Starostlivo naplánovaná dovolenka v súlade so všetkými pandemickými opatreniami a nariadeniami sa takmer zasekla ihneď v úvode. Ráno pred odjazdom poslednýkrát kontrolujeme situáciu a šok! Slovinský zelený semafor pre Slovensko sa vinou akejsi štatistickej chyby v deň nášho odchodu prepol na červený! Vstup je podmienený platným negatívnym PCR testom, nepomôže ani naša zaočkovanosť…

Čo už. Nakladáme a vyrážame s tým, že sa pokúsime prejsť za každú cenu aj s pomocou malého triku, použitím slovíčka „tranzit“. Rakúska hranica v pohode, slovíčko zaberá. Čo bude na Slovinskej? Dalo sa tušiť, opatrenia sú len na papieri. Nikto nikde, prechádzame bez zastavenia. A tak  sme po pár hodinkách jazdy v podhorskej dedinke Mojstrana, známej ako nástupný bod na treky okolo a na Triglav.

Niekoľkokrát prechádzame uličkami a snažíme sa nájsť miesto bezpečné na zaparkovanie auta na 10 dní. Nakoniec vyhráva parkovisko pri „planinárskom múzeu“. Je verejné a často podobne využívané trekermi.

Stihli sme za sucha rýchlymi nacvičenými úkonmi spojazdniť bajky a navešať batožinu. Predpoveď počasia sa plní na 100 %. Mrholí, oblaky klesajú a dážď postupne zosilnieva. Meníme úvod trasy. Plánovaný okruh smerom na sever, na Karavanky hraničiace s Rakúskom, odkladáme na neurčito pre blato, hmlu a predpokladaný sneh. Videli by sme maximálne svoje predné koleso. Presúvame sa teda tak cykloturisticky, cyklochodníkom po násype starej lesnej železnice, dolinou Hornej Sávy.

Pred Kranjskou Gorou dážď ešte pridáva. Pod najbližším prístreškom navliekame na seba nepremokavé oblečenie. Opúštame údolie Hornej Sávy a začíname naberať výšku smerom do sedla Vršič. Blízkosť okolitých skalných stien, lesov a hôr si predstavujeme len podľa mapy. Iba hladina známeho jazera Jasna je z tesnej blízkosti na dohľad. Aj napriek zlému počasiu a absencii všetkého pohyblivého na asfaltovej ceste, volíme offroad popri rieke Velika Pišnica. Po zime je kamenná cesta miestami vymletá, miestami naopak naplaveniny štrku a piesku. Vidno stopy menších lavín.

Naberáme nadmorskú výšku, dážď sa mení na krupobitie a sneženie. V hornom úseku už rezignovane ťaháme hore hlavnou – Vršičkou cestou. Zvyčajne je v sezóne značne frekventovaná, dnes sme tu úplne sami. Bolo nám jasné, že nás nečaká idylická noc v stane pod hviezdami. Poškuľujeme po okolitých horských chatách. Tonkina koča! Vychvaľovaná turistami, s domácou kuchyňou, otvorená celosezónne. Niekoľkokrát obchádzame dookola, búchame, nič…, Tonka asi nie je doma.

Náš plán vystúpať od Tonkinej koče starou horskou cestou, ktorá sa hadovito šplhá až na vrchol Vršiča dnes tiež stroskotal. Táto zima bola na snehovú nádielku štedrá a sneh tu bol vraj až v 9-metrovej výške. Prejsť sa dá iba po hlavnej vďaka tomu, že ju cez zimu výnimočne frézovali, nakoľko cesta popod hory cez Taliansko bola pre pandémiu uzatvorená.

Nepremokavé oblečenie je už dávno premočené. Stúpame ďalej s nádejou, že aspoň posledná chata pod sedlom bude v tomto pandemickom chaose otvorená. Erjavčeva koča! Zatiaľ ticho, nikde nikoho. Iba svetielko v jednom malom okienku. Skúšame zabúchať. Po chvíli sa vo dverách objaví ženská tvár zahalená rúškom. Snažíme sa požiadať o nocľah. Najskôr neprívetivé schladenie dotazom: „Máte negatívne testy ?“ „Nie, sme očkovaní.“ Ale o green passe v tom čase ešte len všetci snívali. Máme len nejaký slovenský doklad o poskytnutí očkovacej dávky a aj ten ostal v aute. Musí stačiť slovenská SMS s pozvánkou na očkovanie. Po chvíľke predsa len ústupok a dohoda, že ak príde inšpekcia, zalezieme na izbu a nie sme tu.

Sušíme všetko, čo sa dá a kde sa dá. Radiátor na izbe príjemne hreje. Aj horúca sprcha pomohla. Celá chata patrí nám, celá jedáleň patrí nám, chatárka obsluhuje jedine nás. Gazdiná asi vedela, že prídeme. Navarený čaj z čerstvých jarných byliniek nazbieraných v okolí, fantastický divinový guláš a pripravené zákusky medziplanetárnej kvality. Nakoniec aký príjemný „nepandemický“ večer…

Nepretržite klepocú kvapky dažďa, meluzína vyhráva rapsódiu „zmrznutých turistov“, ale my sme túto noc našťastie pod teplou perinou.

Cez malé okno zakryté rozvešanými sušiacimi sa šatami preniká temné svetlo. Pod strechou stále zavíja vietor. S prižmúrením oboch očí sa začína pozdávať, že dážď pomaly ustáva. Tak šup-šup na raňajky, pobaliť a ide sa.

Gazdiná už pobehuje po kuchyni, s milým úsmevom nám nakladá. Ale nielen bohaté raňajky, ale aj účet. Oblieva nás pot. Chatu sme mali síce len pre seba, ale teraz ju máme celú zaplatiť? Sme o vyše 100 eur ľahší…

Medzitým sa aj vonku rozpútalo peklo. Voda nepadá v kvapkách, ale sa leje z oblakov v plných kýbloch. Blížiacou sa desiatou hodinou nastáva zlom. V mrholení sa vydávame na cestu. Na vrchol sedla nie je ďaleko, necelé dva kilometre. Všade je mokro a zvyšky snehových mantinelov lemujú cestu. Bojujeme s kopcom a silným vetrom, ktorý nás tlačí smerom do doliny a s piskotom sa smeje do uší.

Vrchol. Nikde nikoho. Hmla. Fučí a je zima. 1 611 m – najvyšší cestný priesmyk Julských Álp. Vrcholové foto a rýchlo preč z tejto pliagy. Ďaleko sme neprišli. Našiel sa zabudnutý oblak, aby nám prišiel vyžmýkať svoj premočený kožuch rovno na hlavu. Našťastie tam vojaci z vojny nechali betónové strelnice, a tak zaliezame pod akú-takú strechu.

Dlhokánsky zjazd po strmých serpentínach až k prameňu rieky Soča na južnú stranu masívu Julských Álp bol po mokrej asfaltovej ceste ako na lodi. Nemôžeme vynechať krátky výšľap ku prameňu Soče. Zo skalnej pukliny sa leje voda ako z vodnej elektrárne, preskakuje mohutné skaly a vzápätí sa rúti do údolia a mení v smaragdovú rieku, ktorá sa ako stuha vinie do diaľky.

Bajky nás počkali pri Kuči pri izviru Soči. Dávame krátku pauzu na horúcu kávu. Platia prísne, v tejto situácii až komické protipandemické predpisy. Chatárka osobne dohliadla na ich správne dodržiavanie. Pred dverami nasadiť rúško, urobiť dva kroky k prvému stolu, sadnúť a rúško zložiť 😊 Zvládli sme!

Jediné stúpanie sme si odkrútili ráno. Do konca dňa už len zjazdujeme údolím rieky Soča po Vršičskej ceste. V doline je pusto, ľudí málo. Turisti skoro žiadni a domáci sa schovávajú pri peci. Ani pre bajkovačku nie je ideálne počasie, ale aspoň nerušene sledujeme mohutné divadlo vodopádov valiacich sa zo všetkých skál, prasklín a kopcov. Krátke a mohutné, dlhočizné a tenké alebo kombinácie všetkého. Voda vpredu, vzadu, nad hlavou aj pod kolesami. A nad tým všetkým stále mokrá perina sivých oblakov.

Kde sa dá opúšťame asfalt a volíme makadam na opačnej strane rieky. Autá síce mimo sezóny, v zlom počasí a v lockdown-e nechodia, ale takto ťaháme priamo popri modrej rieke lúkami a lesíkmi. Druhé dejstvo sa odohráva v úzkej hlbokej tiesňave s množstvom výmoľov – Velika Korita. Tu si Soča musela vymyť koryto do mohutnej vápencovej skaly. Dráma znásobená nadmerným množstvom rútiacej sa vody, dravá rieka tak ukazuje svoj pravý charakter.

Poniže tiesňavy narážame na nezvyčajný skanzen, kde miestny zanietenec vystavuje zbierku netradičných starých náhrobkov. Príjemné oddychové miesto, s malou kaplnkou a malou krčmou,  kaplnka otvorená a krčma zatvorená.

Pri Bovci na ľavom brehu Soče už rastie základný tábor nedočkavých vodákov. Priamo na moste sa oproti nám rúti auto s hlohoveckou značkou. Znamenie, že bratia Černý práve zahajujú sezónu.  Buchneme na dvere, aby sme aspoň na chvíľu z auta vytiahli Miška Beňačku. Pre koronu sme sa na Chopku v zime nestretli, teraz takáto náhoda.

Do Bovca prichádzame v poobedňajších hodinách, prvý market je zatvorený a k druhému sme sa už nedostali. Nastala situácia podobná koncu sveta. Z okolitých kopcov burácajú hromy, voda sa leje plným prúdom, vietor je príbuzný tornádu, teplota klesá. Pokúšame sa schovať pod prístrešok zatvoreného obchodu. Keď najmenej čakáš pomoc, určite príde. Z vedľajšej krčmy, ktorá bola oficiálne zatvorená, vychádza majiteľ s dvomi pohármi pálenky a navyše pozýva dnu. Potajme niečo oslavovali, a tak nechýbalo ani pivo, ani čaj, ani jedlo. Najprv sme boli v rozpakoch, váhame ísť dnu, veď pandémia… Ponúkli ich tradičnú polievku z kyslej kapusty a burgyne, neodolali sme. Po žiadosti o účet zaznelo veľkorysé „grátis“. Pár kilometrov od Bovca práve prebiehala etapa Giro d’Italia, sledujú v telke, fandia. Akonáhle vykríkneme Sagan, hneď vedia kto sme. My pochválime ich Pogačara a fandíme spoločne. Nad hlavami pretekárov ale svieti slnko! Dúfajme, že sa teda aj tu obloha konečne umúdri…

Nocľah vzhľadom na počasie sme radšej dohodli cez Warmshower a následne WhatsApp u belgicko – francúzskej dvojice cyklocestovateľov žijúcich už natrvalo v neďalekej dedinke Kal Koritnica – Florente a Florenze: https://www.warmshowers.org/user/88387. Využívame krátku prestávku dažďa, aby sme sa ku nim presunuli, ale bola tak krátka, že sme prišli durch mokrí, napriek nepremokavým bundám, nohaviciam, návlekom, rukaviciam, atď..  Ale večer trávime v teple a suchu, v príjemných cyklocestovateľských témach, po teplej sprche a domácej večeri. Spoločnosť dopĺňa ešte jeden cyklista (je na ceste z Holandska do Grécka) a domácich psík s ľahko zapamätateľným menom Soča.

Deň, ktorý by asi každý normálny cyklocestovateľ najradšej vymazal z kalendára 😊. Vedeli sme, že to dnes nebude žiadna malina. Samozrejme ani predpoveď počasia, ani realita na oblohe neveštili nič dobrého. Rýchle raňajky, rozlúčka a čím skôr treba vyraziť. Pre istotu už opäť v celotelovom nepremokavom outfite. Cestou krátka zastávka v obchode a u pekára. Ešte nám chcel dodať „povzbudenie“ aj Miško, ktorý opäť náhodne okolo nás prefrčal s dodávkou a neodpustil si provokačnú otázku, či nás to ešte v tom daždi baví 😊

Púšťame sa dole popri rieke do dediny Žaga s krátkou odbočkou k vodopádu Boka. Bicykle schovávame v kríkoch, budú určite v bezpečí aj s batožinou, nikde ani živáčika. Štveráme sa na vyhliadku. Hektolitre vody padajú zo skál do rokliny, Boka sa v tomto období ukazuje vo svojej maximálnej sile a mohutnosti.

V Žage si dávame krátku prestávku. Pandemická klasika, krčmy zatvorené, len market, a tak obed z obchodu a konzumácia na ulici pred obchodom. Našťastie mali aj sedenie a pod strechou. Ale chlad a vlhko nám nedovolili dlho posedávať.

Odkláňame sa od Soče na lokálnu horskú asfaltovú cestu, ktorá vedie do Talianska. Ani si nepamätáme, či sme na tej ceste stretli vôbec nejaké auto. Pomaly, ale isto zápasíme nielen so stúpaním, ale ako inak, aj so zlým počasím. Čaká nás 1 000 výškových metrov. Od opusteného hraničného prechodu pokračujeme lesnou cestou na hrebeň. Cítiť jar, les sa prebúdza.

Cieľom dňa je kamenný bivak – útulňa miestnych turistov. Včera večer Florente overovala u svojich priateľov, či ju nájdeme otvorenú. Údajne áno. Viditeľnosť na hrebeni je na pár metrov, a tak sa viac orientujeme navigáciou, ako krajinou. Jediné svetielka okolo sú rozkvitnuté hlávky prvosienok veľkosti XXL. Nesmieme prepásť odbočku. Tretry plné vody, premočení do nitky, iného nocľahu pod strechou niet. Zvážnicou tesne popod hrebeň ťaháme 10 cm hlbokým potokom, ktorý tečie v koľajach cesty. Takto si budeme pamätať planinu Božca.

Keď sme už naberali na nervozite, zrazu sa pred nami zjavil obrys malého domčeku. To bude ono! Pár metrov od cesty už len pretlačiť bicykle po členky vo vode, ktorá nestíha odtekať. Skúšame dvere a áno, sme zachránení!

Malinká útulňa – bivak Hlek https://pdkobarid.com/bivak-hlek-1225m/, stôl, lavice, spanie na pôjde. Ledva sme sa tam zmestili s bicyklami, rýchlo rozkladáme oheň v starej liatinovej peci a je nám úplne jedno, že dymí zo všetkých škár. Sme úplne mokrí a uzimení a oheň je jediná záchrana. Našťastie bolo vo vnútri pripravené suché drevo na rozkúrenie, ale potom prišla na rad haluzina, potopená vo vode vonku. Naťahujeme šnúru, vešiame  všetko, čo sme mali na sebe, tretry na pec a nasleduje večera. Osvedčená, obľúbená klasika: chlieb, syr, cibuľa, uhorka.

Mobilného signálu niet, tak sa ani nemôžeme ohlásiť Florente, že sme v suchu…, čakala na našu správu. Nevedno ako, ale v jedinej sekunde, kedy zrejme naskočil slabý signál, našla nás správou Peťka H., potešila 😊

Celú noc s hukotom bije lejak na plechovú strechu, ale sme v suchu, sýti a zalezení v teplých spacákoch.

Najdlhšie okno v daždi bolo okolo jednej v noci. To sme ale nevyužili 😊 a optimisticky verili nadchádzajúcemu ránu. V napätí pootvoríme oči a napokon aj dvere. Čo sa vonku deje? Pohoda. Síce nepreniknuteľná hmla, ale neprší! Pofukuje vietor a zráža zo stromov kvapky vody a zbytočne nás vyplašil cupotom kvapiek na strechu. Dokonca voda stihla odtiecť a dá sa vyjsť von bez toho, aby vrchom natiekla do tretier. Balíme a popri tom narýchlo raňajkujeme: sušienky s ľadovou kávou. Ešte zápis do pamätnej knihy a strácame sa v hmle.

Musíme sa vrátiť na hrebeň. Cesta vysypaná jemným makadamom je prejazdná. Okolo nás mlieko. Letecké výhľady na celú dolinu Soče si môžeme len domýšľať. Obrovské prenádherné žlté prvosienky svietia v hmle ako keby boli na baterky. Jedinečné potešenie. Z najvyššej časti hrebeňa začíname postupne klesať. V ideálnom počasí výnimočný vyhliadkový zjazd, nekonečné serpentíny, príjemný sklon a dobrý makadam. Dnes len pohľad pod predné koleso, zopár prekážok – pozostatky snehových lavín (bohužiaľ aj s pozostatkami ich obetí – kamzíkov). Po pár kilometroch sme v dedine Staro Selo. V autobusovej zastávke vyriešime defekt a odtiaľ už asfaltom s takmer suchým povrchom.

Milovníci luxusu a dobrého jedla určite neodolajú návšteve reštaurácie Hiša Franko ocenenej michelinskými hviezdami. My jej venujeme pohľad a rýchlo ťaháme opäť k rieke Soča a do mesta Kobarid. Tam, už pri riadnych raňajkách, meníme plán trasy na dnešný deň. Po silných viacdňových dažďoch bude lesná cesta planinou Kuhinja neprejazdná. Prejdeme radšej učupenými podhorskými dedinkami popri rieke Soča. Najbližšia zastávka – Tolminska korita. Prenádherný kaňon vo vápencovej skale, naliaty jarnou vodou. Tisícky rokov trvajúci divoký súboj skaly a vody. Známa turistická atrakcia a asi väčšinou plná ľudí. Ale je pandémia, nepríjemné počasie, a tak ju máme len pre seba.

Z Tolminu sa dostávame k akumulačnému jazeru na Soči, ktoré popri hospodárskom využívaní je obľúbeným rekreačným miestom domácich. Brehy obklopujú pláže a cyklistické chodníky. Nízka návštevnosť a Slovinský lockdown pozatváral reštaurácie a bufety. Nepochodili sme s jedlom ani v mestečku Most na Soči a “zaprto” je aj v bajkermi doporučenej „Zlatej ribici“, kde sme chceli ochutnať miestne rybie špeciality. Končíme v staničnej reštaurácii „U Štefana“. V normálnom období je dedinka zaplnená talianskymi turistami. Dnes historická železnica slúži aj ako atraktívny autovlak, ktorý spája údolie Soče s Terstom. Lákadlom je aj historická budova stanice a zaujímavý železničný most na rieke Idrijca. Dnes sme tu jediní návštevníci.

Počas obeda konečne vykukne slnko. Terasu meníme na sušiareň, vyhrievame sa a plníme žalúdky. Naša slovenčina vylákala z kuchyne Češku, priateľku majiteľa. Bolo je vzácne podebatovať v rodnom jazyku. Krátke okno medzi oblakmi využívame na päťkilometrový výšľap na planinu Šentviška k dedine Ponikve. Tu opäť prekračujeme hranice turistického sveta. S prvým podvečerným hrmením zbiehame do najbližšej prázdnej stodoly. Rozkladáme stan pos strechou, na suchom sene a slame. Nakoniec z hroziacej búrky nebolo nič, ale sme v suchu zálohovo až do rána.

Konečne slnko! Balíme a opúšťame úkryt. V Ponikve nenachádzame ani krčmu, ani obchod. Musíme zase vystačiť so sušienkami a ľadovou kávou až do skoršieho obeda. Pre zahriatie, ale aj zo zvedavosti si dáme krátky výšľap na kopec nad dedinou, kde sa týči malý kostolík. Je v rekonštrukcii, ale bolo možné nahliadnuť. Vonku je voda, a tak prišla na rad aj ranná hygiena. Už zdola sa dalo tušiť, že kostol je na výnimočnom panoramatickom mieste. Konečne vychutnávame výhľady na Júlske Alpy a včerajšiu zahmlenú hrebeňovku na Kobaridski Stol.  

Prechádzame náhornou planinou, stúpania nie sú dlhé, ale zato strmé. Chvíľu ideme na bicykli, chvíľu musíme aj potlačiť, dobre známy bike & hike. Prechádzame elektrické ohradníky, vždy opatrne otvoriť, za sebou zavrieť a o chvíľu zase to isté. Chvíľkami pomedzi kravy, riedkymi lesíkmi alebo lúkami.

Črvov vrh je dominantou celého okolia. Opäť výhľady na Julské Alpy s čiapkami huňatých oblakov, ktoré nafukuje ešte stale chladný vietor. A prekvapenie – nečakaná občerstvovačka! Takú by ste u nás márne hľadali. Na vyhliadke pripevnená malá skrinka s bandaskou domácej pálenky a otvor na vhadzovanie mincí. Vhodil si euro, zobral pohárik, otočil kohútikom a natiekla ti srdce hrejúca tekutina.

Po správnom občerstvení sa ide hneď rovnejšie aj vpravo aj vľavo, aj hore aj dole 😊 Krútili sme sa a hopkali po Cerkljanskej vrchovine raz kamennými gruntovkami, chvíľami po cestách sypaných makadamom a chvíľami výmoľmi. Narazili sme len na jediné miesto, kde sa dalo zohnať niečo pod zub – v dedinke Zakojca, v krčme „Pri flandru“. Javila sa, že je mekkou cykloturistiky, ale počet ľudí tomu nenasvedčoval. Boli sme tam úplne sami. Prekvapená krčmárka našťastie pozháňala skromné zásoby, z ktorých pre nás vykúzlila bohatý skorší obed: pršut, salám, syr, chlieb a aj vajíčka. Pivo, limo, káva, čaj – nema problema 😊

Je koniec mája, ale v horách a po dažďoch je vzduch napriek slnku chladný. Najspoľahlivejšie zahreje poriadny výšľap. Čakal nás hneď za dedinou. Vraciame sa na náhornú planinu a z nej zjazdom do mestečka Cerkno. Zíva prázdnotou. Na uliciach len pár domácich a krúžiace “google” autíčko mapujúce okolie. Dávame aspoň nanuk. Opúšťame pohorie Julských Álp, ale o stúpania určite nebude núdza. Hneď za mestečkom 500 výškových metrov pomedzi usadlosti roztrúsené medzi kvitnúcimi lúkami a lesíkmi až na Mrzli vrh. Z neho už len dlhý náročný zjazd po makadamovej ceste do dediny Spodnja Idrija. Počas opravy defektu nás oslovujú domáci, vyzvedajú odkiaľ a kam mierime a nakoniec radia lokalitu na bivak: Divnje jezero. Necháme sa nahovoriť.

Zásoby na večeru sa nám podarí doplniť až v meste Idrija, v hypermarkete Hofer, tesne pred záverečnou. Vo všetkých lokálnych obchodoch pulty prázdne, mali “iba predavačky”.

Divnje jezero bolo kúsok za mestom, síce naozaj zaujímavé a v hustých prímestských lesoch, ale miesto na stan žiadne. Stmieva sa. Musí prísť k rýchlemu rozhodnutiu, kde prenocovať a byť nerušení. Bežci a mestskí cyklisti sa vytratili a les sa ponáral do čiernej samoty. Schádzame z cesty turistickým chodníkom po mostíku za rieku a po krátkom hľadaní rozkladáme stan pod hustými korunami stromov. Stíhame ešte rýchlu večeru, našu núdzovú klasiku: chlieb, syr, uhorka a cibuľa, … jednoduché a ľahko i bezpečne prenosné v bikepackingových brašniach.

Pomedzi koruny stromov ráno presvitá modrá obloha, ale šanca slnečným lúčom prebiť sa až k zemi je v tomto hustom lese takmer nulová. Aspoň nás ochánil pred rannou rosou, a tak stan balíme suchý. Popri rieke Idrijca sme o pár minút späť, v uliciach malého starobylého banského mestečka Idrija, na čerstvých raňajkách u pekara.

Nebolo dňa bez kopcov. Začíname stúpať hneď za mestom po starej vojenskej ceste na Hlevišku planinu. Hustými lesmi popri potoku až k vrcholu planiny, kde sa krajina otvára, lesy striedajú rozkvitnuté lúky a malé osady. Horská chata „zaprta“, ani neodbočujeme. Po pár kilometroch na planine sa spúšťame k riečke Idrijca. Čože? Veď sme pár kilometrov od miesta nášho nocľahu! Ideálne miesto na stanovanie, lúky, malé jazierko vytvorené riekou, drevené altánky a bufet (ako inak, zatvorený). To bolo to miesto myslené našimi včerajšími poradcami na prenocovanie.

Piknikovým miestom na sútoku riečky Idrijca a Belca začína krajinný park Zgornja Idrijca. Náš smer je proti prúdu riečky Belca, jej kaňonom. Spočiatku je to ako v rozprávke, ale neskôr 12 km výstup na Mrzlu Rupu pripomína, že aj bicyklujeme.

Dávame si krátku obedňajšiu prestávku na mieste zvanom Putrihove klavže. Vyťažené drevo z bohatých lesov sa tu v dávnej minulosti splavovalo po rieke. K tomu účelu slúžili práve klavže – zdrže na vodu, kde sa hromadila, aby sa nárazovo vypustila a splavila pripravené drevo do údolia. V súčasnosti sú opravenou technickou pamiatkou a vytvárajú aj prístrešok pre odpočinok či prenocovanie v prípade dažďa. O niečo vyššie je ešte ich druhý stupeň – Belčni klavže.

Pokračujeme vo výstupe makadamovou cestou na Bukov vrh. Sme v oblasti domácich dažďových pralesov, ľadových jám a tiež medveďov, vlkov a rysov (tak nás upozorňuje miestne značenie). Ale nemali sme to šťastie, či nešťastie, niekoho z nich stretnúť. Len blatovými medvedími labami ocápaná pojazdná stajňa koníkov, ktorí pracovali v lese, dokazovala ich prítomnosť. Mení sa aj charakter hôr. Skalnaté štíty Julských Álp vystriedali dinárske lesy s rozpadávajúcim sa vápencom. Postupujeme po legendárnej Resslerovej trase, po ktorej sa kedysi, v čase, keď ešte neexistovali chladničky, vozili veľké bloky ľadu z miestnych ľadových jaskýň a jám až do Terstu, do prístavu, pre rybárske lode.

Západným svahom popod Mali a Veliki Golak sa prehupneme na južnú stranu masívu. Od Jadranu zavieva teplejší vzduch. Čaká nás už len zjazd. Zastavujeme na hrane náhornej plošiny Gora, na vyhliadke na Predmeji. V hĺbke skoro 800 metrov sa otvára výhľad na centrálnu časť údolia Vipavy, ohraničujúce Vipavské vrchy a za nimi už prímorský Kras. Pod nami alp na dlani mestečko Ajdovščina a niekde pred ním nocľah.

Pár záberov pre spomienku, ale slnko už zaťahuje posledné lúče za kopce, a tak rýchlo bočíme z cesty do voňavého borovicového lesa, aby sme sa na noc schovali do jeho útrob. Bolo trochu náročné nájsť kúsok rovného miesta, aby nás v noci netlačili skaly do rebier. Ale predsa sa to v poslednej chvíli podarilo.

Uprostred suchého, tichého lesa, schovaní od ľudí sa prebúdzame do chladného rána. Popri balení dopĺňame pár kalórií, sušienky a káva z plechovky. Ranná rutina. Na riadne raňajky si musíme počkať. Delí nás od nich zjazd 700 výškových metrov do mestečka Ajdovščina. Ale ten nás veľmi nezahrial. Bol to náročný a strmý chodníček, plný veľkých kameňov a popadaných haluzí. Opäť sa muselo miestnym bajkerom čkať, ako ich spomíname pri peších úsekoch. Ale downhilisti naľahko by sa móóóc tešili.

Mestečko Ajdovština leží len 100 m nad morom, v rozľahlom poľnohospodárskom a vinárskom údolí Vipavi. Územie bolo v minulosti zaliate morom. Ohraničené je horami vápencového pôvodu, a tak o krásne scenérie a množstvo krasových útvarov nie je núdza. Raj pre turizmus a cyklistiku, ktorý dnes, v čase pandemického lockdownu zíva prázdnotou. Tu v údolí sa slnko mohutne opiera. Vychutnávame si raňajky na námestí tohto starobylého rímskeho mesta. Samozrejme, svoju dávku výživy musela dostať aj elektronika, a tak sme posedenie málinko natiahli, aby sa baterky dobili čo najviac. Potešil aj bajk servis v centre, mať brzdové platničky do rezervy nie je nikdy na škodu.

Z Ajdovščiny do Postojnej sme „ako vždy“ volili horské cesty cez kopce. Opäť 700 výškových metrov hore, cez lesíky, lúky, lazy, pasúci sa dobytok, líšky, šakale, tisíce prebehujúcich myší, najskôr po asfaltke, potom po upratanej šotoline. Rozumej tomu tak, že stovky kilometrov lesných ciest tu po zime pravdepodobne čistia, vyrovnávajú a opätovne uvalcujú. Nazvali sme ich upratané. Na záver dlhý rýchly zjazd k jaskyni.

Byť v tomto krasovom raji a nenavštíviť najznámejšiu slovinskú jaskyňu Postojna? Pokus bol, ale nevydarený. Postojna jama zaprto. Okolie pripravené pre tisícky návštevníkov, obrovské parkoviská, veľkokapacitné reštaurácie. Okrepčevalnica zaprto. Všade zábrany, tabuľky Covid-19. Jaskyňu vidíme len na bilboardoch. Ťaháme do mesta vyhľadať aspoň niečo teplé pod zub. Všade len donášková služba. Napokon nás domáci nasmerovali asi na jedinú otvorenú reštauráciu na okraji mesta pri športovom areáli, kde sme úspešne nakŕmili seba aj baterky v mobiloch.

Krasový zážitok nám nakoniec doprial Národný park Rakov. Prenádherné jaskynné útvary, kaňony, skalné mosty a tunely, ktoré milióny rokov vymiela riečka. Menej známa lokalita, úplne prechodná na bicykli, bez vstupného, v tomto čase tiež ľudoprázdna.

Neďaleké jazero Cerknica je miesto nášho plánovaného nocľahu. Brehy sú neprístupné, močaristé, sem-tam chodník pre rybárov, ale romantika spania pri vode je v nedohľadne. Podvečer nás zaskočila  návštevnosť miestnych ľudí, s deťmi na bicykloch, či pešo. Bolo trochu ťažšie nájsť zašité miestečko. Nakoniec sme zakempili uprostred malého lesíka na poloostrove, schovaní pred ranou rosou aj akýmikoľvek návštevníkmi.

Nečakané zdravotné komplikácie vyvolali neistotu či a ako pokračovať ďalej. Skúsime a uvidíme. Ljubljana je na dojazd jedného dňa, v najhoršom odtiaľ vlakom. Od bivaku pri jazere Cerknica je k rovnomennému mestečku čo by kameňom dohodil. Už tu je “zdravniška pomoč”, ale pokračujeme. Kľudnou okresnou asfaltkou, hore-dole kopčekami, dokonca označená ako Eurovelo.

Prvá zastávka je krčma v Rakitne. Káva, pivko na terase, veď pandémia. Nie je najteplejšie, a tak radšej rýchlo ďalej, kopce zahrejú. Nie je veľmi nálada skúmať mapu, držíme sa striktne plánovanej trasy. A to bola chyba! Zjazd dlhý 15 km si neuvážene skracujeme opäť divokou downhillovou vsuvkou, cez krkaháje, kde sú úseky, ktoré tlačíme aj dolu z kopca ☹ Keď sme na to prišli, boli sme takmer dolu.

K Ljubljane sa dostávame z juhu, príjazd je vedľajšími cestami. V meste sa napájame na kvalitné cyklochodníky. Dovedú nás až na hradný kopec s panoramatickou vyhliadkou. Dolu v centre, na nábreží je pohodová atmosféra. Lekáreň! To je prvé, čo potrebujeme! Dokonca sa podarilo vysvetliť a druhej strane pochopiť  medicínsky problém. Odchádzame s nádejou, že lieky pomôžu.

Ani v hlavnom meste takmer nikde nevaria. Vidina teplého obeda sa vzďaľuje. V tom nám domáci predsa nachádzajú miesto pri stole. Asi jediná fungujúca reštaurácia… Ale obed ukončujeme veľmi rýchlo. Ulice sa vyľudňujú ako šibnutím čarovného prútika. Pohľad nad hlavu všetko vysvetľuje. Čierňava, hromy, blesky. S prvými kvapkami odkladáme lyžice a navliekame sa opäť do nepremokavo-premokavých vrstiev. Rozhodnutie zrušiť plánovaný bivak v horách za mestom je okamžité. Na 3 kliky na booking dojednávame neďaleký guesthouse. Je to tam taký freestyle, len otázka, či sme zaočkovaní, zaplatiť (celkom lacné) a už sme tam sami, všetko k dispozícii. Teplučko, horúca sprcha, kuchyňa, nejaké potraviny, dokonca orievač na vysušenie zmoknutých vecí. Večera z blízkeho hypermarketu a šup do suchej a teplej postele. A zdravotný problém? Hneď o 50% lepšie 😊

Spali sme ako vo vate. Ani skorý budíček nevadí, veď sme večer zaľahli so sliepkami a okrem toho potrebujeme dohnať včerajší sklz. Naviac výpadovka z hlavného mesta bude v nedeľu skoro ráno prázdna. Raňajky v pohodlí kuchyne guesthousu a o 7:00 štart.

Po včerajšom búrkovom lejaku vynechávame pravdepodobne zablatené Ljubljanské “Malé Karpaty” a ťaháme 28 km na veľkej píle po hlavnej. Našťastie z mesta nás vyvedie parádny cyklochodník. Ups, ďalej pokračuje rýchlostná cesta! Sú v živote cyklistu situácie, kedy sa nedá rešpektovať zákaz vjazdu. Ale nie sme jediní 😊 A áut je skutočne minimum. Po hodinke konečne vedľajšia cesta do pekného historického mestečka Škofja Loka. Káva a zákusky na námestí sú zaslúženou odmenou. Veľmi sa sem nehodíme, je nedeľa a okolo vyobliekaní a navoňaní domáci idúci z kostola. Nad mestom sa napájame na našu pôvodnú horskú trasu vedúcu z Ljubljany.

Je nedeľa a okolie Škofja Loka je cyklistický raj. Občerstvovačka Malina v Suša je dnes plná bajkerov. Bicyklujeme príjemným tieňom odľahlých lesov cez menšie dedinky. Pod nami je výhľad na údolie Poljanskej Sory a pred nami kopce, ktoré nás už z diaľky vítajú. Po starej vojenskej ceste sa strmo šplháme až k chate na Blegoši. Za dobrého počasia sa z Blegoša naskytne nádherný výhľad na Julské Alpy aj Karavanky. Dnes sme to nevystihli, všetko je v oblakoch. Odmenou nám bola aspoň domáca kapustovo-burgyňová polievka s obrovskou domácou klobáskou…

Smerom na Črni vrh prechádzame zašité lyžiarske stredisko Cerkno. Táto etapa je ako z lietadla,  nestretáme žiadne autá a môžeme sa venovať nádherným výhľadom, najmä na dominantný Ratitovec (1667 m), už na hranici Národného parku Triglav.

Do konca etapy nás čaká hlavne klesanie. Ale ako inak, každú chvíľu prerušené krátkym výživným stúpaním. Pred usadlosťou pri Majdeleci poľná cesta odbočuje strmo doľava. Je tu aj smerovník cyklotrasy STKP 8. etapa. Na kopčeku kríž, lavičky, ideálna trávnatá rovinka. Lepšie miesto si nemožno na nocľah priať.

Slnko si konečne od skorého rána malo možnosť pospať spolu s nami v stane. Krátky úsek lesom nás dovedie k usadlosti Podhočar, ďalej už len zostupujeme na Koču na Petrovem Brdo. Zaprto, raňajky nebudú.

Pokračujeme smer Sorica a hneď začneme výšlapom po ceste lesom. O niečo neskôr sa otvára krásny výhľad na dediny Zgornja a Spodnja Sorica a s ním aj posledné pohľady na kopce Škofja Loka v diaľke. Stále sme široko-ďaleko jediní cyklisti, jediní návštevníci, dokonca nikde nevidno ani domácich. V Bohinjskom sedle našťastie v krčme odprto a tak vychutnávame kávičku aj miestne pivko.

Nasleduje dlhší zjazd po regionálnej ceste do Bohinjského údolia, pri vysokej rýchlosti je takmer mrazivo. Nečakane sa otvára krátky výhľad smerom na Julky, k majestátnemu Triglavu. V Bohinjskej Bistrici doplňujeme kalórie u pekara, obľúbený burek so všakovakými plnkami. Odtiaľ vedie v bezprostrednej blízkosti riečky Sáva Bohinjka cyklotrasa až na breh Bohinjského jazera. Obedujeme v zaujímevej lezeckej krčme “Restaurant pod Skalcom”. V horúcom popoludní a s plnými bruchami štartujeme tiahle pomalé stúpanie po makadamovej ceste smerom k Pokljuke. Konečne hore! Planina Uškovnica je nástupný bod trekov na Triglav a Vodnikov dom. Ale dnes je ešte chodník pod snehom, oficiálne uzavretý. Ale výhľady sú nádherné. Pauzu naťahujeme, kocháme sa, fotíme.

A to nie je všetko! Krátkou tiesňavou sa dostávame ku tradičnej pastierskej osade Zajamniki. Dreveničky sú zachovalé a opravené. Trasa vedie priamo cez osadu. Nasleduje Pokljuka, známe stredisko pre biathlon – husté smrekové lesy, krasová plošina, malebné hory, ale aj nečakane snehové polia na tejto severnej strane…

Po dlhom zjazde už poškuľujeme po vhodnom mieste na bivak. Končíme na čistinke hlboko v lesoch, ďaleko od civilizácie a rangerov, ktorí tu, na území NP Triglav usilovne striehnu na wild kemperov.

Hneď ráno nás po tretíkrát “zradila” trasa slovinských bajkerov. Opäť podľa mapy “čiarkovaný” chodník, t.j. vymleté strmé koryto s balvanmi a popadanými stromami. Bohužiaľ  prišlo aj k zraneniu, ošetrili sme. Vydýchnuť sme si mohli až na planine na pevnejšej lesnej ceste medzi prvými senníkmi. Slovinskí chovatelia už v horách pasú málo, prevláda mechanizácia, pasienky kosia a seno dovezú do údolí za zvieratami. Pavučina horských ciest je tu nevídane hustá.

Dopoludnie na jezere Bled je ospalé, hotelové komplexy zívajú prázdnotou, väčšinou zaprto. Dáme kávu, pár foto a tešíme sa na posledných 30 km do cieľa. Od Mojstrany nás delia hory okolo mestečka Krnica. Na brehu tyrkysovej rieky sa konečne aj bajky dočkali kúpeľa a hygieny 😊

Hurááá, auto nás čaká, žiadna odťahovka sa nekonala ani oficiálna ani tá “neoficiálna”. Ale nechce sa mu domov, štartujeme až po viacerých neúspešných pokusoch.

Večer sme doma, hranice opustené, návrat ponechaný na osobnú zodpovednosť cestovateľov – to spĺňame…