Prvý deň sa odohráva v „Kapitali“ SK a jej okolí. Áno, Dáška, dá sa len tak bachnúť 80 km a poriadne nevyliezť do Karpát… Brezňania (Dáška s Jožkom) prifrčali ranným vlakom. Blaváci (MyLady s Ondríkom) to mali jednoduchšie, len pár km cez vinohrady. Vitajte, štartujeme po prvé…

Prehupnúť sa cez Starý – Nový most, pozrieť divokú aj tichú dunajskú vodu, pridať kúpačku na Rusoveckom jazere, narušiť otvorené či uzavreté hranice…, a je tu prvé trojmedzie, oficiálny začiatok. Pozrieť pozostatky vodných mlynov, vojenského cintorína padlých z 1.sv.vojny, bunkre z 2 svetovej vojny… a útek z Kapitalu cez Mlynnú dolinu, Patrónku na Železnú studničku do Malých Karpát. Nájsť ležovisko, postriekať sa proti komárom a ako rozprávku na dobrú noc počúvať tiché šumenie vzdialeného mesta.

Katka trávi sobotné ráno v rýchliku z Trenčína. Raňajky tu majú svoje čaro. Podceňuje sa, vraj zablúdi aj tam, kde sa naozaj nedá. A tak zvyšok partie má skorý ranný budíček v bivaku na Malom Slavíne, keďže Ondro to nepodceňuje a ochotne postráži príchod vlaku na ŽS Vinohrady. Ich ranná rozcvička je nečakane rýchla. Prekvapení bufetári u Kocmundu ani nestíhajú protestovať, že objednávame pivo ďaleko pred otváracím časom. Vitajte, štartujeme po druhé…

Štefánikova magistrála je super zjazdná a prechodená, veď kam by Paštikári chodili? Počet cyklistov rastie geometrickým radom, zvlášť v tomto chorom období. Sme tu trochu za exotov, s bikepackingovou výbavou, či na ťažko tu veľa bajkerov nejazdí. Každopádne sa nenudíme, singláčiky aj pekne upravené zvážnice… A o chvíľu prvý malý skvost a artefakt – Konské hlavy, hneď tri… Dlho sa nezdržujeme. Na krk nám dýcha karpatský cyklomaratón. Asi by boli prekvapení, akú prekážku vyrábame na trati, a tak čo najrýchlejšie pedálujeme na Pezinskú Babu. Rockový rámus sa tu mieša s operným spevom a odrhovačkami, čo chatička, to iný vkus. Kuchyňu práve otvárajú. Polievočky, pagáčiky a valíme ďalej. 

Novo značená červená cyklotrasa zjazdne ochádza nezjazdné úseky. Cez Čermákovu lúku s výbornou studničkou ku Amonovej lúke s nepitnou studničkou. Ľudia, ľudia, základy hygieny, prosím dodržiavať! Prameň pri Mon Repos sa zdá byť lepší. Popod Záruby a Ostrý Kameň schádzame k vodnej nádrži Buková. Atmosféru upadajúceho letoviska dotvárajú ošarpané rybárske maringotky s nápismi hotdog, hranolky, pivo…, pravdepodobne je to ich posledná púť. Bufet Lážo-Plážo nemá chybu…, vraj nám uvaria aj o druhej v noci. Večerné kúpanie, stavanie stanov. A kvízova otázka: koľkokrát budeme počas tejto expedície na vysmážanom syre? Čo je vlastne naše národné jedlo? Počas večere začína kropiť. Terasa sa vyprázdňuje napriek veselej hudbe… „Nesneží a ty si na lyžiarskom zájazde“…, výbuchy smiechu, bavíme sa…, že Senzus… Hafamana to klincuje. Kultúra za pět set! Okolo desiatej večer prietrž mračien. Malá veľká skúška – Katkin stan má premiéru, krutú premiéru!!! Blesky, hromy, rachot, buchot, víchrica, ale vo vnútri všetko suché. O pol noci SMS od dcérky:“Mama, žiješ? U nás doma vybité poistky, z okna výhľad ako v akváriu!“ „Žijem a stan nemal derniéru!“

Sušíme stany po prvé. MyLady, Ondro, Dáška aj Jožko sú s absolútnou rutinou čochvíľa zbalení, len previať vrchné plachty… Vietor je silný, ak ich uchytí do jazera, tak iba skúsiť windsurfing…, na bajku??? No, isto to niekto niekde vymyslel… a ak nie, tak práve tu a teraz. 

V Bukovej Dáška s očami smädnej ťavy pýta od gazdinej vodu na cestu. Priživíme sa všetci. Snáď pani kvôli nám nedeľnú omšu nezmešká. Stúpame na kopanice. Jeseň je tu sezónou sliviek, hrušiek, jabĺk, všetko na nás volá… Ochutnávame jednotlivé odrody priamo zo stromov. Po včerajšej prietrži je v lesoch všade blato, cesty budeme musieť optimalizovať. Zjazd do Dolnej Rakovej to potvrdzuje. Šmyky v hlbokom blate, až sa obávame, že bajky nenávratne zmiznú a nájdu ich až ďalšie generácie. Kolesá, brzdy, retiazky, prevody – všetko zablokované, nefunkčné až do oškrabania. Pretíname E51, držíme sa stále plánu, veď na hrebeni bude snáď suchšie… Okolo fascinujúceho kríža nad horárňou Suchánka smerujeme podľa natrekovaného plánu na Skalie, ale domáci majú nejaké zmätky v značení. Neplánovane zliezame na Dobrú Vodu ku krčme Mariáš. Dopoludňajšie drinky a kafčo. Snažíme sa zcivilizovať v reštauračnej toalete – rozumej odblatiť gate, tričká, nohy, ruky, tvár aj vlasy…, nech na Mohylu ideme ako slušňáci. Dáška na záver skultúrňuje aj tie toalety 🙂 Z Dobrej Vody cykloša až do Brezovej pod Bradlom. Katering v Bille a obedík na námestí. Nedeľné menu ako pre pánov. Aj s dezertom a nabitím techniky. To chce šlofíka a nie ťahať hore k Mohyle! MyLady velí, Mohyla musí byť. Majestátna pocta najvýznamnejšiemu Slovákovi nás privítala vetriskom.

Za Jablonkou na kopaniciach si pani učiteľky – náhodne známe našich známych z Trenčína aj Starej Turej – vychutnávajú posledné prázdninové dni netušiac, či bude ich škola v semtembri červená, zelená, oranžová… Krásne otvorené výhľady, cestičky medzi kopanicami sa krútia cez Rudník k Starej Myjave. Len škoda, že už tu prevažne žijú len chalupári, cez víkendy. Ani za hlt domácej myjavskej slivovičky niet kde ochutnať. Pri vodnej nádrži začína kropiť. Trpaslíčie domčeky nám ponúkajú na prenocovanie zdarma, ale niet času hľadať kľúče, búrka mocnie. Bleskurýchlo staviame stany, a spôsobne večeriame v reštaurácii. So strachom pozorujeme stany, ktoré sa pod ťarchou vody a vetra ohýbajú až k zemi. Opäť náhodný známy nášich známych. Baví celú spoločnosť historkami z Kamienky  a Štefáničky – týmto pozdravujeme Igora aj Marcela s rodinkou od pána, čo vie, ako Fedor Siváčik znak Štefáničky http://www.chatamrs.sk/home.html z armatúrky Myjava na chatu vyniesol, či ako sa prerábala strecha na Kamienke https://www.kamennachata.sk/. A poznáte ten vtip o otázke ochranárov turistovi, čo kamzíka opekal? Vraj chutí ako niečo medzi svišťom a orlom 🙂 Ale pozvania na raňajší čaj sme sa nedočkali. Neva…, odpúšťame.

Sušíme stany po druhé. Moc sa s tým teraz netrápime, dosušíme v TN, bo celý ďalší deň má liať. 

Príjemným stúpaním sa napriek nedostatku rannej dávky kávy dostávame na hrebeň pod Šibenický vrch. Tešíme sa na druhé raňajky v Zemi kráľa Miloša…, no v Nové Lhotě ješte zavříno, ve Vápenkách totéž. Restaurace U Černýho potoka nám poskytne želané maxičaje, kafčo aj polievočku. Sme tu dnes prví, je len desať ráno. Spevnenou cyklotrasou po zelenej stúpame až k novučičkej asfaltke a po hrebeni od Křižovatky do strání k vysielaču na vrcholových lúkach Veľkej Javoriny. Oproti pamätníku majú zjazdári nenápadné značenie začiatku Python trejlu smerom na Starú Turú. To je dnes mimo našej destinácie. Holubyho chata v MyLady vyvoláva spomienky na prvé rodinné lyžiarske príbehy 🙂 Vonku je chladno, sychravo a veterno, výdatný obed spraceme vo vnútri chaty. 

Hrebeňom držíme turistickú červenú, cestu hrdinov SNP. Výborná zjazdnosť, nádherné výhľady až k Mikulčinmu vrchu. Vo Vyškoveckej krčme dávame ako bonus miestny likérik – Lopeníček. Však do Trenčína to bude už v pohodičke i keby rovnováha nefungovala na 100%! Okolo bývalej školy na Kykuli, cez Chocholanskú dolinu, ešte ochutnať miestnu kyselku a šup na nákup do Lidla tesne pred záverečnou… Nevedno, aké zásoby skrýva Katkina špajza, nebodaj ju nechala prázdnu…, to sa v tejto dobe stáva aj v lepších rodinách 🙂 Bajky naložené tak, že ani zastrúhaný vlas navyše nevojde, tak kam dať poživeň? Áno, aj bazalku v kochlíku berieme… Zlatý Jožko…, ako takí bezďáci s igelitkami na riaditkach krok sun krok prichádzame na Staničnú. Natrepať do pivnice odstrojené bajky je ťažko riešiteľný problém…, ale riešiteľný, veď Tetris…, nie? Doma (rozumej „BaseCamp1 u Katky“) očista, perieme, sušíme a vonku sa spúšťa ohlasovaný lejak.

Návšteva u Katky nebude len tak zaháľať! Kto už dnes poskytne niekomu nocľah len tak? Há??? Veď nie sme v Mongolsku 🙂 Chlapi, dajte bajky do poriadku a dzifčence obed! Výzva prijatá. 

Pre Jozefa nie je problém nastaviť nenastaviteľné, veď sa živil ako mechanik bicyklov… a uživil by sa stále, ale jeho heslo je dnes už iné: „lepšie sedieť v malej krčme ako vo veľkej fabrike :)“ Kontakt na neho pre čitateľov tohto webu na vyžiadanie. MyLady rieši prádlo,  Dáška obed – výborný nápad, lokšeeee!!! 

Poobedňajší exkurz medzi kvapkami dažďa – od povinnej vychádzky k rímskemu nápisu na skale až po nepovinnú návštevu kubánskeho baru. Vraj Kubánci rum nepijú… a už vôbec nie ich… ani už netancujú na cestách, ale majú dvoje peňazí… a bajky sa z letiska vozia vo fúriku… Tí, čo bajkovali na Kube spomínali, ostatní aj s čašníkom len tíško počúvali. Večer nečakaná očakávaná návšteva: 5–ka, parťáčka z Nepálu s Jožkom2. MyLady a Jožko2 kontrolujú plány oščadnickej časti expedície, ostatní sa bavia spomienkami na Kubu, Nepál… A vonku stále leje. Bolo to dobré rozhodnutie, BaseCamp u Katky nikdy nesklame, ani službami, ani atmosférou.

Vykladáme Tetris z pivnice a hľa, defektík. Malé zdržaníčko, ale počasíčko super. Štartujeme po novej časti Vážskej magistrály popod Skalku do Hornej Súče, cez Trnávku na hrebeň Bielych Karpát. Zatím dobrý…, cestička príjemná, priamo pomedzi hraničné patníky. Blata menej, než sme predpokladali. Na Peňažnej pribudla tabuľka za rok 2020 o stretnutí – nestretnutí Slovákov a Moravákov so všeobecne známym dôvodom. Chalanov zo Sŕnia treba upozorniť, nestihli dať dole značenie Cyklomaratónu… OMG! Aj so smrtkami na stromoch… Pod Grófovou blato po ťažbe. Cyklozrub obchádzame, na Vlárskom priesmyku ani nohy… je prvý školský deň, nikde nikoho. Žiaden obed nebude? Na Sidonke je krčma, možno tam. Mobilmi sa hlásime na číslo uvedené na dverách, dočkáme sa otvorenia? Prichádza čašník, čapuje aspoň chmeľové. Ostatné jeme zo svojho. 

Zvážnicami a podmáčanými lúkami smerujeme k Vršatcu. Blata pribúda, navyše cesta kompletne rozrytá ťažbou… Už to nejde ani tlačiť, bajky hlboko zaborené a NIČ sa netočí, nehýbe. Studničku pri Brezovej kaplnke okupujeme hodný čas, k hradu sa predsa patrí prísť čistí! A k jedlu, to je sväté! Hotel Vršatec varí do štvrtej. Je pol piatej. Nič. Čo takto Vršatecké Podhradie? Nič. Iba chmeľové v krčme. Tak Pruské. Kebab Kafé… dá sa vybrať. Aj Kebab, aj kafé, aj varené čokolády. Spokojnučkí sa porozhliadneme a MyLady hlási: „Kati, vieš, že Trenčín je 20 km…, nechceš si to rozmyslieť? Ideš 70 km a si 20 km od domu :)“ „Nie, budeme spať pri rybníku!“ Lialo tento týždeň dosť, ale pruskému rybníku to nepomohlo ani trošku… Zarastený znútra i zvonku a bez kvapky vody. Nelákavé miesto na bivak. Ťaháme proti večeru smerom na Moravu. Za Tuchyňou sa Ondro mení na Šofiho a hľadá rovnú plôšku na táborenie. Rýchlo staviame stany a ukladáme sa k spánku. Mesiac v splne, už len počkať, kto z nás začne prvý zavíjať. Bolo to niečo podobné 🙂

Raňajšie mrholenie nás už nejak moc neberie, balíme caky-paky a sadáme do sedla. Nevedno, ako to Dáška robí, ale  kým sme prišli z obchodíku v Mikušoviach s raňajkami v rukách, presvedčila krčmárku, aby otvorila a už nám varí čaje a kávy. Svet je hneď krajší! Čaj že 90 centov! Sme vôbec na Slovensku? 

Za Červeným Kameňom opúšťame Zuzanino kráľovstvo a tešíme sa na návštevu k susedom. Pohodlné, udržiavané lesné cyklotrasy nás dovedú k Študlovu. Nad Střelnou sa čnie drevená kaplička a k nej riadny stupák. Vyhecovaní to dávame celé v sedle. Cestička do Francovej Lhoty je zároveň krížovou. Hezký to tam maj! Naozaj. Asfaltkou vystúpame do Pulčína – jedna z najvyššie položených obcí na Morave a výborný obed si užívame v spoločnosti drevených úľov a totemov v Trampskej hospode. Spätne treba uznať, že šošovicový prívarok s údeným sa stal gurmánskou topkou tejto expedície. Domáce a exkluzívne. Slnko nám rýchlo suší rozprestrené stany. 

Od Pulčína stúpame kľukatými zvážnicami cez dve hodinky k Papajskému sedlu. Motáme sa lesmi pod Makytou, krásne, plné hríbov. Je ešte dosť mokro, tak oceňujeme spevnené úseky. Hrebeň podchádzame slovenskou stranou, ale tam je cyklotrasa zarastená a blato až… no…, všade. K lyžiarskemu stredisku Kohútka prichádzame pri západe slnka. To je signál pre Ondra, prevteľuje sa na Šofiho a opäť hľadá rovnú plôšku. Rozvážnymi pohľadmi ako z westernu premeriava okolie a zvažuje. Najprv jesť? Alebo stavať stany? Na chate sú bez elektriny, ponuka jedál je minimálna, polievky, čaje,  pivo, buchty. Zahrejeme sa, prezlečieme do spacieho a odchádzame ku chate Horskej služby… Už len odobríme Šofiho výber táboriska, istíme si bajky, aby v noci náhodou niekoho nenapadlo nasadnúť a odbehnúť. Dúfame, že Horská služba nebude musieť v noci zasahovať rovno cez naše stany. Skoro sme trafili klinec po hlavičke 🙂

Toto by mala byť  krásna a  dlhá etapa. Začína kráľovskými raňajkami na Portáši. Vrelo odporúčame. Chatár chce síce najprv zlaté náušnice, náramky či hodinky, ale dá sa ukecať aj na euráče. Je to PÁN podnikateľ, penízky jsou penízky, a ne-ne-ne jeden čaj a litr vody – za to nedostanu tolik jak za 10 čajú a deci vody… No, najedli sme sa, až sa nás starostlivo spýtal, jesli nás té bicygle vodnesou, takové napeckované břicháááá. Švédsky stôl je švédsky stôl, pane chataři!

Hrebeň Javorníkov je veľmi príjemne prejazdný, vedú tadiaľto bežkárske trasy a bajkeri si ho tiež užijú. Cestičky sa striedajú, širšie, užšie, kamienky, korene, tráva aj blato… Časť po Melocik je pomerne fajná, pre naložené bajky niekde trošku tlačenia, inde prudšie zjazdy… Ideme opatrne a tešíme sa z počasia. Na Stratenci pri rozhľadni stretávame staršieho pána, rozumej ešte staršieho od nás 🙂 Na dlhej, rezkej prechádzke, šla z neho energia… Inak dosť pusto, ako vlastne celý výlet, až na skupinku bajkerov z Dlhého Poľa a Diviny – opäť známi známych známych, svet je jedna veľká dedina. Na výškovom profile bežkárskej trate v sedle pod Hričovcom kreslia čistý zjazd do Melocika. Figu borovú! U Melocika dávame obed a nakúkame do prútených košov hubárov, rastúúúú… Ďalej držíme červenú hrebeňovku. Dubáky! Mladé, zdravé, rovno pri studničke! Ondro má nožík v pohotovostnej polohe, a tak to ostane až do príchodu do Oščadnice. Už sa len skláňať a zbierať. Je poverený nazbieraný lup dopraviť do Oščadnice v čo najnepokrčenejšej forme. Úloha ako pre kúzelníka. Nad Veľkým Rovným je priamo na trase azda najbizarnejší artefakt… kríček s fľaškou slivovičky, ovešaný prádielkom. OMG!!! 🙂 a to nie sme na smetisku… Mimochodom, skládky sme po ceste nevideli…, veď kto by už niečo ťahal vyhodiť na hrebeň pohoria? Iba fajnšmekri, či miestni umelci? sa našli 🙂

Do Semeteša sa zjazduje a od neho len hore – dole a dole – hore, a ak rovinka, tak močiar. Jožko s Dáškou si to strihli dolinou cez Turzovku do Čadce. V Oščadnici sa snáď stretneme. Javorníky zdrsnievajú, cesty sú kamenisté, blatisté, medzitým chalúpky a kaplnky a lúky, lesy… a dubáky. Dve Vrchrieky – to kto vymyslel ten názov?  Smerovníky slimačím tempom odpočítavajú vzdialenosť. MyLady pre istotu motivačne hlási každý prejdený kilometer, ÓÓÓ, môj Ty bože, veď to vôbec neubúda! Poriadny šľapák do sedla Grapa – tlačenka popri bajku, ešte že nám to stále stojí za to, za tie výhľady, scenérie, romantické zákutia, plôtiky a chalúpky. Až je človeku ľúto, že sú to len domčeky na rekreáciu a reálny život sa z nich vytratil… Jakubák je míľnik, za ním sa krajina vystiera, tachometer sa roztáča. Chotárny kopec obchádzame, za ním na lúkach ďalší skvost. Alebo umelecké dielo? Balvan s nohami 🙂 

Za súmraku sa dostávame na Husárik, vyťahujeme svetielka, svištíme do Čadce a ku Drábovi do Oščadnice prichádzame za tmy. Zvítanie, objednaná pizza, pohodlná posteľ pre každého, teplá sprcha a večerná návšteva 5-ky a Jožka 2!!! Sme tu, 5-ka, parťáčka z Nepálu! Tak sme prišli za vami! Ešte večerná porada o zajtrajšom pláne. Ale necháme to na nich, sú to TOP lokálni bajkeri, tak snáď to naľahko s nimi prežijeme 🙂

Team1: 5-ka, Jožko2, Ondrík, MyLady, Katka

Dnes nás 5-ka presvedčí, prečo sa presťahovala z Blavy na Kysuce a kúpila si celopéro. Teda okrem takých nepodstatných dôvodov, že tam má citové väzby a dlhodobý home office 🙂 Tešíme sa a zverujeme sa do rúk znalcom. Snažíme sa čo najviac cakov – pakov z bajkov zvesiť, lebo na Raču treba ísť na ľahko… Keď to vravia domáci ULTRAS, tak tomu veríme. Ľahké bajky, ťažšie raňajky —bomba, praženička s dubákmi, Jožko, výborné!!! 

Cyklošami v Oščadnici sa dostávame cez osadu Moskali ku kaplnke Svätého Juraja a ku zjazdovkám. Stretávame turistov aj trénujúcich zjazdárov. Terén no… ako sa to vezme, zvykneš si 🙂 Máme nohy, tak ak sa nedá bajkovať, isto sa dá hajkovať. Nad zjazdovkami jaskynka a o chvíľu sa otvárajú výhľady na všetky strany. Cestička sa mení na chodník medzi čučoriedkami, kóta Veľká Rača je otvorená trávnatá rovinka. Sme na hranici PL, prenikavá viditeľnosť, 360 stupňové obzory!!! Na vyhliadke panoramatické fotos s popismi skoro celého Slovenska aj okolitých vrchov Poľska. Dávame iba kratučký oddych, pretože Jožko2 velí, že obed bude až v zemi kráľa Andreja, na Přegybku, tam v diaľke, tá takmer neviditeľná poľana medzi kopcami 🙂 Zábava graduje, stúpania vyčerpávajú, zjazdy tiež 🙂 Len držať primeranú dávku odvahy a opatrnosti! Sem-tam turisti… Jožko2 občas mení s Katkou bajk, na chvíľku, pri tlačenke…, karbon je karbon. Ideálne úseky singláčikov na rozbehy aj dobrzďovania, korene a kamene, ustavičné terénne prekážky. Len ostražitosť, výdrž, odvahu. A správny mix toho všetkého. Jedným slovom univerzita zručnosti. Kto umí, umí, kto neumí, čumí. Jožko2 nás vedie s istotou domáceho stopára lesom aj bez cestičky, vie presne, kde sú tie jediné dva spadnuté stromy, ktoré musíme objať, aby sme sa dostali skratkou bezbolestne ďalej…

Přegybek je vysokohorská poľana s pár domcami, starými usadlosťami, dreveným kostolíkom – či skôr kaplnkou a turistickou chatou. Sláva nášmu výletu! Jedlo! Čítame si predpisy o rozostupoch a rúškach v poľštine, lovíme z pamäti názvy jedál, nalešniky, supa. Výborné jedlo, len sme trošku nezvyknutí na ich polievky, či kombináciu rezňa s dusenou kapustou. Po obede zjazdujeme na poľskú stranu a príjemnými cestičkami, hore aj dole si ukrajujeme z krásneho dňa. Jožko2 stále pridáva…, teda km. Má to naplánované asi až do tmy. Nad Oščadnicou ďalšie umelecké veľdielo… Kríž z armatúr, estetické cítenie a‘la Marťan v divadle. Pokocháme sa výhľadmi a lyžiarskymi oblúkmi zjazdujeme po lúkach. Ondrovi vypovedajú platničky, chvalabohu, už sme skoro dole.

„Budeme si opekať!“, zahlási 5-ka a smeruje si to do oščadnického supermarketu.

Team2: Dáška a Jožko

Zvolili čiastočný rest day. Vyberajú sa preskúmať rodisko Jozefa Krónera – Staškov. Peknými cestami, možno trochu rušnými až do malebnej dedinky Klokočov a odtadiaľ na Vrchpredmier a Biely kríž. Stará hrkotavá cesta dá trochu zabrať, veď sme v sedle už siedmy deň. Cestu späť si už v pohodičke žívajú.

Stmieva sa. Už sa nikomu nechce hľadať miesto na opekanie niekde v lese nad Oščadnicou. Všetci sa tešíme na spoločný večer, ostávame teda v BaseCampe2 u Drába. Ak chceš u Drába opekať, musíš si to najprv odmakať! Čo robotníci okolo krbu na terase zanechali, to poupratovať… Od generátorov cez geodetické zameriavacie tyče, ventily až po kanalizačné potrubia. Proste pohostinné Slovensko, rodný môj kraj 🙂 Keď na stole pristáva sviečka, domáci likér typu Portské a Šofi pri trampských piesňach z mobilu  zapaľuje táborový oheň v krbe :), vieme, že je všetko tak, ako má byť. Opekačka nemala chybu! Vďaka 5-ka za nápad! Lúčime sa s Kysučanmi po prvé… 🙂

Aladin nesklamal, leje. Trojmedzie je nenáročné a bajkovateľné aj v daždi. Napriek tomu čakáme na okienko medzi mrakmi. Telefonát s Kysučanmi, áno, idú s nami 🙂 Trasa sa prispôsobuje daždivým podmienkam, nemusíme sa každý deň v blate machrať.

Z Oščadnice stúpame po asfalte ku Švancarovcom, nasleduje zjazd do Skalitého. Tu sa dostávajú na scénu naše nepremokavé vrstvy – vyhrávajú jednoznačne Brezňanci v žltých farbách 🙂 Valíme pozdĺž potoka ku Čiernemu. Krátka zastávka pri lokálnom nedeľnom futbalovom zápase a cestičkou popod vysočizný viadukt prekračujeme českú hranicu. Krátko na to: CIEĽ!!! Krok ku Čechom, krok ku Poliakom, krok ku nám. Zo slovenskej strany cesta zarúbaná, presnejšie jediný mostík cez roklinu je zrútený a roky čaká na opravu. Ľudí pomenej, kvapiek dosť.

Cez poľskú stranu na obed do moravskej Hrčavy. Nebyť toho počasia, isto by boli nádherné výhľady z lúčnych hôľnatých kopcov. Ale dnes len chopkovská hmla. Dávame vyprážaný syr, každý v inej úprave, sušíme šaty a čakáme, kým dážď trošku ustane. Zbiehame späť do Čierneho. Kultovú krčmu Múzeum v Čadečke nemôžeme minúť. Hups, príliš skoro. Ešte zavretá. Otvoria až keď sa dohrá futbal.  Jožko2 sa tu vyzná, absolútny spoľah, že sa nestratíme. A nezablatíme. Lesné cesty sú udržiavané, príjemné na cyklo aj bežky. Posledný zjazd priamo ku cukrárni v Oščadnici. Tak toto bolo že Wau! Horúce čokoládky všetkých chutí sú sladkou odmenou. Dali sme základ expedície! Od 3-medzia po 3-medzie zdolané aj s časovou rezervou. Jožko2 nám znalecky reviduje zajtrajší plán. Blato, nabalení, tie Brýzgalky radšej nabudúce a vyspíte sa na utajenom miestečku. Berieme. Lúčime sa s Kysučanmi po druhé… Večer ešte skok na panáka k Fuňákovi.Aladin

Ráno stále smoklí, balíme. Platbou za pobyt u pána Drába aspoň konečne využijeme Dankove rekreačné poukazy (až na výnimky, našich chlapov v teame, ktorí sa toho roku rozhodli podpísať formuláre na starobný dôchodok 🙂  A toto je dôkaz, že vek je iba číslo…). 

Cyklošou popri Kysuci, neskôr Bystrici smerujeme k priehrade. Prvá mini zastávka už v Zborove, fakt cechtí dosť statočne, vyčkávame pri zákuskoch. Dnes to pôjde tak – všelijak, ani nie kvôli cestám, ale kvôli počasiu. Na poludnie sme v Starej Bystrici. Načasovanie na parádu. Na námestí hlúčik ľudí, plus pár cyklistov z Popradu, čo ťahajú kolo Tatier. Nabalení oveľa viac než my a spia po penziónoch. Áno, aj takto to niektorí preferujú :). Cinkanie zvončekov a kysucká parádička môže začať. Slovenský Orloj. Pekné. Až na retro raketo-holubicu mieru, nemiestny – miestny monument na námestí… Ďalší skvost na našej ceste. Artefaktov tohto druhu by už aj stačilo, lebo úplne prebijú historické božie muky, kaplnky a drevenice. Obedujeme v „Obľúbenej“ reštaurácii. Niekto len varené zemiaky, preventívne pre zhoršené tráviace pocity.

Cesta okolo vodnej nádrže Nová Bystrica je fajn. Iste, ak by bolo slnečno, výhľady a odrazy na vodnej hladine hlboko pod nami, by boli krajšie. Bavíme sa nápismi – Povodie Váhu, Odštepný Závod Piešťany, Zákaz člnkovania! Kde? Tu? Kto by sa tu člnkoval? V lese?  MyLady má biznis plán s kompou a cukrovými vatami, to sa stalo po rokoch aj na priehrade Komani v Albánsku. Ak kvôli nádrži vysťahovali vyše tisícky ľudí, asi to je dôležitý zákaz. Zdroj pitnej vody pre Žilinu. Utajené miestečko s útulňou už by nemalo byť ďaleko. Nájdené! Ondro sa pri západe slnka mení na stopára Šofiho a hľadá vodu. Nájdené! Pri pozornejšom pohľade tušíme bývalé ovocné sady, záhradky a pozostatky základov obydlí vo vysokej žihľave. Drevo, jedlo, riad, sekerka, piecka, prične, všetko nachystané. Čakáme len, či sa nezjavia siedmi trpaslíci. Čo? Však o chvíľu sme siedmi! V rámci popoludňajšieho tréningu dobehli Kysučania! NÁVŠTEVA! Aj s pivom! Jožko2 si konečne otestoval, ako je to ťahať všetku výbavu aj s basou piva na bajku. Nie je nám tu zle. Opäť „posledná“ spoločná večera (opekané hrianky, zemiačky s cibuľkou a slaninkou) pod taktovkou Jozefov, posledná spoločná noc. Lúčime sa s Kysučanmi po tretie… 🙂

Kysučania sa zbalili a ešte za rosy fujazdia do práce (niekto musí slovenskú ekonomiku držať nad vodou). My ostatní sa lenivo balíme, Ondro naštiepe trošku dreva, Jožko pokosí lúku, aby aj ďalší vandrovníci mali pohodičku. Na zápis s poďakovaním do miestnej kroniky nesmieme zabudnúť. Okolo historického stromu – národnej kultúrnej pamiatky – kde sa podľa pána Jakubiska „sedí na konári a je mi dobre“…, zjazdujeme  do Riečnice. Z osady tu zostal len kostol. Ten sa podarilo ochranárom z Čadce zachrániť. Všetky ostatné chalupy boli odpálené a zrovnané so zemou bez stopy. Prečo? Kvôli vode. Aby sa tu nežilo. Aby sa sem nevracali deti. Aby sa tu nepredávali chalupy, aby tu nikto nepredával žiadnu cukrovú vatu. Aby sme chránili zdroj pitnej vody. Ťažko tomu rozumieť, verím, že inak sa nedalo. Alebo dalo? Priehrada Nová Bystrica bola jedna z posledných stavieb socializmu – rok 1987.

Po včerajšom daždi je obloha vyumývaná. Aj sa lepšie ťahá, keď svieti Oskar. Čochvíľa sme na hrebeni, rozstrapkaný Rozsutec nám určuje smer. Zo sedla pod Zázvorskou Kýčerou cez Marunov sa spúšťame do Terchovej. Civilizácia. Odporúčaná balkánska reštaurácia (aký paradox na Terchovú) má voľný deň, ostáva teda tradičná mega Haluškáreň. Dražobááá! Ako odpustok sa nalieva panáčik borovičky. Do Belej to je najkratšie po asfaltke, aj keď to pre nás nie je to pravé, orechové. Inak nevydalo… Kultová zmrzlina v Belej sa stáva labužníckou bodkou za expedíciou Slovensko 2020. Už len očista bajkov vo Varínke a cyklošou z Varína okolo Vodného diela do Žiliny. Ujíma sa nás lokálny žileťák: „Chcete na stanicu? Tak poďte za mnou!“ Rozfofroval to tak, že sme sa poriadne ani nestihli rozlúčiť. Naozaj sme nemuseli skočiť hneď na ten prvý vlak! Brezňania smerujú hore, my dole.

 A všetko je to už minulosť. Tak to chodí. Vďakáááá lidičkyyyy!!!