dedinke jesť? Záhady zostávajú záhadami. Tečúca voda na wc-ku, umývam zuby. 

Z Linares stúpame asfaltkou, trochu sme zakufrili, zbytočne naberáme výškových aj dĺžkových metrov, aby sme miesto 400 ročnej borovice vzhliadli  dedinku  zvrchu! Vraciame sa do údolia a tentoraz už správne stúpame k mŕtvemu lyžiarskemu stredisku. Všade kvitne množstvo kvetov, žlto modro zelené nálady, celé skalky. V lyžiarskom stredisku beží miestna Petra do kopca ako o život, my však zjazdujeme vedľa zjazdovky až ku odbočke na Pico Peñarroya. Je to najvyšší bod nášho okruhu, 2020 mnm. Rozhľady dookola, nikde nikoho. Z vrcholu zjazdíky cez neskutočné botanické záhrady, pomedzi kravky s mini teliatkami do ďalšej historickej dedinky- Alcala de La Selva. Tu nie je absolútne nič otvorené, darmo že restauration, hotel…residention, nič. SIESTA VÁŽENÍ! Vodu dopĺňame z miestnej fontánky, pre istotu do nej kvapkáme dezinfekciu. 

Ďalej ťaháme úžasným kaňonom ku Cabra de Mora. O pol šiestej nič otvorené, na obecnom úrade nacvičujú latino tance, tanečníčky sa skláňajú z okna a utvrdzujú nás v tom, že o šiestej sa bar otvorí. Napcháme sa megasedvičmi, miestnemu Maurovi vyplienime zásoby, veď aj sladké, veď aj na ráno! Za dedinkou má Ondrík svoju chvíľku, nájsť najoptimálnejšie miestečko na staníky. Bohužiaľ, bez vody, ale to už vieme. Staviame stany a verím, že ma nebude až tak klepať od zimy, veď sme nižšie.

Zobudili sme o pol deviatej! Kolo nás kone. Vraj tu pochodovali aj v noci. Do Formiche Bajo ideme pôvodným plánom, pretože však máme sklz a oblaky sú tmavé, meníme narýchlo plán a do Teruelu prichádzame po “hlavnej”. Minimum áut, dá sa. Len aby sme nevpálili na  diaľnicu! Zčervenieva sa. Tabuľka nás navádza do dinoparku, my však chceme vidieť katedrálu, aspoň zvonku, a námestie Torico a hlavne… NAJESŤ SA! Obedík – meničko za 18 E (fazuľová polievka, bravčové líčka, zákusok, káva, dáždik k tomu), ako naplánované. 

Trasa nás vedie z Teruelu cez fotogenické fantastické bordovo-červené skaly, považované za Aragonské Colorado. Foťáky v mobile nevedia poriadne chytiť odtieň, na jednej foto je, na druhej sa stráca. Naozaj impozantné miesto. Môžeš tam blúdiť hodiny. Fyzicky, aj len očami. Predstaviť si sily, čo to vytvorili, či to peklo sa tu otvára, či čo…. Po týchto kaňonoch vchádzame do zvláštnej krajiny cyprusov, borievok, jačmeňa a raže. Myslíš si, že tam budú golfové ihriská. Nie, ono je to takto upravené samo. Väčšinou sa jedná o vyschnuté lagúny. V dedinke El Campillo majú pri kostolíku jazierko s kačičkami a ich vlastným domčekom uprostred. Pitná voda našťastie je, vo fontáne v strede dediny. 

Stúpame mega šiškovým lesom k Lagune de Rubiales. Nie je laguna, nie je voda, len pozostatky šachorín. Dúfame, že náš cieľ – Laguna de Bezas bude mať vodičku. Má. Ale je to chránené územie, no camping, no everything. Schovávame sa v lese, však ráno tíško zmizneme. Okrem schátralej budovy pri vode nikde dookola žiadne elektrické stĺpy, žiadna civilizácia. Isto tu nie je svetelný smog. Napriek zime  v noci vychádzam zo spacáku, pokúsiť sa vidieť milky way, ale nič, len biele mráčiky a mesiac. Počuť ručať jelene, takže štuple do uší.

Za rána, za kosy, bez veľkej rosy, Mili niečo na zem skosí. Rozbité koleno, takže testuje jódové náplaste. V Montanas Vacias si odkázaný sám na seba! Je sobota, uvidíme, čI sa zvýši bajkerský ruch. Peña de la Cruz nás víta slniečkom a širokými výhľadmi. Vôbec netuším, skadial sme prišli a na ktorú stranu ideme 😊. Na vyhliadku si vyšliapali Espaňas dôchodcas elektrobajkmi. Z Pene zjazdujeme, kúsok po asfaltke, potom uvalcovanou lesnou cestou medzi oblé červené balvaniská typu Flinstone. Úžasnými scenériami sa dostávame k historickým jaskynným maľbám, takže zastávka a snažíme sa podľa informačných tabúľ nájsť tie 8000 r- až 4000r pnl kresby. Nejakého pakoňa rozoznávame, a keďže máme toho ešte naozaj poriadne veľa pred sebou, ďalej hľadať nejdeme a spúšťame sa ďalej. Víta nás boulderingový raj s aktívnymi boulderistami, matrace na chrbtoch – joooj, mať tak aspoň takýto na noc! Možno však dnes budeme spať v chatičke, možno matrac bude… Ešte “mirador wjú” na červené oblé skaly a vchádzame do Albarracin. Alimentas po ceste nemôžeme vynechať, zajtra je nedeľa a nevieme, ako bude s jedlom. 

Albarracin je Berbermi založené mestečko, vyhlásené za monumento nacional. Plné turistov, v meandri rieky Guadalaviar. V neveľkom starobylom mestečku na strmom brale žije asi 1000 obyvateľov. Pretkané je úzkymi uličkami, nádvoríčkami, v jednotnom štýle typu Banská Štiavnica – kde má jeden strechu, druhý pivnicu… a nad ním sa týči hradbami obmurovaná pevnosť. Pánovi v reštike spúšťame obedový čas. Meničko s čudnými plnenými paprikami (doteraz netušíme, čím boli plnené ani aká omáčka to bola). Prechádzka mestom netrvá dlho a zisťujeme, že naša trasa – ej ha!!! vedie hoooore, ponad hradby. To bude isto bikohiking (aj pre iných, nieto ešte pre našu výpravičku). Stretávame prvých dnešných bezelektrikových bajkerov. Topka je  týpek, plne naložený, vysoko nad mestom, so psíkom, rybárskou rozkladacou stoličkou a prenoskou pre maznáčika, namontovanou na predných riaditkach. Na vrchu utľapkaná výborne zjazdná cesta vedie cez skalnaté planiny s riedkym porastom. Cez botanickú záhradu č. XXL schádzame k Torres de Albarracin. Kúsoček asfaltu a opäť offroad stúpanie  k Bronchales. Dávame čaj (téééé), cervezu, balíme pizzu a tešíme sa do kempu. Už len nastúpať zopár výškových a bude teplúčko! V kempe sú bungalovy plné. Aspoň teplá sprcha, teplá večera, teplé posedenie. To potešíííí. Dostávam čudný šalát treskovitého nádychu – už tu nebudem pýtať insalata len tak! Mili má potatas typu hranolka a Ondro potatas typu pečené v paprike. Do spacáku sa znovu súkam s oblečením všetkého, čo mám so sebou, ráno má byť 5°C (veríme, že +).

Ráno v kempe maturujeme s automatom na kávičku. Potom opäť mrzneme v raňajšom zjazde, cez tiesňavu vchádzame do dedinky Noguera, nasleduje tlačenica hore kozími prťkami, to našťastie roztopí aj ruskú tajgu. Križujeme asfaltku a príjemnými cyklošskými hupkami sa dostaneme cez dedinku Villar de Cobo do Griegos. Je okolo obeda, a nedeľa k tomu, v bare sa šedivý týpek s náušnicami a štyrmi zlatými prsteňmi na jednej ruke napcháva volskými vajíčkami, jamónom, hranolkami a zeleninou. Tipujeme, že motorkár. Po chvíľke, keď dojedol, pozrie na nás s otázkou, čo by sme si dali. “D sejm as jú!” 😊. Nie je to “d sejm”, zeleninu pre nás bohužiaľ nemá. 

Posilnení sa asfaltkou cez fotogenický kaňon dostávame k dedinke Villar de Cobo. Je nám dobre, všetko máme, tak pokračujeme cez kopčeky ďalej. Zozelenieva sa a trasa nás vedie k prameňu Rio Tajo (Monumento al Nacimiento del Rio Tajo). Pán Tajo je tu v nadživotnej veľkosti, so snehovou vločkou ako korunou, riečka bude priberať prítoky a skončí až v Portugalsku, takže pozor! To nie je len tak ktosi! Prameň si prišli pozrieť – je nedeľa – až dvaja motorkári a dve autá. Montanas Vacias – Prázdne hory – nomen omen. 

Zeleným  údolím spolu s riečkou ideme asi ešte 15 km, potom sa odpájame a začína stúpanie. Príjemné poľňačky nás vedú k opustenému salašu, kde stolujeme a dávame večeru. Zásoby vody máme, takže trošku hore a niekde zakempíme. Začína však dáždik, tak to nevyzerá úplne príjemne v mokrom lese. Mili vykúzľuje náhradné riešenie, pár výškových metrov dole je Refugio del San Lorenzo! Teším sa! Chcem spať vo vnútri! Za kaplnkou, ktorá je uzavretá zo všetkých strán a vôbec netušíš, ako sa do nej dá dostať, je útulňa. Večeria tam bajkerský pár. Z Rakúska. Slečna počuje slovenčinu, tak hneď po česky, to si budeme rozumět! Sú to znalí zcestovaní bikepackingáči, nabalení panvicami, špagetami, čo ja viem čím… a prepúšťajú nám interiér útulne – vidia predsa skoro aj skutočných dôchodcov a oni dali aj škótsku vysočinu😊, na studený mločí život sú zvyknutí. V noci sem-tam-sem fučí severák, sem tam niečo kropí.

Je neveselé ráno v hmle a mraze. Rakúšania majú omrznutý celý stan, aj bajky. Rýchlo balíme a zahrievame sa 150 m výšľapom, slniečko začína roztápať inovať, srieň a rozpúšťať hmlu. Krása. Hupky so zamrznutými prstami na páčkách, zjazdíky po príjemných lesných uvalcovaných cestách (väčšinou bez zákazu vjazdu, len upozornenie na 30 km/h a popis lesná cesta). Zvrchu prichádzame do Checa. Vpadneme do prvého baru a rukami – nohami pýtame jesť a piť. Pánko (asi veľký fanúšik miestneho toreadorského klubu – u nás na stenách vlajky futbalových klubov, tu fotky miestnych toreadorských legiend s oceneniami) nevrlo naznačuje, že jesť sa u neho nedá. Alimentas sú nižšie. Fakt len základné potraviny typu večierka na dedinke – nakupujeme aspoň jogurty a kroasanty. Rakúska bajkerská dvojica nás dobieha, stihli sa vysušiť a asi aj rańajkovať ešte hore. My si jedlo rozkladáme na lavičke, miesto nám zľahka uvoľňujú mačičky. U pánka Toreadora dáváme mega čaje a kafčo. Bočnou cestou sa dostávame k Cheqille – zaujímavej dedinke, kde sú pomedzi domčeky porozkladané balvany ako vežiaky. Alebo naopak? Fotogenické miesta, jaskynka s hieroglyfmi. Po Chequille nasleduje asfaltový výšľap, strmý a dlhý, znovu do výšky 1600 m. 

Po prekonaní sedielka klesáme do ďalšej dolinky znovu k rieke Tajo. Riečka súperí s cestou o úzku plôšku medzi skalnatými útesmi. Neskutočný, zarezaný kaňon, foťáky sú stále v činnosti, viac fotíme, než šľapeme. Po pár km sa odpájame z hlavnejšej cesty a kaňonom pokračujeme cyklisticko – turistickou poľňačkou. Mostíkom a singláčikom (ale na ňom strmina a skaly, takže tlačenka) prichádzame k objednanému ubytku. Budeme spať v posteli! Luxus apartmánik, bez internetov a elektrika v zásuvkách len do polnoci. Antonio a Raquel sú milí, vtipní a komunikatívni hostitelia. Zaujalo ich slovíčko pračka (prosili sme použiť podľa slovníka), oni nás spojenie montanas vacias = no wifi, a že sme “fuerte”, lebo “no batería”, a “batería” is insajd – vajn (rozumej daj si večer u nich víno, to je najlepšia batéria). Medzitým, ako sa perú naše smraďochy, prezeráme si vodopád Salto de Poveda s pozostatkami hrádze a pravdepodobnej elektrárne. Večerové menu len v španielčine –  ale Antonio nám do uška všetko poprekladal – mú mú, kroch kroch, pí pí pí, či meeeeé… hneď sme si vedeli mäso vybrať. Antonio sa okamžite spýtal, či ten postrelený premiér je náš, a ako to vyzerá v spoločnosti. Strieda sa mu tam dosť turistov, ale v máji má ešte prázdno a takáto zima je tu v tomto ročnom období normál. Lúčime sa s rakúsko-českými bajkermi, tí ponáhľajú sa ďalej.

Po raňajkách balíme, lúčime sa s Antoniom (vraj to bude teraz 30 km trankil) a jucháme viac menej dole údolím rieky Tajo. V natural parku Alto Tajo. Krásne zákutia s modrozelenými tôňkami sa striedajú s bystrinami medzi skaliskami. Celé údolie so zelenými stromami a vegetáciou veľmi podobnou našej. Kropí. Po odklonení sa od riečky stúpame kľukatiacoudo dedinky Zaorejas. Chladno a veterno  je stále. V hoteli si dávame obedný čaj, pivká a huevos & patatas & jamón (rozumej miestny hemendex). Riedkymi borovicovými lesíkmi skoro rovinkou putujeme ďalej. Dážď nás dostihol práve pri útulni Valsalobre. A tak krátka pauza v suchu. Schádzame do údolia, chceme nakúpiť zásoby vo Valsalobre, ale nikde nikoho a nič otvorené, tak si napokon dávame jedlo až v Betete. Najprv sa trepeme schodíkmi, potom kľučkujeme medzi stavebnými strojmi a končíme šťastne v bare Jano na námestíčku. Motorkár nám odporúča nejaké miestne jedlo – s krycím názvom mortawalle aquarelle -nech už je to čokoľvek. Akoby hašé z tresky. Sme hladní, chutí nám všetko, čo je aspoň trochu  jedlé. V potravinách – doslova v podzemnom sklípku, kupujeme niečo na večeru a zajtrajšie raňajky. Nad Betetou je hrad, opevnenie a socha Krista ako v Riu de Janeiro. 

Naša trasa smeruje však dole, k Laguna El Tobar. Píniové a borovicové lesy striedajú trnkové kríky, kamene a skaly, jediné vhodné miestečko na bivak je blízko jazera. Rýchlo staviame stany, blíži sa čierňava a dážď hlásia aj v noci. S poslednými zatlčenými kolíkmi sa spúšťajú prvé kvapky, drepíme v stanoch a čakáme, kým prehánka skončí. Hej, Slnko vyšlo, ale s ním aj auto s ochranárkou. Nou permišn, no slíp hír! Asi 20 min trávime v priateľskom rozhovore a presviedčaní s poctivou a nezlomnou Španielkou, ktorá si len poriadne robí svoju prácu. Nou permišn, no slíp hír. Ví hev ol vet, is going reining egein, plís, plís… Fotografie našich dokladov končia v jej úradnom mobile a nám ostáva len sľúbiť, že žiadne smeti a skoro ráno odchod. Otázka, v aký čas je pre Španielov skoré ráno. Lebo írly moning ví lív dis plejs rily. End hír vil bi ól klír. Trochu sme s ňou požartovali, či nám potom nezakážu vstup do Španielska na večné veky amen, alebo budeme musieť platiť nejakú mastnú pokutu. Auto odfrčalo, a my zaspávame v ďalšom daždi. V noci počuť ručať jelene a v kose sa asi o druhej  napchávam energetickou bar tyčinkou. Oklamať mozog a spraviť si teplúčko aspoň v bruchu…

Ráno sa nedokážem zobudiť. Mili vykrikuje po jazere budíček! Sľuby sa musia plniť, irly moning tu už je, my tu už nemôžeme byť! Balíme. Mokré zvlášť, suché zvlášť a výsledný efekt je aj tak všetko mokré. Všade okolo hmla a srieň, sedanka namrznutá. Čaká nás stúpanie, isto sa rýchlo rozmrazíme. Za prehupnutím sa do ďalšej dolinky sa nad nami  ukazuje skalné mesto. Pod ním rieka, scéna niečo ako naše Krpeľany. Dedinka, učupená pod skalným mestom, zíva prázdnotou. Pri radnici je bar, mal by sa o deviatej otvoriť. Hodiny na veži pre istotu bijú deviatu dvakrát, to znamená  (4+9)*2 úderov zvona, čo by zobudil všetkých hluchých v okolí 30 km. Ale tu nieeee, tu akurát niekto lenivo vyťahuje rolety. Raňajkujeme nakúpené v Betete – neverili by ste, ako tie hotové studené latéčka s kroasantami preukrutne chutia vo vyumývanom, čistučkom a studenom ráne. No nič, vydržíme ďalších 60 km bez dedinky – rozumej baru – rozumej krčmy (ješkove husličky, to by som tu ani nemala písať, to tu už SK bajkeri typu z krčmy do krčmy nikdy nepôjdu). 

Asfaltky striedajú poľnačky, borovicové lesy striedajú iné borovicové lesy, poprípade skalky s drienkami a trnkami. Na rovinatom úseku pri ďalšom Refugiu pri poriadnom vetrisku sušíme stany a všetko premočené z noci. Obedujeme. Trasa ubieha niekedy pomaly, niekedy rýchlo. V dedinke Beamud je všetko zavreté. Majú síce billboardy so smerovkami k Polárke – áno, chodievajú tu pozorovať hviezdnu oblohu, ale isto nie teraz, v máji. Fontánka s pitnou vodou hasí smäd. Je dobré mať Mg šumáky, osviežia. Keďže tu niet živáčika, zjazdujeme dole k Valdemore. Domáci nás navigujú k jedinej otvorenej krčmičke El Chiringuito za dedinou (rozumej niečo ako veľkoplošný plastový stan), kde nám mladý, anglicky rozumejúci chalanisko nachystal fantastickú večeru: volské oči, hranolky, hašé, rajčinový šalát, pečivo a odporučil nám super miestečko na spanie – vodopád La Balsa. Bomba vec! Piťko, trávička, vodička, scenéria a zvuk padajúcej vody, budova s vnútornými ohniskami, kde domáci isto slávia svoje fiesty… Na rovinke v trávičke staviame stany. Ouuu…počkať! V noci pršalo a vodopád sa rozhodol rozšíriť svoje pôsobisko cez naše spálničky. Z Ondríka sa stáva skúsený vodohospodár a upravuje tok nie že rieky, ale rovno vodopádu. Sme v suchu. Veríme, že tu nás nik nebude legitimovať. Nie, tamtí večerní turisti na nás asi odznaky nevytiahnu. Preskúmame vodopád aj vyvieračku, umývame sa v perfektnom prostredí, dokonca niečo málo operieme. Slnko práve zapadá a ráno majú byť 4°C. O pol desiatej sme definitívne v limbu.

Ráno pri vodopádiku nie a nie vysušiť stany. Piknikové miestečko opúšťame neskôr než zvyčajne, máme však istotu, že v bare nám už bude mať kto servírovať raňajky. Huevo rotato, hranolky, rajčinky, pitie na cestu a vyrážame stúpaním miestnou asfaltkou. Slnko konečne prikuruje a vyzerá, že studený vietor to konečne vzdáva. V dedinke Laguna del Marquesado si dávame nanuky! Na námestíčku asi všetci obyvatelia zo širokého okolia, hmmm 7 ľudí, kde sa tu vôbec berú? 😊 Miesto lagúny je rákosie. V Zafrille je živá len hydina na veľkom dvore, na námestíčku majú zasadený smriečok v kvetináči, asi ho ekologicky zdobia každoročne na Vianoce. Stúpame nad dedinku a odbočkou sa dostávame na dosť hrboľaté chodníčky, vedúce do krásneho skalnatého kaňonu. Ondra lákajú jaskynné diery, sú dosť ďaleko, nevieme posúdiť, či sú hlboké, alebo len akési príkrovy a okná. Poľnou ale dosť rozbitou cestou nastúpavame pomedzi levandule, materine dúšky, žlto kvitnúce krušinky a krémovo ružovo biele afodely. Tieto kvietky sú nám odmenou za chladné rána, je máj, rozumej květen. Všetko vonia ako v babičkinej lekárni, nikde nikoho, omámení vôňami, opečení Slnkom si na kameňoch rozkladáme obed. Úžasné. Všetci snobi v Michelinskych reštikách  nám môžu závidieť, naše utľapkané  bagety sú v tomto prostredí božskou mannou. 

Divokým zjazdom prifrčíme k rieke, spájame sa s asfaltkou a dosť úmorným spôsobom v tom teple znovu nastúpavame do sedielka nad Alobras. Dnes už iba z kopca! V dedinke plníme fľašky a hľadáme objednané ubytko. Máme apartmánik, večeru a raňajky, tešíme sa na sprchu a teplú večeru. Bruchatý majiteľ reštiky nám kadenciou ratatata vysvetľuje a my vôbec nevieme čo. Dostať z neho heslo na wifi je rébus večera, Aj prítomný anglicky hovoriaci motorkár je z neho dosť zmätený… (really 40 E for cafe?). Počítanie prstami na rukách, ale všetko je odpustené, keď nám pripravil večeru. Tapas či čo, podľa vlastnej tvorby v štýle co dúm dal. A vínečko k tomu. Večer v tichu apartmánu riešime filozofické problémy bytia.

Raňajky opäť v štýle co dúm dal a z včera ostalo, ale pánko si nás vo veľkom fotí, asi mu kšeft len začína. Stratení v úzkych uličkách sa krátko motáme (ako skoro vo všetkých dedinkách). Cez sedielko sa prehupujeme do údolia rieky El Ebrón. V Alimentas El Cuervo už nevydržím, tých 5 ľudí čo pobehujú v predajni hore dole, by na časozbere vyzeralo ako Brownov pohyb vo vode. Behajú po predajni, na čele s farmaceutkou, vykladajú od rýb cez servítky všetko možné, nerozumieš im nič, por favour úplne zbytočne, no proste sme tam stvrdli kvôli kúsku žvanca na dnes asi pol hodinu. Ďalšia krásna dedinka v strmých skalách Castielfabib nás mátoží v navigácii, zdá sa to všetko že veď choď toť tuto, len to “toť tuto“ je buď cez 5 múrov alebo 30 metrovým skokom dole. Dostávame sa na najnižšie úseky celého okruhu MV, vidieť to aj v hustote dediniek…, putujeme cez broskyňové aj viničné sady. Prechádzame Los Santos, Torrebaja a v Mes De Jacinto si dávame opäť aragonské sendviče Almuerzos –  bageta so salámou za 5 E! 

Bočíme vpravo a široká asfaltka (obehli nás za 1 hod asi až 2 autá) nás vedie skalnatým suchším územím plným farieb do Riodevy. Ďalší bludiskový uličkový hlavolam pred nami. Mladí chalani nechápu, kde sa tu táto čudesná trojka bez elektriky vzala. Ale s pokrikom „Gays you got it!“ nás smerujú do centra ku kávičke a zmrzlinke. Nakopnutí stúpame do ďalších výšok (dnes ešte cca 800 m výškových…) Stretáme brontosaura v životnej veľkosti. To nevieš, či dobre vidíš, či už nemáš halucinácie… tak stretko perfektne zdokumentujeme. V týchto farebných skalách – od bielej, cez béžovú, žltú, oranžovú, červenú až po čiernu bola a aj je ťažba. Tu Španieli ponachádzali veľa skamenelín – len už neviem či z pleistocénu, jury, triasu či novoveku 😊. Dokonca kosti tohoto najväčšieho kedy na Zemi žijúceho 38 m dlhého dinosaura a odvtedy nosí meno podľa tohoto regiónu: Turiasaurus riodevensis. 

Veľmi pôsobivé široké výhľady, hadiace sa cestičky v skalnatých kopcoch nás nútia spomaliť a sem tam niečo cvaknúť mobilom. Od cca 1500 mnm opäť vchádzame do borovicových lesov, niečo málo po dievčensky tlačíme, prestávku si dávame pri vodopáde na riečke Riodeva. Na piťku Fuente de La Miel večeriame zo zásob. Posledná dnešná voda, tak rýchla hygiena. K večeru prichádzame k Refugio Collado Buey, v útulni prične nie sú, asi budeme v stanoch. Ondro s Mili to vyhodnocujú, hej, pod borovicou je super miestečko. Sme v oblasti bez jedinej známky civilizácie (okrem útulne), dookola len nízke vŕšky s riedkym porastom, v noci by malo byť vidieť všetko, čo sa dá voľným okom na nočnej oblohe vidieť. Budem však schopná vyliezť zo spacáku? Svetlo. Bóže, mesiac skoro v splne, hádže tiene! No super, úplne vysvetlená noc, takže len základ – Veľký voz… Malý voz… žiadna Milky way. Aspoň vyrobiť foto vysvietených staníkov. Gýčisko proste treba.

Slniečko tu vychádza okolo siedmej. Presúšame stany, raňajkujeme, čo sme mali odložené, balíme a o deviatej v Collado Buey už po nás ani stopy. Plynulé, vcelku príjemné stúpanie, až na jednu dolinečku, kde sme stratili zopár sto výškových, medzi kameňmi, lišajníkmi, nízkovzrastovými borievkami. Nikde nikoho. Až tesne pod Pico Javalambre nás obiehajú motorkári. Fukoty v tejto nadmorskej výške v otvorenom teréne nie sú nič nezvyčajné. Na kóte skupina ultrabežcov, traja elektrikári a dvoje zateplené návleky bez majiteľov. Vrcholové foto v závetrí, dávame víťazné drinky a oslavné torty (cola v plechovke a keksíky). Odtiaľto už len klesanie! A mastíme rýchlo a skoro zbesilo. Stále nikde nikoho, až na jednu skupinku asi 15-tich motorkárov v opačnom smere. Zjazdy po šotolinách, asfaltkách nerobia žiaden problém. Zastavujeme sa pri ohrade so somárikmi (kone sme videli, veterné mlyny tiež (ak tam priradíme vrtule na výrobu elektriny), somáriky sú tu, Sancho Panza bol v Alobrase, my sme Slováci, tzn. ako ten Don Quijote, boje s veternými mlynmi máme v malíčku, už len Dulcinea chýba. Toto všetko ťa napadá, ak sa lúčiš s oficiálnou trasou Montanas Vacias pri somárikoch. 

V prvej reštike sme už tesne pri cykloše Ojos Negros a skoro tam, kde sme začali okruh. Dávame si volské oká, nejaké klobásky, hranolky, šaláty a pani vypľuje cenu 32 E. Čo? For ones or total? Na jedného, alebo pre všetkých? V horách by to bolo pomaly na jedného, tuto total. V dedinke Albentosa pátrame po odporúčanom obchodíku s hľuzovkami. Je tu ich najväčšia svetová produkcia. Jazykové okienko – nie mašrums, ale truffal! Čerstvé nemáme ako skladovať, ani prenášať, tak sa pýtame na malilinké suvenírky. Z ponuky si vyberáme minipohárik s čiernou hľuzovkou. Translatorova debata o tom, ako to malé čierne hovienko v sklenenom poháriku pripraviť, s akým jedlom podávať, aké špeci veci z toho nachystať… No, veď doma uvidíme, čo s tým, nie? Najmúdrejších kuchárov má každá slovenská domácnosť viac, než dosť. Cykloša je naozaj výborná, vedie po starej železničke (a nová je presunutá o pár metrov ďale). Kvalita cykloše je často lepšia, ako cesty, čo ju pretínajú. Je vtesaná do skál, vedie cez osvetlené tunely, cez mosty a násypy, už si len predstaviť, že tu niekedy chodil parný rušeň ťahajúci vozne s rudou. Minimum bajkerov, ale popoludní hrozný protivietor, asi od mora. Posledný nákup a koláče na večeru v mestečku Barracas. Kupujeme aj niečo na ráno, pod veternými vrtuľami hľadáme ako ten Don Quijote bezvetrie a rovné plochy k nocľahu. Skončíme v spálenom lese, pri cykloodpočívadle, v 990 mnm. Trošku sa to tu zahusťuje, ožíva, nevieme, či by sme ďalej nenocovali niekomu rovno v záhrade. Uvidíme, aká bude noc, nadmorská výška klesá, teplota teda stúpa, more sa evidentne približuje! Umyť zuby a spať! Konečne nemám na sebe v spacáku všetko, čo veziem v brašniach.

Zo zhoreniska sa rýchlo púšťame cyklošou stále dole a dole. To však neznamená, že netočíme pedálmi, sklon je predsa len ako pre vláčik. V mestečku Xérica si dávame brančík – ÁAAA tak táto servírka by tá Dulcinea mohla byť, však Ondro?!  Ponúka nám Almuerzo s tortilou vo vnútri – to akoby ste jedli vajcový nákyp v sendviči… Nafutrovaní si vyšľapneme k historickej dominante Xérice – veži Torre Mudejar.  Vnútorná brána je zavretá, a tak otáčame na trasu. Zozelenieva sa. Cestu začínajú lemovať mandaríkovníky, pomarančovníky, stačí len odtrhnúť. Sem tam križujeme diaľnicu, je to veľmi dobre značené, takže nemusíme vôbec pozerať do navigácií. Na zastávke na pivko, kolu a zmrzku sa nám prihovára miestny bajkotaxikár, tak ho prosíme, či by nám nevedel skontaktovať niekoho vo Valencii, čo by nás na letisko odviezol so všetkým harampádím naraz. Podarilo sa. Kontakt si strážime v mobile. K centru v Sagunto sa približujeme cez vyschnuté koryto rieky, uličky sú opäť plné života, nazeráme do historickej židovskej štvrte, rímskeho amfiteátra a smerom k moru pozeráme miesta k nocľahu. More! Zmrzlina! Skoro koniec! Už len niekde hlavu skloniť. Prvý kemp, ktorý sme mali vyhliadnutý, je len pre uzavretú spoločnosť, Ďalší je až v Pucole. Treba obísť nákladný prístav, prejsť cez vtáčiu rezerváciu a vyriešiť tri defekty. :Kemp v Pucole zatvárajú o 20:00, prichádzame 20:05, dá sa. Nechápem tieto kempy. Plno zaparkovaných karavanov bez života, nám ostáva malinkatý placík na štrku. No grass in Valencia, krúti chalanisko na recepcii hlavou, keď Mili vychádza s požiadavkou, že však stany treba na trávičku postaviť! Sprcha! Večeriame všetko, čo zostalo, vrátane chutných, vlastnoručne natrhaných pomarančov.

Znovu sa ochladilo, takže sa ani len nejdeme namočiť do slanej vody. Mili stále prepúšťa pneu, takže nevieme, či do Valencie nepôjdeme skôr pešo ako na bajku. Jednoducho sa lepence nestačia poriadne zalepiť. Raňajky v jedinej otvorenej reštike a aj to až od desiatej, aj keď sa letovisko začína plniť domácimi návštevníkmi. Do Valencie prichádzame prímestskými cyklošami, vedú desiatky km popri normálnych cestách, je to veľmi bezpečné, všetci sú zvyknutí, autá dávajú prednosť, často sa však musí prejsť z jednej strany cesty na druhú. Asi ako to cestárom a architektom vychádza. V prvej autoumyvárni oplachujeme zaprášené bajky. V apartmáne hlásime šťastný návrat, pýtame späť krabice, obliekame sa konečne do čistého a tešíme sa na paellu v centre mesta.  

Katedrála so svätým grálom, Plaza de la Reina, 8 km dlhý park Turia stredom Valencie po dne odklonenej rieky, umelecko-vedecké centrum pri ústí tohoto parku do mora Ciudad de las Artes y las Ciencias, Oceánografické aquarium, Tržnica Mercado central de Valencia (vraj nefotiť), La plaza de toros de Valencia. 

Keďže som  v morskom akváriu po prvýkrát, je to taktiež pecka. Keď nad tebou pláva žralok, raja, pozeráš sa zblízka do očí bieluhy…, tak rozmýšľaš, čo to tým tvorom robíme, a zas, aspoň vidíme a veríme, že existujú. 

Domov letíme 29.05. s neplánovaným medzipristátím v Marseille, kvôli urgentnej a na palube lietadla neriešiteľnej kolike 3 ročného chlápätka. Ešte spraviť domácu úlohu  (poriadok vo fotkách, report a denník), aby sa v našich stárnucich hlavách z tohto úžasného výletu zachovalo čo najviac. 

Španielsko vie prekvapiť …na parádu. A vieme, že znovu a znovu a znovu.

Bolo to opäť výborné… a… vezmete ma aj nabudúce? A ak …kam? Kam ideme nabudúce? 😊