Viedeň – Doha- Kathmandu

V Petržalke sa spoznávajú nepoznané: Katka a Peťka. Rešpekt, obrovský…, a právom nadobudnutý Katkin prvý dojem. „Ahoj, ešte sa musím dobaliť“, oznamuje Peťka, a tak Katka trávi posledné minúty pred cestou so synkom v Auparku. Všetko klape ako hodinky, zvítanie sa s MyLady a Ondrom, transport na Schwechat, vybavenie čekinu. Krabice zaujmú. Pri ich vážení sme v kľude, viac než 30 kg nemá, tvrdíme každý o tej svojej…

Cesta lietadlom ukazuje, že  Peťka – ďalej 5ka 🙂  – je dosť komunikatívny člen výpravy. Hneď zistí, že spolucestujúci je Afričan, kórejského pôvodu, žijúci v Austrálii. Chodí si na Slovensko zatancovať. Nuž, dalo sa to tušiť už z jeho výzoru 🙂

Svitá a Doha pod nami sa budí do nového dňa. Pravouhlé ulice arabského moderného veľkomesta, mrakodrapy trčiace snáď priamo z mora…, nič pre nás, je to iba prestupná stanica.

Airbus 330 smer KTM… Vo vzdušnom priestore Nepálu sa točíme do nemoty. Asi aby sme si tie Himaláje dôkladne všetci pasažieri prezreli, nielen tí, čo sedia vľavo. Uprostred Kathmandu letisko. Vybavujeme víza, zmenáreň, na letiskovom kolotoči krabice a hľadáme taxíky. Hodila by sa XXL veľkosť. Radšej rovno dva poprosíme. Ten čo sedí vzadu má krabice priamo nad hlavou a pridržiava ich. Prežijeme. Veď to nie je ďaleko. Nebyť klasickej metropolovej zápchy. Dohodnutý prvý nocľah nevyšiel, nepálsky bajkerský guru Pushkar Shah  https://www.warmshowers.org/user/67343 organizuje  preteky pre 300 nepálskych kamošov. Navrhujeme 5ke, aby sa rovno pridala. Ona zas navrhuje nám, aby sme spali v turistickej štvrti Thamel. Keďže zatiaľ nevieme, kde to je, súhlasíme. Taxikári vedia. Mimochodom jeden vraj nedostal na Slovensko pracovné víza, Volkswagen sa mu zapáčil…, ktovie, ako to bolo…

Úzkymi uličkami mesta sa taxíky predierajú bravúrne. Thamel a aj hotel Thamel je dobrá voľba. Aspoň na úvod. Ceny porovnateľné ako u nás. V cene raňajky formou švédskych stolov…, fajn. Dohovárame možnosť uschovania krabíc na 22 dní…, tiež v cene. Skladáme bajky priamo na hotelovej chodbe. Ide to od ruky aj nežnému pohlaviu. Ondro len dozoruje a doťahuje 🙂 Niekto si asi omylom priviezol malé brašny. Alebo veľa vecí? Takže definitívne vytriediť, potrebné – nepotrebné. Menej je v tomto prípade viac. Alebo čo nemáš, nepotrebuješ.

Večera v miestnej reštaurácii na poschodí. Na úvod nepálska klasika: thukpa a dal bhat. Potom späť na hotel, relatívne teplá sprcha a spať. Zajtra začíname!

Kathmandu – národný park Shivapuri – Thansing              

Bohaté raňajky miznú v našich útrobách rýchlosťou blesku. Veď nevieme, kde a kedy budeme dnes zase stolovať. Rýchly pohľad na trasu, foto pred hotelom, dostatočná zásoba pitnej vody a malých mňamiek a tri, dva, jedna: štart! Preč z víru miliónového veľkomesta! Áno, majú pravdu tí, čo vravia, že je to smogom znečistené a zaprášené mesto… Musíme sa rýchlo vyrovnať nielen s váhou na bicykli, preukrutne dravou a chaotickou dopravou, náhodnými pokynmi dopravných policajtov, ale aj jazdou vľavo. Je to nutný test a rúška na tvár zase nutný bajkerský ochranný prostriedok.

Výpadovka na sever nás po pár rušných km vypľuje pri bráne národného parku Shivapuri. Platí sa vstupné, aj za biky. Celá ceremónia je na nepálsky, vlastne na ázijský štýl. Pri bráne chvíľu trvá, kým každému vydajú kartičku na meno a zase o kúsok ďalej znova skontrolujú. Nikto sa neponáhľa, vlastne ani my. Dovolenka. Z plných pľúc sa konečne nadýchneme, rúška putuje do vrecka. V parku je len hŕstka Nepálcov, školáci na výlete. Stúpanie začalo už v meste a teraz pokračuje po horských trailoch národného parku. Stúpame aj mimo plán. A tak potom naspäť klesáme, tiež mimo plán 🙂 , takmer na začiatok. A štart po druhýkrát 🙂 Je to tak, keď sa človek nechá zviesť peknými cestičkami a zabudne sledovať mapu. Bajkeri milujú tie cesty, sú plné životných právd a metafor. Nevadí, malá skúška na úvod, všetci obstáli a s humorom.

Kde – tu vodopádik. Už žiaden hluk, len spev vtáčikov. Ideme si oči vyočiť za divými zvermi, o ktorých informovala vstupná tabuľa, ale nič. Asi to bola len teória…, kde bolo – tam bolo. Do kopca prikurujú, zhadzujeme prevody aj vrstvy oblečenia. Polotieň pod tropickým porastom je príjemný.

Kam sa pozrieš, samý kopec. Ako sa zdá, nebude vrstevnička ako vrstevnička, teda tá nepálska a tá naša, slovenská… Do pekla, to bude hardcore. Tí ľudkovia tu majú porobené terasky a na všetkých čosi pestujú…, ale ako sa k nim vôbec dostanú??? Cestami aj necestami a skratkami… A tam, niekde medzi nimi, je aj tá, po ktorej sa vydáme my… Teda cesta, nie skratka, za zážitkami, skúsenosťami a poznaním…

Kathmandu pod nami, nevidíš nič, je zahalené vo vlhkom smogu. Valíme peknými a nenáročnymi singláčikmi vo výške okolo 1 900 m uprostred pralesnej vegetácie. Krátka prestávka, výstup do sedla a potom jeden dlhý, nekonečný zjazd k rieke Likhu Khola do výšky 400 m. Dedinky, políčka a deti v uniformách. Ryžu a ďalšiu úrodu zbierajú aj v novembri. Vo veľkom kvitnú vianočné ruže. Už sme mimo park a ťaháme po miestnej komunikácii. Kombinácia zvyškov asfaltu s výmoľmi…, staré nákladiaky, lokálne autobusy, motorky, a my… Tata-tata-tata-taaa, zalieha v ušnom bubienku. Týchto revúcich húkačiek bude ešte veľa. Inak je všade pokoj. A v diaľke…, v diaľke tušíme tie magické hory himalájske. Nie sú zatiať veľmi výrazné, ale my vieme, že sú tam. Pre ne sme cestovali cez pol zemegule.

Okolo 18 sa začína stmievať. Hľadáme nocľah v dedinke Thansing. Pán Krišna z hotela God Father nám chce pripraviť k večeri kohúta. Áno, toho, čo behá po dvore… Takí významní sa necítime, vystačíme s dal-bhatom a nepálskym pivkom. Izba pre dvoch za 800 nepálskych rupií, wifi dostupné a ako bonus v kúpeľni s vlažnou vodou poskakuje žabka. Nie, francúzske maniere nemáme, najedení sme, a tak ju nechávame žiť. Prešli sme len 48 km, zajtra budeme doháňať. Žiadna katastrofa, bikes fungujú a partia je veselá. Ale teraz už dobrú. Čas ísť spať.

Thansing  – Dhikure  – Nuwakot – Trishuli – Samari – Bharang-Bhurung

Prvé jedlo dňa je základ. To sa nesmie podceniť. Ale dočkali sme sa iba skromných raňajok 🙁 , adekvátne chudobnému nepálskemu vidieku: vajíčka na tvrdo, jedno pre každého na prídel, dva toasty a vyžobraná káva, rýchlo zakúpená oproti v obchode.

Vyrážame. Po zaprášenej ceste popri rieke k mostíku v Dhikure. Stretávame deťúrence, skúšajú anglicky: „NAMASTE, GIVE ME YOUR BICYCLE!“ Tak toto nás odrovnáva. Čo ich po čokoládkach, pastelkách, nálepkach, to sú už rozumné deti – davaj sem rovno bicykel!

Strmé kopce, dedinky, usporiadané vertikálne, aj horizontálne, prepletené políčkami, kam len oko dovidí. S ryžou a zemiakmi, niektoré po úrode, niektoré v bujnom raste. Potrebujeme však prejsť do ďalšieho údolia, takže hor sa v sedle do výšok! Naozaj nie na našu plánovanú odbočku, tú strminu by sme nedali! V tom zjavenie, živá navigácia, nepálsky bike-guide, čo sprevádza akčných zjazdárov. Velí po červenej. Nie značke, ale ceste. Prašnej, červenej hline, akoby ju rovno z rozdrobených a pomletých tehál vysypali. Často treba pekne tlačiť, tak tlačíme, česť výnimkám. Kolesá sa zabárajú do červeného prachu. Netušíme, že zabárať sa budeme ešte mnoho, premnohokrát, iba farba prachu sa bude meniť. Stretávame dve dievčatká idúce do školy. Plaché a maličké, možno ešte len prváčky… Niečo si štebotajú. Samé samučičké  a ďaleko od osád. V lese zbierajú halúzky, pohrávajú sa a pred nami utekajú. Nechápeme, však im chceme dať len pastelky…, ale bielych turistov ešte nevideli, boja sa. Hmmm, je už 10 hodín, kedy asi prídu do školy? Takýmto tempom, stihnú prísť vôbec do konca vyučovania, či pôjde tadiaľto školský autobus? A zo školy domov? Rovnako samé a lesom, horami? Nevieme.

Nuwakot. Zašlá sláva kráľovského mesta. Palác je v rekonštrukcii po zemetrasení v roku 2015, pomáhajú Číňania. Hlavné stavby zaarmované lešením. Obdivujeme krásne a jemno vyrezávané drevené rámy okien, sošky a priečelia. Domáce minibanány ako miniobed a šupito ďalej. Dlhý a rýchly zjazd do Trishuli, ktorým preteká aj rieka rovnakého mena. Farebné domčeky naskladané na jej brehu pripomínajú riviéru. Námet na predajné slogany realitných kancelárii. Na cestovaní je fascinujúce ako človek postupne zisťuje, že čosi podobné kdesi videl. Všetko je to ako jednotka a nula, ale v miestnom kolorite, s miestnymi ľuďmi a jedlom. Tieto tri veci sú práve najdôležitejšie ingrediencie. Spolu vytvárajú nezameniteľnú atmosféru, pre ktorú sa cestovať oplatí. Najmä tam, kde je to ešte ako tak zachované. Hoci časy sa už menia… Ani Nepál už nie je taký ako kedysi. Dynamika života. Príroda sa riadi zákonmi neustálej zmeny. Žiaľ nie vždy pozitívnej… Ale dosť filozofovania, ťahať treba.

V meste panuje čulý ruch, akoby nikto nepracoval a všetci sa len kamsi presúvajú, alebo posedávajú pred obchodíkmi, pri domoch. Za mestečkom predsa len niekto pracuje, ženy na poli a zopár mužov holými rukami s minimom techniky stavia cesty.

Nasleduje plynulé, ale dlhé stúpanie… Obed sme poriešili až okolo tretej: chowmain – pražené rezance so zeleninou, pivo, a Khukri rum k tomu! Je Kataríny! Cítime sa ako vo virtuálnej realite. Na Slovensku, v Tatrách, vraj napadol sneh. A my v tričku a kraťasoch. Aspoň nám viac chutí pivo. Podebatujeme s domácimi, jeden z nich je distribútor alkoholu. Turistov tu nestretáva a my sa tomu celkom tešíme. Tu je ten skutočný Nepál.

S rumom to nebol až taký dobrý nápad, do ďalšieho stúpania sa rozbieha veľmi ťažko… Cesta je vo výstavbe a náš cieľ? Kam sa dostaneme, tam budeme. Len aby tam bola aspoň nejaká strecha nad hlavou. Vysoko, v dedinke Samari, hotela niet… Možno dolu, v ďalšom údolí. Nakoniec sa ukázal, miestny – doslova miestny… ťažko povedať, či hotelík…, v dedinke Bharang-Bhurung. Pri otázke kde to je, nás ľudia smerujú k rozostavanému mostu. Tam sa objavuje Harry: „Where are you from? Slovakia, Central Europe… Oh, I know, I know Fedor Bičan from Galanta!!!“ Náhodný turista, ktorý sa stal učiteľom angličtiny a strávil tu pár mesiacov… Týmto Fedora z Galanty pozdravujeme od Harryho a jeho rodiny. Ubytovanie – čistý punk. Vyhnať z miestnosti sliepky, miesto nich priniesť bajky, umyť sa v potoku, oprať si v potoku, pochytať popadané veci v potoku – aj tak sa tu počas vlhkých nocí nič nevysuší. Strávili sme pekný večer s Harrym, jeho rodinou a dal bhatom (dal bhat je vždy istota, že na tom nič nepokazia a navyše aj priložia). Ako bonus smažené šišky, donuts! Harrymu, ktorý je už vo veselej nálade a ponúka aj nás, veríme všetko, čo povie. Koľko má zeme, koľko hydiny ho uživí, kto kde študuje…, neter v Prahe, svet je malý… S deťmi kreslíme Santu, Christmas tree, candles,… Vianoce tí starší poznajú z komerčných ulíc Kathmandu.

Spánok v sprievode hučiaceho potoka, v plechovej, otvorenej búde bez okien prichádza rýchlo.

Bharang-Bhurung – Charunge –Tripureswor – Ankhu Khola – Budhi Gandaki Khola – Borlang

Ráno balíme. Mokré veci, suché veci, skrátka všetky veci. Rýchlo nabiť elektroniku a šup niečo do seba. Včera otestované šišky sú istota, k tomu kafé – pýtame si „strong, very strong“. Skúsenosti ukazujú, že tu treba vždy povedať: „coffee strong and food not spicy“. Nepálci nemajú kultúru kávy, a tak nevedia ako správne dávkovať, väčšinou je to taká zakalená voda, alebo čierny čaj. Naopak jedlo, to si doprajú pálivé. Asi aby ich zahrialo.

Deti od Harryho nie a nie do školy, ale zato ťažký bicykel si skúšajú ostošesť. 5ka pre istotu dozoruje. Pád by znamenal nielen poranenie, ale v týchto končinách aj neopraviteľný problém na bajku. Sú spokojné a šťastné. Na rozlúčku foto s rodinkou a hajde! Za dedinou sa predierame pomedzi stavebné mechanizmy, ďalej v horách stretávame deti na ich doslova každodenných túrach do školy. Nad nami výšky, pod nami údolia, úzke a hlboké a do nich zarezané krútiace sa horské cestičky. Naša off-road jeepová cesta je – ako inak – prachová, kamenistá, blatistá alebo akú zlú si len dokážete predstaviť. Sem-tam poza stromy vykuknú v diaľave prvé biele horstvá…, vidno posvätný Ganesh. Medzi ním a nami jeden obrovský priestor s nemalým množstvom riek a práve k jednej z nich sa potrebujeme dostať… downhill, rýchlo a zbesilo? Pokiaľ sa dá a máme odvahu valíme. Kam? Parta zasadajúcich chlapov si nás premeriava. Potvory, ani ich nenapadne ukázať, že bočíme nesprávne. Zhučíme až úplne dole, aby sme zistili, že sa musime vrátiť. Rezignovane tlačíme späť. Po spiatočke sa pre istotu pýtame na smer: „Namaste, Gorkha please?“ Vieme, že to je ďaleko, ale je to cieľ a ľahko sa to vyslovuje…

Cez rieku Ankhu Khola je prvý závesný mostík. Váhame ako ho prejsť – pešo, či na bajku? Každý má svoju stratégiu. Nakoniec sa ukáže, že tieto mostíky sú vlastne ohromná zábava. Najmä dole kopcom. Zadarmo sa vezieš ako na húsenkovej dráhe. Len si treba dať pozor na rovnováhu. Do kopca je to už horšie. Tam treba zabrať. Pod nami je neuveriteľne priezračná tyrkysová voda s mini bielou plážičkou. Vyzerá ozaj lákavo. Škoda, že sme nedali na 5kin nápad okúpať sa…

V Tripureswore stojíme na pivko. Objednávame z každej značky: Ice Nepal, Tiger, Jaguar. Sedíme si tam vysmiati, v krčmičke pri banánovníku a spievame „5ka má narodeniny…“, pretože ich dnes skutočne aj má!

Stará obchodná cesta do Gorkhy pretína strmé, nekonečné stráne s navrstvenými políčkami. Sem tam je vidieť jazvu po odtrhnutí časti svahu… Cesta popri rieke je ako inak – kamenistá, tvorená veľkými riečnymi okruhliakmi osadenými v hline. Mačacie hlavy sú proti tomu ako vyžehlený asfalt. Ach, ako nekonečne to bolí… 

Domácim vidíme do záhrad a dokonca aj do kuchýň. Sme svedkami ich bežného života. Pre nich také obyčajné a pre nás také exotické. Sušia fazule, proso, ryžu, jačmeň…, doslova rozložení až k ceste. Hlaďák rieši záložná proteínová tyčinka a stavia nás všetkých opäť na nohy. Očakávali sme opustenú náhornú planinku, lenže tam hore je dedinka za dedinkou. A zber banánov! A mystické obrovské košaté stromy, cesta ich vždy obchádza z oboch strán a tvorí akési prírodné kruháče. Možno sú posvätné… Potrebujeme prekročiť ďalšiu rieku, ženieme dole… prrrr, otočka, späť, mostík je predsa len vyššie. Za ním nečakane končíme uprostred políčok. Opatrne tlačíme po medziach medzi ryžou ako na kladine a rozmýšľame, čo spravíme, ak sa na nás vyrúti psisko alebo roľníci. Hlavne nemať prešľap a byť v pozore… Domáci sú milí. Namiesto hnevu nás pekne usmerňujú. A naozaj, opäť známy prašný povrch, ostré stúpanie kamsi do neba, tú cestu spoznávame. Sme dobre.

Farba prachu sa mení každú chvíľu, z červenej do zlata a do siva… a zasa naopak… Odrazu opice, veľa opíc! A pani, čo ich zaháňa, lebo jej vyjedia celú úrodu pomarančov… Kedy sa dostaneme do Asrangu? Stmieva sa, a tak zvažujeme, či pôjdeme s čelovkami po tme ďalej. Blížime sa k usadlosti, ktorá je časťou vzdialeného Borlangu. Ale volajú to tu tiež Borlang. Na mape je Borlang úplne dolu v údolí. Nevadí, aspoň, že Nepál je na mape správne 🙂 „Áno, je tam veľká stredná škola, tam sa spýtajte na nocľah“, usmerňujú nás domáci. 

„Namaste, hello, 2 rooms, 1 night, how much? Dinner possible? Hot water, do you have? Wifi is working?“ Naučená základná mantra. Z poschodia, z balkóna sa na naše dotazy ozýva usmievavý pán, učiteľ angličtiny Gokul. Zariaďuje ubytko. Ďalší typ local hardcore hotela. Minipidi izbietky, s minipidi okienkami ani nie von, ale do chodby, toaleta tiež, ale upratovanie ešte nespoznala a je to verzia dva v jednom. My sme ale zocelení. Túžba po zmytí prachu je veľká, podmieky zanedbateľné. V blízkom obchodíku Ondro zabudol foťák. Vracia sa, ale po foťáku ani chýru, ani slychu, akoby sa pod zem prepadol, zdá sa, že je to stopené… Máme šťastie. Sme chránencami nášho hostiteľa a ten ide priamo na vec. Po pár asi zmysluplných, nám absolútne nezrozumiteľných slovách, sa fotoaparát odrazu „našiel“. Tak takto to tu chodí… netreba policajtov, prirodzený rešpekt k autorite. Môžeme spokojne dojesť svoj denný prídel dal bhatu a poračovať v socializácii s domácimi.

Podľa pána učiteľa je základný problém Nepálu jeho hornatosť. Tá je prekážkou nedostatočnej infraštruktúry. Na to nadväzne vzdelanosť a korupcia… S tou vzdelanosťou sa im možno pokúsime pomôcť… Naša prítomnosť v krčme prilákava stále viac domácich, slovo dalo slovo, odrazu pán učiteľ spieva a potom zase my…. Tancuj, tancuj… on asi niečo zamilované, Petre spievame vlastne všetci, oslavujeme. Ona častuje domácou slivkou pána učiteľa, ten sa zdráha. Ostatní tiež. Nakoniec ich zlomíme. Odvážny mini glg ako skok do neznáma a potom FIRE!!! Fúúúúúúha, s ich rakši to teda nemá nič spoločné, Dohovárame zajtrajšiu návštevu školy…, 5ka je totiž poriadne číslo a English teacher k tomu! A bude mať hodinu angličtiny!

„Boli to krásne narodeniny, ďakujem priatelia :), nebolo nám tam vôbec zle… „

Borlang – Asrang – Gorkha

Po rýchlych raňajkách – vajíčka s pečeno-vareným hráškom, šup do školy! Tak na toto sa tešíme. 5ku obdivujeme, žiadna tréma a téma? Čo ju napadne, ale len tak simply, aby to aj tie deti chápali. Katka asistuje pri tabuli a jej zemeguľa sa celkom podobá 🙂 Ázia, Nepál, Európa, Slovensko, Hamšík, Čaputová, Sagan, Vlhová, vtáci, slony, zemiaky, ryža, bryndza, ich hory, naše hory…, všeličo sa ocitlo napísané na tabuli. Deti spievajú, potom my. OMG! Nielen spev, ale tentokrát už aj tanečky, a to rovno pred tabuľou 🙂 No mali ste to vidieť. Tri tetky zo Slovenska, ruky v bok a Tancuj, tancuj…, A ja taka dzivočka, cingi-lingi BOM 🙂 – ale správne, aký požičaj, taký vráť… V zošitku ostal zapísaný email pána učiteľa. Fotky sme už poslali. Zážitok natrvalo nahratý na našich hardiskoch v hlavách i srdciach. Veríme, že si nás zapamätajú, že sme ich aspoň trochu zaujali a nadchli pre učenie. A nielen tej užitočnej angličtiny. Snažili sme sa v nich vzbudiť hrdosť na svoju krajinu, na bohatstvo hôr, ktoré tu majú a chodí za nimi celý svet. Aby si ich ako poklad chránili.

Milé povinnosti v škole skončili, zbaliť, rozlúčiť, pripravení, štart. Všade sa prevaľuje hustá hmla, nevidno ani pod kolesá. Klasicky, hore a zas dole. Po pár km sa dostávame na prvotriedny asfalt. Wow, aj tu sa to dá, neveríme vlastným očiam. Asi je to výsledok nejakej medzinárodnej pomoci. Sme v bývalom epicentre  zemetrasenia v 2015: 7.8 Richterovej stupnice, zahynulo 9 000 obyvateľov. Bolo nutné urýchlene obnoviť prístup k postihnutým miestam. Míňame školy s nápismi Unicef, vybudované za pomoci svetového spoločenstva. Odhadujeme poškodenia domov, ciest, svahov…

Hmla ustúpila, začína pripekať. Do Gorkhy sa dostávame zjadom. Ó, aký to relax! Áut minimum, vietor vo vlasoch… Čoby –  prilba a buffka s rúškou v pohotovostnej polohe…

Gorkha, bývalé hlavné mesto veľkého kráľovstva, ktoré siahalo až do Tibetu. Gorkha, preslávená rovnomennou armádou, vojakmi slúžiacimi po celom svete, čím si získavajú prestíž a dobré finančné zabezpečenie pre celé rodiny. Vybratí mladíci musia mať stopercentný zdravotný stav a absolútne žiaden kaz. Aha, preto si tí domáci tak čistia zubiská, na ulici, nad riekou, všade,… konečne chápeme. 

Hotel Gorkha je oáza so záhradkou uprostred prachu – dáme prať do hotelovej pračky, objednávame obed európskeho typu a spršíme bajky. Na oddych celé celučičké popoludnie. Ale nie je oddych ako oddych. Reálne oddychujú len naše bajky. Ale zaslúžene. Musíme si ich šetriť. Budeme ich veľmi potrebovať.

Rest day pokračuje v miestnej cukrárni, tortičky, kávička, ešte akože na oslavu 5kiných narodenín. Ondro nezaháľa a študuje miestnu tlač. Rozmýšľa, či nezmení zamestnanie, ale jediné čomu rozumie sú inzeráty pre cestných robotníkov… asi kto vie v Nepále anglicky, má automaticky tie správne predpoklady hádzať šutre na cestu 🙂 Po koláčikoch nás čaká prechádzka k hinduistickému chrámu Kalika. To predsa nemôže byť v meste také prevýšenie! Schody a schody a schody do nekonečna, hodina cesty. Na nich predavači cetiek a obetných darov. Samotný chrám stráži ozbrojený vojak v pozore. Vyzuť a prispieť pár drobných papieroviek, nech nám naša výprava zdarne pokračuje… 5ka cestou učí miestny futbalový klub ako trénovať skok, plank, drep a výskok… zízajú na ňu ako na zjavenie… Na vyhliadke je fotograf, čo sa snaží úpenlivo odohnať mraky z masívu Manaslu…  Fotogenický podvečer, slnko sa skláňa a všetko dostáva červenkastý odtieň. Už sa tých veľhôr ozaj nevieme dočkať. Stále pred nami utekajú, ako nepolapiteľná návnada. Tak blízko a predsa tak ďaleko.

Prádlo je suché (konečne!!!), kupujeme už len jogurtové lassi a nejaké dobrotky na raňajky. Mesto usína skoro, ruch končí krátko po západe slnka. Tešíme sa ešte na kratučké komunikácie s našimi doma. Treba sa poriadne vyspať. O pár dní to už konečne príde: nastúpime na Annapurna circuit. Ale Nepál je Nepál, či ako to vraví Katka: Nepáľ. Zadarmo to určite nebude.

Gorkha – Chhebetar – Phaudi Bazar (Marsyangdi Khola) – Bhorletar

Ráno krásne prekvapenie, kafé až do postele! MyLady, jop! To je iný štart! Čaká nás veru dosť dlhý úsek po včerajšom „ oddychu“. Poznáme cieľ, nepoznáme zjazdnosť… Z hlavnej ulice prudká odbočka a stena! Stena hmly, presnejšie super hmly. Zráža sa na nás, na všetkom… Zastavujeme a fotíme kvapôčky na chĺpkoch na rukách. Tie na mihalniciach len cítime, odkvapkávajú. Asi je to dôvod, prečo tí ľudkovia žijú hore na kopcoch. Veď v údoliach nie je vidieť absolútne nič! Vynárame a strácame sa jeden za druhým celkom ako gorily v hmle. Za mostom v Chhebetare stúpa slnko, stúpa aj hmla. Dnes máme prvé desiatky km takmer zadarmo. Sledujeme ako ľudia pracujú na políčkach. So zapriahnutými volami chodia do kruhu a mlátia tak ryžu. A deti, tie sa ako každé ráno pomaličky tmolia do školy. Obedná pauza v obchodíku u pani Newarčanky. Na chladničke ostáva na pamiatku nálepka so smajlíkmi. Farebne značkujeme aj malých školákov. Tešia sa. Tikka v podobe srdiečka a to rovno na tretie oko. Je predsa nové tisícročie. Treba ísť s dobou.

Po oddychu hajde, šlapando grando ďalej…, zasnežené hory sú v diaľkach, rieky v hlbokých údoliach, my na ceste. Katka spozornie pri nápise hospital s paletou vyšetrení na priečelí…, tak tomuto sa nedá vyhnúť. Špionáž! Sekunda a už preskakuje ako gazela plot do areálu a spoznáva miestneho doktora aj s laboratórnym technikom. Všetko poukazujú a vysvetlia. Spraví si pár foto, ak niekto bude u nich v nemocnici frfľať na nedostatočné podmienky… 

Klesáme k rieke Marsyangdi – tú budeme opät stretať na konci našej výpravy. Na križovatke s frekventovanou neslávnou highway Kathmandu – Pokhara obedujeme. Odvážlivci dávajú rybaciu polievku, a ako inak, s ryžou (rybky sú z Marsyangdi, ktorá teče pod nami). Menej odvážni volia radšej mašrum sup. Pivko najlepšie zaženie smäd. Často si zarábame radlera, majú k tomu celkom dobrú citrónku. A zase back on the road.

Tiahle stúpanie pomedzi ryžové polia, banánovníkové plantáže a všade prítomné jednoduché domčeky nám spestrujú chalani na motorkách. Zo začiatku je to zábava. Ale čo je moc, to je moc…, stále zdravia, snažia sa komunikovať a pretekať! OMG! Koľko navíria toho prachu! Konečne to pochopili a odfičali… Sedlo vo výške 1 100 m prvá dosiahne 5tka, ako vždy. Počuť kvílenie motora, blíží sa miestny bus. Rýchlo zjazdujeme, jeho brzdy riadne škrípu. Veselo si to púšťame, tento pretek je náš. Smerom dolu po takýchto rozbitých cestách je isto bezpečnejšia vyššia rýchlosť bajku než starého robustného autobusu.

Bhorletar nie a nie sa zjaviť. Však už sme skoro pri rieke! Ešte zopár km. Vyhráva hotel Sunrise. Asi by sa  mal nazývať  Sunset. Snehobiele vrcholky, osvetlené zapadajúcim slnkom, k tomu doslova nabádajú. Izba pre piatich na najvrchnejšom poschodí je pre nás. Super výhľad, plafón a steny izby s medzierkami. Aspoň nemusíme vetrať. Naším hostiteľom je bývalý príslušník Gorkha armády. Po 20 rokoch je už vo výslužbe a berie 35 000 rupií od Indickej vlády ako dôchodok. Jeho staršia dcéra študuje v Pokhare a tá mladšia, s prekrásnymi kučeravými vlasmi, šteboce s 5kou perfektnou angličtinou. Večera – len žiadne experimenty, črevné problémy sú na bajku ozaj nepríjemné. Takže DB 🙂 Bajky zamkýname na betónovom dvore hotela. Domáci má návštevu, popíja sa a pospevuje. My usíname. Zajtra nás čaká Pokhara – luxus teplej vody, dobrej wifi a chutného pre zmenu trošku nenepálskeho jedla.

Namaste. Dovidenia zajtra.

Bhorletar – Begnas Tal – Rupa Tal – Pokhara

Na raňajky masala tea, omelety a hrianky. Chutné a výdatné. Na dvore pri balení nazrieme do zákulisia hotela. Všade hory špinavých riadov, v betónovej vani, na zemi, medzi sudmi. Asi sa čaká na pani umývačku, tá si s tým poradí. Dôležitejšie je potvrdenie na stene v jedálni, že reštaurácia je v poriadku a licencia platná. Neostáva iné, iba uveriť. Jedlo je už v žalúdku, snáď to dobre dopadne 🙂

Ťaháme ďalej, cesta hore, dole a opäť viac hore ako dole. Občas bagre a robotníci. Naozaj nevieme, či opravujú starú cestu alebo robia novú…, či to je zemetrasením, zosuvmi pôdy, letnými monzúnmi alebo prvovýstavbou. Okolo poludnia sme nad dvojicou jazier Begnas a Rupa. Cesta sa mení na asfaltovú. Objavuje sa mierna premávka, hustne zástavba. Krátka prestávka na kávičku a radlera na streche hotelíka s parádnym výhľadom na jazerá. Nie sme náhodou v Banskej Šiavnici? Pokharu odtiaľto nevidno. Ale známa diaľnica k nej vedúca nám opäť skríži cestu. Len ju pretneme, pretože naša trasa vedie kľudnými vedľajšímí cestami. Klesáme k mostíku nad divokým kaňonom rieky Seti Gandaki, popri ktorej sme onedlho v cieli. MyLady vyberá skratku. My s 5kou ako na povel synchrónne padáme v kamenistom teréne. Veru ešte na bajkerky musíme dorásť, smejeme sa. Aj Ondro za nami sa nestačí čudovať: „Dámy, čo to, čo to? MTB balet? Aké to divadlo!“, veselo si nás doberá. Že by sa už dostavila únava?

Doprevádzajú nás psy a deti, tlačia nás do kopca a potom s nami pretekajú. Ponáhľame sa. Musíme stihnúť vybaviť TIMS a ACAP permity. Naplánovaná trasa nás privádza presne až k officu. Turistov je minimum, o necelú hodinku odchádzame s permitmi vo vrecku. 5ka tu už bola, cestu na Lakeside pozná. Hotel, bar, reštika, reštika, bar, hotel, kino, jazero, stupy, hory hanbiace sa za mrakmi, domáci a zopár turistov. Takto nás víta obľúbené mesto Pokhara. Hotel K2 je bez diskusie topka. 5ka sa zvítava s majiteľom, poznajú sa. Vyberáme izby s HORÚCOU sprchou. U domácich dávame prať a potom sušíme celé lány oblečka na streche. Večer sa vydávame na prieskum. Pokhara, druhé najväčšie mesto v Nepále, leží prilepené na okraji jazera Phewa, uvelebené do širokého údolia pod ikonickou 7-tisícovkou Machhapuchhre, alebo Fish tail, či Rybí chvost. Predstavuje moderný a veľmi pohodlný turistický hub. Asi niet turistu, ktorý by Pokharu obišiel.

Bulvár na Lakeside začína malebnými lokálnymi obchodíkmi. Pokračuje shopmi západného typu a končí hipsterskými hippies „kaviarňami“. 5ka nás neomylne vedie k stejkovni. Jo! Objednávame si všetci. A rovno s vínom. Červeným! Ok, nie je to v pravom slova zmysle víno, skôr čosi šumivé a bylinkové…, ale stejčík horí priamo pred očami. Mňam! Zhltneme to na jeden šup! Dnes znova oslavujeme! Prvá časť expedície dopadla úspešne.

V telke na pozadí beží mjuzik, niečo na štýl nepálskeho SenziSenzusu. Je jedno, aký rytmus a melódia, v klipe je vždy ako maketa on a ona, ryžové políčko, mostík, zamilovane pohľady. Je to ich. Berieme na vedomie.

Rýchlo zaľahneme v pohodlných posteliach s voňavými perinami. Zajtra je site seeing day. Aj kultúrou je predsa človek živý. Netreba ju zanedbávať.

Pokhara – Pokhara 🙂

Keď svitá, musíš byť na streche!!! To je náš ranný budík v podaní 5ky. Asi má pravdu. Rýchlo sa teda obliekame, skáčeme do topánok a berieme mobily, foťák. Tušíme o čo ide. Divadlo brieždenia. Počuť kikiríkanie kohútov a na ostatných strechách sa objavujú ďalší romantici. Obloha je čistá a prvé lúče rozjasňujú štíty nad Pokharou. Himaláje ako na dlani. Na to niet slov.

Domáci z hotela K2 má zrejme bartrovú dohodu s neďalekou raňajkárňou a porúča nás rovno tam. Vyberáme Continental breakfast. Salámy tu ale nevedia. Hoci prevažne žiadame no spicy, salámy na oplátku nemajú korenie žiadne. Sú príšerné, bez chuti a bez vône. Ale aj v tom spočíva čaro Nepálu. Všetko je tu na lokálny spôsob a navyše home made. Celý deň si dávame voľno. Je sobota a v Pokhare majú miestne voľby. Zatvorené úrady (našťastie už sme majiteľmi permitov), zatvorené niektoré múzeá, odstavená doprava. Všetci sú v uliciach. Volia, jedia, chodia, posedávaju, alebo medzi domami hrajú s deťmi futbal, bedminton a volejbal. 5ka sa k nim pridáva. Ako inak 🙂  Atrakcie Pokhary už pozná, tak dáva prednosť bajkovaniu hore-dole v inak rušnom city. Dnes je to s radosťou, absolútne bez stresu z premávky.

Ostatní ideme pozrieť Yetiho, Hillaryho topánky a asi 300 druhov nepálskych krojov do International Mountain Museum. Cesta vedie popri letisku a volebných pouličných stánkoch. Pokhara sem, Pokhara tam, čo tam po tom, že je to turistická destinácia number 1! Na ulici na zemi sa pražia arašidy, mamky sprchujú decká priamo na ulici, volí sa na ulici, kohúti sa prekrikujú na ulici a dokonca aj lietadlá štartujú a prelietavajú hneď za plotom ulice. Ľudia tu podobne ako v niektorých európskych krajinách žijú takto pospolito. V himalájskom múzeu majú poľskí horolezci expozíciu na celú jednu stenu, ale o Slovákoch veru ani zmienky, aspoň vieš odkiaľ sponzorstvo fúka. Nespochybňujeme poľskú slávu, ale potešilo by nájsť niečo o našincoch. Zaujímavé je aj zrovnanie fotiek života v Tirolských Alpách pred 50-timi rokmi a života v dnešných Himalájach. S výnimkou mobilov sú teraz presne tam, kde boli alpskí horali už dávno v minulom storočí. Paralelné svety v jednej realite. Premýšľame…, chvalabohu či žiaľbohu? Aj v našej výbave by sa našiel jeden potencionálny exponát, ale MyLady tie tretry bude ešte potrebovať 🙂

Popoludní sa stretávame v hoteli a volíme siestu. Len 5ka je po bajkovaní hladná, a tak sa sama samučičká vyberá na pizzu a pivko. Posiela len foto, žiadna ochutnávka…, naprázdno slintáme. Že kamarátka. Ondro dáva domácemu rýchlokurz ako sa má o bajk starať, ako sa prehadzuje, aký voliť prevod do kopca, z kopca…  Získal bajk za šesták alebo možno i darom od bajkera, čo u neho nocoval a doteraz ho neskúsil. Štartujeme na výlet po meste. Bez batožiny, naľahko, pohodička. Hľadáme bajkový obchod, zachcelo sa nám platničiek si dokúpiť… Z Thorong La je nekonečný zjazd a po ceste už obchod s takýmto tovarom nebude… Katka pri nakupovaní tak zmátožila predavačov, že nakoniec nikto nevedel či platničky sú jej alebo ich. Medzitým sa 5ka s MyLady niekam strácajú. Hľadáme sa hore-dole ulicami… Našli moji rádcové, našli! MyLady má Sram, nie Shimano, a také tu ešte nevideli. Vraj najlepšie urobí ak nebude z Thorong La vôbec brzdiť a svoje platničky ušanuje 🙂

Večeriame na brehu jazera Phewa, na promenáde. Pekný víkendový podvečer láka domácich, aj turistov. Množstvo kaviarničiek, reštaurácií – aj sem už dorazila moderná doba a pohodlie v zmysle cestuješ, ale máš európsky komfort. Je to príjemné a niekedy to aj dobre padne, ale na druhej strane tomu chýba lokálny kolorit. Cítiš sa ako kdekoľvek inde na svete. V pozadí je lunapark a na vode sa pohupujú loďky. Farebné, rôznorodé. Veľmi populárna atrakcia. Možno sa previesť na druhú stranu jazera a tam vyšliapať na známu bielu World Peace pagodu. To sme vynechali, máme predsa rest day 🙂

Vegetíme v kresielkach, debatujeme, keď zrazu naša ľúbozvučná reč priláka Viktora z Košíc, žijúceho dlhodobo v San Franciscu. Letecký dispečer…, činorodý rodák, chodí lyžovať do Aspenu, aby si vynahradil naše Tatry. Večeria so svojim guidom. Na Vianoce bude doma, na Slovensku… Ďalšia Slovač v Pokhare nás oslovuje pri zmenárni. Dievčatá, pracujúce v Londýne, práve dokončili ACT aj s Poonhillom. Posúvajú nám aktuálne informácie, dozvedáme sa, že TÁTO PANI znamená horúca voda. Veru dobre vedieť, máme v pláne relax a kúpanie v dedinke Tatopani 🙂 Cestou na hotel sme ešte svedkami akéhosi rituálneho tanca mníchov s kahancami. Žeby oslava volieb?

Večer oslavujeme štvrtýkrát 🙂 , zo siedmich dní. Opäť meniny, je Ondreja! Lokálne víno, taký ríbezlák, tunajšie keksíky, pražené ryže a spicy cestovinové chipsy… V posteli končíme deň pri Wifi, krátke spojenie s domovom a upload fotiek, aby ľutovali tí, čo zaváhali 🙂

Zajtra už začína real ACT!!!

Pokhara – Sarangkot – Kaskikot – Nayapul – Chamarke

Je nedeľa, prvá adventná, teda pre nás nebudhistov, nehinduistov. Už zbalení zastavujeme v jednej z German Bakeries a objednávame si nekonečné trekerské raňajkové menu. Opäť nevieme, kde a kedy budeme večerať. Čaká nás Sarangkot, známy vyhliadkový vŕšok nad Pokharou. Ostrý štart, hneď zrána 1 000 výškových metrov. Vychádzame z ešte spiaceho mesta a očami nás vyprevádza žobravý svätý muž. Z mestskej asfaltovej cesty odbočujeme prudko vpravo na polňačku. Hor sa do ostrého terénneho stúpania priamo od brehu jazera. Pomaly a isto, bude aj horšie, to vieme naisto 🙂

Cestu nám viackrát kríži peší holandský mládenec, nakoniec ho správne navigujeme. Aj my sme krátko zakufrili, keďže cestičiek je tu neúrekom. Nie, dolu nie, mali sme odbočiť vľavo. K vrcholu sa dostávame z južnej strany, vyhli sme sa frekventovanej výpadovke z Pokhary. V závere sa cesty spájajú, premávka hustne a nad hlavami prelietavajú paraglajdisti, priam celé kŕdle paraglajdistov. Miestna atrakcia – výhľad na mesto, jazero, horské velikány z vtáčej perspektívy. Posledné výškové metre k vyhliadke sú len na pešo, po schodoch. Je priam nebezpečné zastavovať sa pri stolíkoch so suvenírmi. Ondro, správne čítate, ani jedna zo žien, ale Ondro :), to nedáva, a tak mu pribúdajú do batožiny staré nepálske mince. Odkladá aj vrchnáky od pív, ale to je pre kamoša Viktora. Nooo, počítame a veru nevieme, ako sa mu náklad znásobí! Napríklad Katka odolala pokušeniu a nekúpila ani sochu slona, ani koberec do svojej novej kúpeľne. Apropó, túto stavbu v trenčianskom paneláku sme poctivo sledovali a dozorovali počas celého tripu 🙂

Himalájska panoráma. Delí nás od nej jedno hlboké údolie. Fotíme. Fotíme Fish Tail aj mesto pod nami. Júj, koľko je tu všakovakých cestičiek, neobjavený bikerský raj! 5ka sa sem ešte aspoň raz túži vrátiť, pozjazdíkovať i zalietať si…

Pokračujeme mierne zvlneným terénom po prašných cestách vo výstavbe. Bez buffiek či rúšky je to dosť odvážne. Každá motorka, džíp, bus, traktor, bager, či parný valec nás zavalí kúdlom prachu. Prekvapení zisťujeme, že niekde cestu polievajú cisterny. Wow, už si uvedomujú, že ustavičný prach je neúnosný pre ľudí žijúcich a putujúcich popri cestách.

Na jednom mieste skoro prichádzame o MyLady. Autobus, hoci nejde rýchlo, ju tvrdo tlačí von z cesty…, padá…, a sprievodca z otvorených dverí len mykne plecom… Tu ešte na bikerov nie sú zvyknutí a ohľaduplnosť je neznáma. Z priesmyku Deurali dlho, predlho klesáme. Paráda. Keby nie stavebných áut, mohla to byť naozaj pecka. Máme smolu. Doteraz tu bola stará dobrá cesta, momentálne ju celú bagrujú a rozširujú. Prichádzame do Nayapul. Pôvodne dnešný cieľ a nocľah, ale na prvý dojem je tu len jedno veľké stavenisko. Láka nás tabuľa: Blue Angel Resort,14 km. To dáme 🙂 Nasledujúce kilometre sú ako za trest, hupáky popri rieke, našťastie viac dolu ako hore, ale v takých mrakoch prachu a rachote áut,  že všetko doteraz bol iba „slabý odvar“.

Konečne Chamarke a náš vytúžený rezort… Modrý Anjel (zaujímavý nepálsky názov). Pravdepodobne výletné miesto pre bohatších priamo nad riekou Kali Gandaki – našou budúcou spoločníčkou a kamoškou najmenej celý ďalší týždeň. Majú aj kúpalisko. Veď je to rezort. Napustený bazén, prezliekárne, sprchy, kuchyňa a izby… Je tu však pusto, kúpeľná letná sezóna v decembri ukončená. Bicykle idú priamo do vonkajších bazénových spŕch, s povolením domácich, samozrejme. Dostali zabrať, nevidno ani ich farbu, a čo je v reťazi, prevodoch, ložiskách, nechceme ani pomyslieť. Majú teda prednostné právo očisty. Pri bazéne pózujeme na štýlové dovolenkové foto do albumov. Už len dobrá kniha a pár obletovačov chýba. Pán hoteliér nás uvádza do izby, ale pre istotu ju celú celučičkú priamo pred našimi očami vystriekava nejakým biolitom… OMG! Rozkašleme sa. Vlastné spacáky sú hygienická istota… Nie sme síce jediní hostia, ale asi dosť vzácni, keďže nám počas večere pod hviezdami zapaľujú ohník. V kalfase 🙂 Ach jaj, zase niektorí zabudli pri objednávke jedla oznámiť, že no spicy…,  smola. Thukpa a momos, fire in the throat, but this time not from alkohol. K romantickej večeri pri vatričke patrí reprodukovaná hudba. Juuj, tak dlho sme ju už nepočuli, pomyslíme si ozaj len naoko nostalgicky…, niektoré veci človek dokáže oželieť.

Užívame večernú idylku. Sme radi, že dnešnú etapu máme za sebou. Bikepackerský must. Aj takéto úseky bývajú. Akási daň za to krásne, čo príde potom. A o to intenzívnejšie, ak to človek vydre. A nestráca kontinuitu s krajinou. Takto je to ucelené a komplexné.

Ešte vyhodnotiť etapu, mapu, kilometre a výškové metre, profil, gpx, garmin, upload na stravu, import, export fotiek, zdieľať, poslať, pridať priateľa, kudos…, Ondro odchádza spať, tieto večery pri elektronike moc nemusí. Nás to baví 🙂

Zajtra už konečne dorazíme do Tatopani.

Chamarke – Beni – Tatopani

Raňajky vonku na slniečku, hrianky s džemom, omeleta, čaj alebo kafčo, alebo oboje. Cesta do Beni bola tiež pôvodne spevnená, dnes sa tomu málo podobá. Štruktúra krajiny sa veľmi nezmenila, prevažuje tropický porast, klesáme a stúpame, posvätná rieka Kali Gandaki nás sleduje a my ju, súťažíme so všetkými pocestnými, až sa za nami práši… Krátka zastávka pred Beni, zoskupiť team, aby sme sa v mestečku nehľadali. Ondro nejak nechodí…, a keď sa zjaví tvrdí, že mu palec na ruke začal žiť vlastným životom…, na tej ceste, ktorá konca nemá…, kameň až po pedál, zasiaty z prachu grófskeho …, no proste zjepadol sa, hodil tigra. Palec je zlomený a krvácajúci, navrhujeme RTG v Beni.  Ondro nesúhlasí, že to pozná, je to zlomené a basta. V tej chvíli sviští okolo bajker z Holandska. Prešiel trasu za týždeň. Hore je 20 čísiel nového snehu, 6 hodín tlačil bajk do najvyššieho sedla, nevedel si vybrať či nohy alebo kolesá do úzkeho vyšliapaného chodníka „Pomoc, moje nervy, ešte že sme nešli ten Poonhill, však si musím šetriť energy na toto!“, ozýva sa v teame 🙂 V duchu sa utešujeme tým, že naše biky sú predsa len solídnejšie a aj lepšie nabalené, budeme to mať ľahšie aspoň v stabilite, v tlačení ťažko.  V malej kaviarničke pri presso kávičke poskytujeme prvú pomoc. Leukoplasty sú malé a vôbec nelepia, zachraňuje nás gáza a elektrikárska páska. Namiesto nožničiek požičiavame od kuchárky poriadny ostrý mäsiarsky nôž. Niektorí radšej zatvárajú oči. Ale nie, nebudeme to amputovať!

Za Beni začína skutočne nespevnená cesta aj podľa oficiálnych príručiek. Doprava sa vytráca, velikánsky bonus decembrovej mimosezóny. Pri prvom moste sa s MyLady nevieme 5ky a Ondra dočkať. Však nemohli ísť inakadiaľ, čo sa vrátili? Defekt alebo nejaký iný problém? V hlave naskakujú katastrofické scenáre. Ísť naproti? A čo ak nás minú po vyššej ceste? Zastavujeme s dotazom prvých motorkárov, ale v tom sa zjavujú na kopčeku nad riekou. Veselí, s červenými machuľkami medzi obočím. V dedinke, ktorou sme my len tak prefrčali, sa nenápadne infiltrovali medzi veriace hinduistické detičky a vošli do pútnickeho chrámu. Spôsobili tak nenásilný stret kultúr a spolu s detičkami dostali tikku. Nech ich pán boh nepálsky sprevádza.

Dediniek a políčiek ubúda, údolie sa pomaly, ale isto zužuje, rieka pod nami je dravšia a rýchlejšia. Sme v najhlbšom údolí sveta! Sem-tam je vidieť aj končiare… na dohľad by mohla byť Annapurna I. Skúšame závesný mostík. Ej veruže je poriadne vysoko. „Nechcela by si mať krídla?“ „Pomohli by“, odpovedá 5ka, ale radšej sa snaží udržať rovnováhu. Hmm, tu by mohli robiť bungee jumping…

Na druhom brehu rieky vidieť trekovú cestičku. Ojedinelí, unavení a zaprášení trekeri pravidelnými krokmi ukrajujú z ich dennej dávky chôdze. Nič nevravia, len odovzdane šliapú. Krok za krokom. Takmer ako my na bajku. Pedál za pedálom.

Tatopani! Pri vstupe deti nebojácne dávajú ťapky do dlaní. Skoro nás to zhodilo zo sedla. Downhill a high five…skutočná výzva 🙂 Kontrola TIMS! Tak na toto bolo treba ten preukaz s fotkou! Pýtajú sa, kam máme namierené. Kontroluje sa aj za aký čas trek opustíme, alebo či nás tam niečo nezožerie? Alebo je to len kontrola či všetci zaplatili? Vyberáme hotel podľa koláčov a presso stroja vo vitrínke ich bakery. Tu začína ponuka stravy na mieru šitá turistom zo západného sveta. Nebudeme klamať. Chutí nám. Berieme najnutnejšie veci na kúpanie a hurá do prameňov. Táto pani 🙂 t.j. v preklade horúca voda, skoro ako doma vo vani, len v takej velikánskej… a vonku. Po 45 min relaxu sa začína krútiť hlava. Ale svaly sú ako znovuzrodené! Spovedáme dvoch Čechov, už schádzajú, tých sneh nezastihol.

V hoteli k večeri prípitok: Orange brandy – čo to bude? Kto je taký macher, že dokáže vydestilovať niečo z pomarančov? Ako sa ukázalo, Nepálci to veru nie sú. Ani vodka, ani voda, ani likér, ani džús. Zo všetkého niečo… bbrrrrr. 5ka vysvetľuje domácemu, že to nebolo žiadne brandy, ale odrb. Priniesli nám totiž ich rakši. Na cestách, ako nakoniec aj v živote, sa nesmieš dať! Reklamácia sa prijíma a čašník prináša skutočné brandy. Tak toto je už iná káva 🙂 Ondro s MyLady testujú Apple brandy, miestna špecialita. Kútiky sa im slastne krútia. Asi môže byť. 

Tak nazdravie, priatelia!

Tatopani- Titi Tal

Raňajšia klasika – hrianky s praženicou a kafé s mliekom a pre niekoho živočíšne uhlie ako dezert (našťastie zabralo okamžite). Na uzulinkej uličke (v tesnom údolí sa iná nevprace) doslova narážame na charizmatického Angličana…, s vodováhou v ruke!? Investor tunajšej školy a nedokáže zohnať poriadnych robotníkov. Aj s manželkou z Japonska sem chodia 20 rokov a starajú sa o vzdelávanie miestnych detičiek. Podľa jeho slov si Nepálci nevedia veci vážiť, keď niečo dostanú, o chvíľu to zničia. „Mierite na Titi Tal? Tam by mala byť jeepová cesta. Bol som tam naposledy pred 20-timi rokmi“, zaspomína. Chceme sa vyhnúť zdržaniu ďalšou návštevou školy, a tak radšej zatvárame 5ke pusu, aby opäť neprezradila, že je pôvodom English Teacher 🙂

Na ceste kľud. Po pár hodinkách jazdy zával a buldozéry. Nás púšťajú. Autá nemajú šancu, a tak len odovzdane čakajú. Aj toto je Nepál. Plánovať sa dá ozaj iba predbežne. Pri ďalšom náročnejšom závale musíme klesnúť strmo dolu. Je to náročné, prudký svah sa celý zosúva. Ale sme dobrý team. Opatrne, postupným prekladaním vo dvojiciach znášame bajky a pripájame sa späť na cestu. Žiadna doprava, čo si patrične užívame. Pri ACAP check pointe nás zdraví Čech, vystupujúci z džípu. „Ahoj, my jsme se videli ješte na Schwechatu“… fúúúha, to už má trek skončený? Asi sa vozil džípmi, utešujeme sa. Veď my sa motkáme s bajkami až z KTM!

Ojedinelé busy v opačnom smere sú prepchaté turistami i domácimi do posledného miestečka. Čo sa deje? Že by hore všetci balili? Snáď tam ešte niekto ostane, kto nas prichýli a nakŕmi… Nič, musíme sa sústrediť tu a teraz, čaká nás dnes ešte jedno 1 000 m stúpanie. Krátko stojíme, len na snikersku a kávu kúsok nad check pointom. Malý chlapec s náušnicami v páperke, ale dole úplne bez a bosý, nám predvádza svoje hračky. Míňame niekoľko dediniek. Už nie všetky majú prašné cesty, ale kameňmi vydláždené chodníčky a ulice, pekne usporiadané biele domčeky s čarovne vyrezanými drevenými okienkami modrých či červených farieb. Na odbočke z hlavného údolia k jazeru Titi Tal neváhame ani minútu. Tento vedľajší trek by mal byť paráda. Stúpame kamenistou cestou a konštatujeme, že Angličan mal pravdu. Naozaj sme ako vo Švajčiarsku. Zelené, šiškami rozvoňané borovicové lesy a zasnežené štíty nad nami… Dhaulagiri vľavo, Nilgiri South, Central i North po pravej strane. Ale také, že wau!!! Krása! Kochance, pomoc!!! V trase máme zaznačený waypoint – guesthouse v dedinke Titi Tal. Držte palce, aby tam bol a otvorený. Pri dedinke pod Nilgiri peakmi si potvrdzujeme správnosť nášho smeru. Doľava a ešte jeden menší výšľap. V sedle MyLady hlási mäkké koleso…, suché halúzky ležiace v lese na ceste mali pravdepodobne tŕne… Napriek oprave sme nadšení. Táto odbočka z hlavného treku je proste odmena. Nádherné ticho hôr!!! Idylku vracia do reality neodbytný zvuk nákladného skalolámača. Nikde ani živáčika, iba on kdesi v hĺbke lesa drúzga himalájske skaly na malé kúsky… Nepál vo výstavbe. Celý. Stále. Všade. 5ka testuje Gopro, tak fujazdíme dole, nech má ten zjazdík grády. Aj bez Gopročka by sme fujazdili, o tom potom… Už sme na území Mustang. Staré kráľovstvo, siahajúce až k Tibetskej náhornej plošine. V dôsledku izolácie si zachováva svoju jedinečnú atmosféru a vzhľad. Upper Mustang je prístupný len s guidom a mastnými permitmi, Lower Mustang je našťastie časťou ACT a sme práve na jeho hranici.

Jazero Titi Tal prefičíme, je pomerne suché a brehy zarastené. Razom sme v rovnomennej osade. Sú tu skutočne dokonca dva guesthousy, jeden aj otvorený. Odvážnemu šťastie praje. Vítajú nás deti. Rukami jedia dal bhat vonku na ulici. Večera. Každé má vlastnú misku a pršteky celé zababrané… MyLady ich napomína po slovensky – „Papaj, papaj, nerozsýpaj!“ Pýtame sa na nocľah, je to u nich…. Deti nám robia spoločnosť celý večer a papaj, papaj, nerozsýpaj už naučili aj psa brechať 🙂 Dnes večer máme divadlo: lenivo zapadajúce slnko priamo z lóže na terase. Čumíme v nemom úžase. Dhaulagiri, 8 167 m, siedma najvyššia hora sveta. Tu pred nami, hneď za dedinou, čo by kameňom dohodil. Dumáme, kadiaľ to tí horolezci chodia. A kde sú, veď je super perióda počasia. „To dáme v ďalšom živote“, hlási 5ka. Peter Hámor ňou 15. mája 2017 úspešne uzavrel projekt Koruna Himalájí. Stal sa tak 36-tym človekom na zemi, ktorému sa to podarilo a prvým Slovákom.

Teplota klesá k nule… V spacákoch čakáme na večeru. Stále čakáme. Dočkáme sa? Komunikačný šum. Konečne. 4 x dal bhat a 2 l čaju. Vyhladovaní si tentokrát vďačne nechávame dokladať. O ôsmej sme zalezení v pelechu a počúvame ďalšie kapitoly z audioknihy „Mezi budhisty a komunisty“ od Čecha, ktorý cestoval po Nepále podobnými chodníčkami ako my. Vysiela sa z vedľajšej izby od MyLady a Ondra. Aj on spomína Harryho z Bharang Bhurung a jeho slovenského kamoša Fedora. Smejeme sa. Svet je jedna veľká dedina!

Ondro s MyLady majú v izbe síce teplúčko, ale smrádeček, deravá podlaha je ako komín pre dym z piecky dolu v kuchyni… Domáci sa zhovárajú dlho do noci. Potom štekot psa a následne búchanie plechov, okien, okeníc, múrov, stromov, všetkého. Víchrica. Prinesie zmenu počasia? Ale predpoveď je priaznivá. Ak ale bude takto fučať, tak amen tma s nami na cestách!

Zaspávame pomaly. Endorfíny nie a nie ustúpiť. Spíme na úpätí Dhaulagiri v miniatúrnej autentickej dedinke. Kým sem dorazia haldy turistov, ešte to nejaký čas potrvá. Táto odbočka bola ozaj perfektne vymyslená. MyLady si topka! Vďaka! Na toto budeme spomínať celý život.

Titi Tal – Kobang – Marpha

Dva litre čaju k palacinkám s džemom je na raňajky pre štyroch akurát. Obliekame sa do veterného a mrazivého rána, obloha je čistá a Dhalaugiri na nás dozerá. Klesáme lesným zjazdom naspäť k rieke Kali Gandaki a znovu konštatujeme, že táto odbočka stála za námahu.

Sme na Jomson plain a pokračujeme singláčikmi, čiže po trekerskom chodníku. Jeepovú cestu, ktorá má údajne v budúcnosti spojiť Nepál s Čínou, nechávame ns opačnom brehu Kali  Gandaki. Pochvaľujeme si naozaj exkluzívnu bajkovačku. Ako v nejakej botanickej záhrade, s tou výnimkou, že tu je to prirodzené, nie vysadené. Dnešný plán – zájsť čo najďalej… Pieskovcovo kamenisté široké riečisko znamená hľadanie mostíkov a brodov. Sledujeme, kadiaľ chodievajú domáci, prípadne autá a motorky. Samotná riečka je v tomto ročnom období neveľká a tak dumeme, prečo je koryto také široké a či sa niekedy celkom naplní. Veď to by bolo katastrofické!

Prichádza na rad brodenie. Vyzuť, naboso do rieky a úspešne prechádzame. Ale potom to príde. Jedna mláka zle prečítaná a pád najzdatnejšieho v teame. Našťastie si to odnášajú len tretry plné vody a rukavice. Veci v brašniach ostávajú suché. Na druhej strane nás víta pieskovo – prachová búrka. Darmo máš buffku, darmo máš okuliare a brašny zatvorené. Prach a sivý piesok je všade. Vietor nás doslova zhadzuje z bajkov. Nútená pauza v závetrí, naozaj ten boj s vetrom nemá zmysel. Dávame si kafčo v najufučavejšiom údolí na svete. Hhhhmmmmm…, čo ďalej? MyLady tvrdí, že síce toto je naozaj windy valley, vietor tu fúka denne a vždy…, ale termický, hore údolím, teda do chrbtáta. Dnes nie. Pravý opak. Smola. Návrh vrátiť sa po závesnom mostíku na trekový chodníček na ľavom brehu rieky je okamžite jednohlasne prijatý. Veríme, že medzi borovicami to pôjde lepšie. A naozaj aj ide. Opäť sa ocitáme v malom himalájskom Švajčiarsku. Jediný rozdiel je, že tu šišky dosahujú černobyľské rozmery. MyLady opät hlási mäkké koliesko. Ondro gentlemansky zasahuje.

Po technickej pauze sa pomedzi jabloňové sady blížime k mostíku na pravý breh. Vidieť utečenecký tábor, zriadený pre Tibetských exilantov. Už z diaľky zazrieme terasovitú dedinku. Marpha, názov zložený z tibetských slov Mar (ťažko pracujúci) a Pha (ľudia). Naozaj nás príjemne prekvapila. MyLady dobre vedela, prečo sa tu máme dlhšie zdržať… Vyberáme z množstva ubytovaní skromný hotelík Paradise za 300 rupií za noc. Turistov tu niet. Úzkymi murovanými uličkami prichádzame k Nyingma gompa. Vraj patrí k vetve budhizmu, ktorá má prvky šamanizmu. Mních nás púšťa až do svätyne. Čítame si o podobenstvách. Traja Budhovia. Jeden pravý, čo učil sutry, druhý nepálsky a tretí, ktorý má podobu ženy. Toľko z histórie a kultúry, na viac sa nezmôžeme. Z neďalekej miestnosti preniká monotónne odriekanie modlitieb. Malí chlapci, budúci Lámovia. Z kláštora nad dedinkou je pekný výhľad. Jedného strecha je druhého nádvorie a naopak. Pôsobí to tu všetko ako bludisko v deravom ementáli. V minulosti to muselo byť bohaté a významné miesto. Teraz je cítiť a vidieť chudobu. Napriek tomu ľudia pôsobia odovzdane a šťastne. Prechádzame po kamennej dláždenej ulici, pod bridlicovými platňami vidieť potok. Iba tu, v suteréne ulice ostalo pre neho miesto. 

Deti sa hrajú s loptou a so švihadlom. Žiadne mobily, tablety, iná elektronika. Netrvá dlho a 5ka sa stáva členom ich mančaftu. Oblečené sú chudobne, tradičné soplíky ako ozdoba tváre. Hovoria s nami plynulou angličtinou, základné vetičky samozrejme. Je podvečer. Stádo dlhosrstých kôz mizne v labyrinte uličiek.  Cestu domov poznajú. Z tabuľky na jednom z bielych učupených tibetských domčekov sa dozvedáme, že tu strávil 3 mesiace učený mních a lekár, prvý Japonec, ktorý prišiel do Tibetu študovať budhizmus…

Na horizonte holých, pieskovcových kopcov sa týčia čorteny, sú rozosiate po okolí. Doslova svietia do diaľok. Pre nás hotová exotika. Podľa legendy boli vystavané na radu mnícha na odohnanie lepry, ktorá tu vyčínala. Asi to bola dobrá rada, lebo Marpha a jej obyvatelia prežili.

Obchodíky so suvenírmi sa striedajú s obchodíkmi so sušeným ovocím, jabĺčka a šťava i pálenka z nich prevláda. Miestna špecialitka. Väčšinu z nich prevádzkujú utečenci z Tibetu. Vychutnávame si oddychové popoludnie. Zajtra nás čaká cesta do Muktinathu, čo znamená veľa výškových m a konečne po 3 dňoch zmena smeru: doprava! 🙂 Perieme drobnosti. Stihne to vyschnúť? Či len zamrznúť? Horúcou sprchou završujeme deň.

Na večeru thukpa a jačí stejk. Horiaci a výborný! Pripíjame ešte raz slávnym Marpha brandy. Nech žije Nepál a naše ďalšie dobrodružstvá!

Marpha – Jomson – Kagbeni – Tiri – Jhong – Muktinath

Pánko domáci vie dosť dobre anglicky. Dávame čierny čaj, 5ka ako vždy, strong and sweet kafčo, tibetský chlieb (niečo medzi plackou a langošom) a zemiaky s praženicou. Sme v 2 800 m a ráno je tu v decembri mrazivé. Okolo pol deviatej opúšťame Marphu. Uprostred ciest sú ako ostrovčeky postavané múriky s modliacimi mlynčekami, zbudhistickieva sa. Údolie je plné jabloní. Koryto rieky hlboko pod nami je naozaj obrovské. Všade čierne balvany. Sú vzácnosťou pre svoj ojedinelý výskyt a domáci ich údajne vnímajú ako istú formu Boha Vishnu, takže tu máme aj hinduistický element. Úžasné. Krajina už nepôsobí tak švajčiarsky. Mení sa na suchú, vysokohorskú polopúšť. Akoby sme sa ocitli na Marse. To, že sme ešte stále v Nepále, nám pripomínajú dva veľké hrebene: Dhaulagiri vľavo a Annapurna vpravo. Cítime sa výnimočne.

V mestečku Jomson je letisko, základňa vojakov a dokonca aj rádiostanica. Bola postavená kórejskými broadcastermi, MBC, Lafuma a KOICA ako symbol spríjemnenia a zaistenia bezpečnosti domácich i turistov. V roku 2015 aj tu vyčíňalo zemetrasenie. Mnohí  končia  Annapurna circuit trek práve tu, v Jomsone. Idú ho v opačnom smere ako my, teda proti smeru hodinových ručičiek. Zázemie pre turistov v komerčnom, západnom štýle je príjemné a prispieva k dobrému odpočinku na ceste. Ale čím viac pohodlia, tým menej zážitkov, o autentickosti nehovoriac. V starej časti mestečka sú školy, kláštor. Mladí mnísi, školáci, vláčia vrecia ryže, zásoby sú vzácne.

Skúška ísť priamo v suchom koryte rieky a vyhnúť sa ceste nedopadla tentokrát moc slávne. Skončili sme v slepom bode. Neostáva iné, len šplhať späť hore na cestu po kozom chodníku. Platia tu lokálne predpisy. Najprv kozy, až potom my. A problém: ten kto odfákol prípravu, tak s ťažkým nákladom vzadu tieto stojky nevládze vytlačiť! 5ka, Ironwoman, please, help me!!! Vytlačí najprv svojho Exuperyho a potom vo dvojici push-pull systémom aj ten nemotornejší 🙂 Napriek tomu ho má jeho majiteľka rada.

Ďalsí úsek cesty až do Kagbeni je viac-menej po rovinke. Milá obec. Čorten v strede. Dávame si kafčo a apple pie, posledný, čo pani má. Chce nám pripraviť aj čerstvý. Ale odmietame, nemáme toľko času. Plán je nahliadnuť do Tiri, prvej dedinky tajomného Upper Mustangu na sever od Kagbeni, do ktorej ako jedinej je prístup bez permitu a povolený len nedávno. Nájdeme ten správny mostík a sme na území kráľovstva Mustang. Dhalaugiri je už za nami a pred nami len pusté a suché vrchy, mlynčeky, vlajočky a tam, pozri, pozri – veď to je hotový organ! Akési malé trubky v pieskovci, vyformované po stáročia tokom rieky Kali Gandaki. A za tým všetkým v pozadí iba čisto modrá obloha. Neskutočný priestor. Cez stred dedinky tečie potok, ideme proti prúdu k ďalšiemu kláštoru. Celá dolina je nimi posiata. Akoby išlo o púť, nejakú lokálnu verziu Camina.

Vyzeráme mostík, aby sme sa z Tiri dostali na druhý breh… Vysoké steny vyhĺbené vodou, širočizné suché koryto a lávka cez búrlivú vodu. Pri predstave jarného topiaceho sa snehu to asi nadobúda iné dimenzie… Vietor už nie je taký ako včera. Našťastie. Po 3 dňoch opúšťame Kali Gandaki a odkláňame sa vpravo smerom k priesmyku Thorong La, ktorý je už na dohľad. Nikde nikoho. Všade ticho, len naša výprava a zakázaná cesta ďalej medzi vyprahnuté kopce Mustangu…

Do Muktinathu nejdeme po „hlavnej“, oveľa zaujímavejšia je málo používaná jeepová cesta na druhej strane údolia. Pokojná, s miernym stúpaním. Tabuľka hlási, že tu žije snežný leopard a modré ovce, no rozprávka… 5ka, ako väčšinou v čele, bočí k view pointu, kde je tlupa talianskych motorkárov. Cesta prechádza nenápadnými tibetskými dedinkami. V Jhongu má 5ka fanúšika. Učarovala mu. Hocičo povieme, stále vraví len Džong – 5ka je Džong, krásne je Džong, sila je Džong, všetko okolo je Džong…, znamená to mladosť, krásu, silu, dievča? Napokon predsa pochopíme. Chcel nám len povedať, že pred nami je dedinka Jhong a môžme sa u neho asi ubytovať 🙂

Cestu do Muktinathu nám ukazuje mních z miestneho kláštora. Je tu aj niečo pripomínajúce starý hrad, pôsobí zaujímavo a autenticky, šípime dávnu slávu… Ale slnko pomaly klesá a nadmorská výška stúpa. Chýba nám čas. Prekvápko! Sme asi 3 500 m nad morom a okolo nás holé stráne a tam, aha, ovocné sady! Cesta sa zužuje, ledva na šírku riadidiel a smeruje do dvora poza chrbát pani, čo tká na krosnách veselé nepálske vzory. Rukou ukazuje, že ideme správne, že jediná cesta vedie práve cez jej dvor…

Pred Muktinathom musíme preklenúť údolie v jeho hornej časti. Dlhočizný závesný most v poriadnej výške nás spoľahlivo prevedie. Zmráka sa, prituhuje a my sa zamotávame do cestičiek a chodníčkov, vyšliapaných koňmi, ovcami, trekermi, domorodcami. Prišli na rad rukavice, páperky a aj čelovky. Kláštor, vynímajúci sa na kopci, obchádzame zvrchu a opatrne, zjazdujúc za tmy po singláčiku, ako svätojánske mušky, konečne vchádzame do Ranipauwy. Troch nás to mätie, pretože sme chceli prísť predsa do Muktinathu! Aha, Muktinath je tá časť, kde je temple a gompa, spoločné sväté miesto hinduistov aj budhistov a Ranipauwa je dedinka pod týmito svätyňami! Poňali.

Hotel Buddha… majú napísané, že hot water a wifi all day, 24 hours…, ale že to vôbec nesedí, zistíme až neskôr. Cena za nocľah – nič, platí sa len jedlo, ale je povinné u nich konzumovať. Takto to v podstate malo byť na väčšine treku. Naša skúsenosť bola trochu iná, platili sme často aj za spanie, i keď len symbolicky. Dievča pre všetko nám zapína plynové kachle. Pec Pohoda na propán bután, akú máme už roky na chate v Tatrách. Je to naozaj fajn, aspoň v spoločnej jedálni mať trošku teplejšie. Vonku v noci mrzne. Sme vo výške 3 600 m… Vedľa je Bob Marley hotel. Možno bude príliš hlučný, a tak radšej zostávame v Buddhovi. Kecáme pri piecke. To teplo je úžasné. Akú zvolíme taktiku na najbližšie dni? Zišla by sa aspoň krátka aklimatizácia na prechod sedla vo výške 5 400 m. Je nám úplne jasné, že nikto z nás dobrovoľne nezostúpi zajtra nižšie, aby si to znovu vyšliapol až sem… MyLady mala vymyslený jeden pekný jednodňový bajktrip naľahko, do malebnej Lubra Valley. Odkladáme ho nabudúce :). Ráno bude múdrejšie večera, vymyslíme obhliadku na pešo. Nie že by sa hot water už minula, ale zamrzla v trubkách, nič netečie. Tak aspoň pár kvapiek vo fľaške na zuby…

Nahriate spacáky od piecky v jedálni dostatočne poslúžili na celú noc aj v mrazivých izbách.

Mukhinat  – Mustang Phedi – výšľap smer Thorong La do 4 600 m – Mukhinat

Našiel nás Mikuláš!!! Asi sme predsa poslúchali!!! Ráno sa 5ka sťažuje na bolesť hlavy. Že by včerajší Khukri rum alebo už nadmorská výška? Na raňajky si objednávame nepálsky chlieb a cheese omelete. U domácich sa vehementne dožadujeme svojich práv: funkčné Wifi a tečúca voda. Plán dňa je dohodnutý. Pozrieť zjazdnosť výstupu na Thorong La. Balíme ultra light ruksačiky a oddychujúcim bajkom len zamávame. Na slnkom zaliatej ulici sa objavujú ojedinelí trekeri. Spovedáme ich, aké boli podmienky v sedle.

Cesta z Ranipauwa prechádza okolo významného kláštora Muktinath. Od skorého rána sa sem pútnici vyvážajú na koníkoch. Chrám boha Vishnu, zasvätený hinduistom aj budhistom. Je jedným z najvyššie položených, vo výške 3 800 m. Symbióza dvoch náboženstiev sa nám v dnešnom rozhádanom svete páči. All you need is love. Zo žriediel v skale vyteká 108 prúdikov vody, kde si veriaci podľa rituálu namáčajú ruky a vlasy ako isté požehnanie a zmytie hriechov. Nevadí, že mrzne, bosí odovzdane vstupujú pod namŕzajúce fontánky. Ich počet je symbolický. Podľa hinduistickej astrológie je 12 znamení a 9 planét. To je spolu 108 kombinácií. A 108 je považované za dokonalé číslo. Pútnici prinášajú kvetinové a ovocné dary, aby si naklonili božstvá. Vstupujú do malej kaplnky, kde v skalnej pukline večne horí prírodný vulkanický plameň. V parku okolo chrámu rastú čudesné košaté stromy. Niektoré sú zabalené do látok. A milióny farebných vlajočiek sa mihotajú ponad celé údolie. Vejú vo vetre a šíria modlitby všade tam, kde je to potrebné.

Stúpame ďalej, k Mustang Phedi, nazývané aj Charabu. Je to len pár posledných ubytovaní pred záverečným, 6 km dlhým výstupom do sedla Thorong La. Ondrovi sa nechce cez mostík, tak sa modlíme, aby nepreboril ľad pri preskakovaní potoka a nevhupol do ľadovcovej bystriny. Neďaleko pozorujeme mnícha, svätého muža. Je takmer nahý a medituje si tu v Himalájach, ani jeden chĺpok na tele sa mu nepohne. V Mustang Phedi štyri zaparkované bajky!!!  Prvý dojem: bajkeri na rovnakom tripe ako my. Ale nie. Vysvitne, že je to požičovňa! Tu v 4 200 m. Patrí Tashimu, mladému potomkovi tibetských exilantov. Veľmi schopný, anglicky hovoriaci hoteliér a… BAJKER! https://www.facebook.com/tashii.passang Okamžite sme kamoši. Odhaduje našu kondičku a posiela nás hore… „Za hoďku ste tam“, smeje sa. Skenujeme cik-cakové serpentínky…, veru nič moc. Kamene a kamene, a ak nie, tak strmina úzkym piesčitým chodníčkom… Pozorne sledujeme všetky varianty výstupovej trasy, či by sme vládali tie naše náklady rýchlo a spoľahlivo aspoň vytlačiť… Stretávame českú dvojicu. Sú rýchli, klesajú. Je to už ich tretí trek pri tejto návšteve Nepálu. Končíme  vo výške asi 4 600 m. Na aklimatizáciu by to mohlo stačiť. Chvíľu posedávame. Ďalší okoloidúci sú z rôznych končín sveta. Vyzerajú dosť zničene. Zastávka u Tashiho, už nás vyzerá a chváli ako rýchlo sme vybehli. Pivko a rakytníkový džús padnú vhod… 5ka je poverená viesť účet, pero však nepíše. Tashi s úsmevom odpovedá, že asi má Altitude Sickness 😉 rovnako ako všetci a všetko tu naokolo. Tashi si prenajal guesthouse len pred 15 dňami a tejto práci sa našiel. Má nahraté piesne západného sveta, ktoré tu púšťa do éteru. Študoval v Dharamshale v Indii, sídle tibetského Dalajlámu. Výborne pozná miestne trejly a odporúča nám bajktrip do Mustangu. Dobre Tashi, dohodnuté. Nabudúce, dušujeme sa. 

Poverujeme ho dôležitou úlohou… Pri aklimatizačnom prieskume terénu sme sa rozhodli, že nie je pre nás reálne viac niesť ako tlačiť naložené bajky do výšky 5 400 m. Treba ušetriť čo najviac síl, radšej sa tešiť z výšľapu ako sa totálne uštvať. Taký dobrý big horse by sa hodil! Katka je rozhodnutá. Po chvíli sa pridáva MyLady: „Kati, šábnem sa s tebou o koňa! Veď si nemusíme nič dokazovať!“  Veru nie. O chvíľku zvažujú koníky aj 5ka s Ondrom, nebudeme trhať team… Takže koníky budú a musia byť naozaj big, pretože máme 29 wheels… S Tashim sa lúčime s tým, že zajtra u neho spíme a on nám zmanažuje transport u miestnych a potvrdí večer cez messenger.

Aby sme sa poistili a aj zorientovali v cene konského transportu, obzeráme sa večer po návrate do Ranipauwa po nejakých chlápkoch – koňároch. Oslovujeme mladíka s koníkom,  ktorý sa práve vracia zo šichty s pútnikmi. Volá šéfa. Tým je majiteľ jedného z hotelov, Mona Lisa. Po krátkom zjednávaní je cena 30 eur na hlavu. Za ten komfort, no nekúp to! Tashi sa zatiaľ neozýva…

Ešte krátke posedenie na presso kávičku u Boba Marleyho, má ozaj fungujúce free wifi. Mimochodom hotel Bob Marley je považovaný za very cool. Doslovne. Mladí, hypstersky pôsobiaci cestovatelia sa tlačia okolo piecky, ktorá klasicky viac dymí ako hreje. Ale im sa to páči… My sa radšej vraciame do nášho Buddhu k nedymiacej a hrejúcej piecke. Dnes sa o ňu delíme s ruským párom. Zdá sa, že zišli zo sedla s poslednými silami. A povinne večeriame, aby sme nenahnevali, keďže je to dohodnutá podmienka bezplatného ubytovania. Varia dobre, takže no problem. Ale nefunkčné wifi, big problem, my predsa čakáme na správy od Tashiho… Ráno to musíme poriešiť.

Na dnes už ale koniec, hoci rozprávke ešte ani zďaleka nie. 

Muktinath – Chongur – Mustang Phedi (Charabu)

Noc bola mrazivá! Okrem vlastného spacáku niekomu prišli vhod aj poskytnuté prikrývky… Riešime raňajky a finálny účet. Wifi stále nič. Kávu dávame ako včera u susedov, ale s Tashim nevieme nadviazať spojenie. A tak sa nedozvieme, či aj on zohnal kone alebo nie. Definitívne potvrdzujeme ponuku z hotela Mona Lisa. Pánovi dávame zálohu. Fííííííha, nechce ani na krok k nášmu hotelu! Aha, konflikt záujmov. Naša pani domáca sa rozčuľuje, že si dohadujeme služby u iných… No čo, ruky sme si už podali. Dohoda znie, že popoludní príde za nami do Mustang Phedi a všetko skúsime naložiť. Super. Kývame našej hostiteľke. A ona zamáva späť. Už to rozdýchala. Odchod.

Čaká nás naozaj kratučká etapa. Do prvej dedinky Chongur ešte bravúrne pedálujeme. Ďalej takmer stále tlačíme. Vzduch tu, nad 4 000 m, je naozaj riedky a cesta pomerne strmá. Nádych, výdych, oddych. A stále v rovnakom rytme. Nefúka a slniečko príjemne hreje. Zhadzujeme všetky vrstvy. Tashi nám beží oproti a pomáha v záverečných metroch. Ospravedlňuje sa, nemohol chytiť signál, preto sa neozval. Kone pre nás má, ale akciu odvolá. Usadí nás na terasu do závetria na priame slnko. To teplo sa nedá vydržať! Plavky sú dobrá voľba. Znova si pochutnávame na výživnom rakytníkovom džúse. MyLady potrebuje už po x-týkrát zalepiť tretru. Kto to spraví? Tashi. Kto nám uvarí večeru? Tashi. Kto uprace? Tashi. Kto nám spríjemňuje deň rozhovormi? Tashi. Kto nám pomôže umyť bajky a rozobrať ich? Tashi. Kto zohreje teplú vodu? Tashi. Naozaj šikovný a skromný chalanisko. Tešíme sa, že sme natrafili práve na neho.

Využívame prídel teplej vody, robíme očistnú hygienu a potom perieme. Opraté ponožky vešiame na šnúry. O 15 minút slnko zapadne za vrcholky štítov Nilgiri a zmrznuté ich zase odlepujeme späť. Začíname nervóznieť. Pán s koníkmi má spoždení. Mešká „iba“ nejaké tri hoďky. Tashi sa s ním spája telefonicky. Príde k večeru a prenocuje aj s koňmi priamo tu. Rozumné. Má to dobre prepočítané, nechce prísť o denný zárobok.

Prekladáme veci, rozoberáme bajky, Tashi s chlapmi ich balia. Tak, aby zajtra koníkov nebúchali a aby sa nič nepototo… Večeriame s vládnymi splnomocnencami, ktorí práve zišli z Thorong La. Nie sú moc turisticky vybavení a pán MonaLisa sa s nimi dáva do ostrej debaty – goverment sem, goverment tam, je to tiež exilový Tibeťan. Učíme sa, že AKO SA MÁŠ v tibetskom jazyku znamená oheň (AKO) a ľudí- spoločenstvo (SAMAŠ). Pozor, rešpekt pred nami!!! Reč, ktorou hovoria, by sa dala naučiť. Nie je to čínske ťin,ťan, sú to slabičné slová aj s r, š, č, k. Katka opakuje jednotlivé slová, ktorým absolútne nerozumieme, ale ide jej to. K čomu jej to bude? Hmmmm. Sľúbili sme si s Tashim večernú žúrku, snažíme sa spievať, ale zábava stroskotáva, goverment delegation nemá pochopenie a Tashi stráca chuť hrať na gitare… Na večeru dal bhat. V jedálni kúrime pieckou na drevo, ale dym nie a nie nájsť cestu do komína. Poriadne vyúdení mierime rovno do spacákov. Ešte premyslieť ako teplo sa ráno obliecť. Pôjdeme do kopca, ale veľmi pomaly a má riadne mrznúť!

Priezračná noc v 4 200 m, himalájska obloha posiata hviezdami a -16°, čo k tomu dodať? Iba to, že raňajky na pol piatu, takže šupito, spať!!!

Mustang Phedi – Thorong La – Yak Kharka

4:30, v jedálni u Tashiho už rozvoniavajú rýchle, naozaj rýchle raňajky, mustang bread, káva a čaj. Vyrážame úplne naľahko, všetky vrstvy na sebe, v mimi ruksačikoch len termosky s čajom. Meteoblue nesklamalo, prišlo oteplenie z -25° na -16°. Tmavá noc, či skoré ráno. Naše čelovky sa pretekajú s hviezdami. Sem-tam hviezda na okamih zmizne za kameňom, skalou alebo úbočím, určuje smer. Dolu nižšie sa strácajú a vynárajú ďalšie dve, potom ďalšie dve, všetky sa pohybujú rovnakým smerom. Tá prvá, čo určuje trasu, mizne tesne pred svitaním. Obloha belasie a Dhaluagiri sa zapaľuje prvými lúčmi. Nádherné divadlo, nemé ticho. Terén má ostré stúpanie a v poslednej tretine sa tiahne miernejšie, úzkymi cestičkami až do sedla. Už aby sme boli tam, kde budeme cítiť hrejivé slnko. V krízových minútkách pomáha odhrýzanie zmrznutej tyčinky Mars. Koňáci s bikami nás dobiehajú tesne pred sedlom. Sme hore, hurá!

Thorong La, 5 416 m. Dali sme to za 3,5 hoďky aj s mini prestávkami. Je tu zopár trekerov, my štyria a jednoduchý, už zatvorený teahouse. S povzdychom si spomíname na náš plán montovať bajky vnútri, kde by bolo aspoň pár stupníkov naviac a nemrzli by prsty. Trochu fúka, ale nájdeme závetrie. Rýchlo montovať a nabaliť…, dá sa. Čoby sa nedalo? Všetko sa dá, len netreba podľahnúť panike. To dobre vieme! Ušetrili sme si sily, tak žiadne lamentácie!!! Kolesá na bikoch máme tiež ako napeckované. Dobre ten Tashi vravel, že sfúknuť, aspoň trochu… a my že nie a nie, bo kto to bude hore fúkať?

Čo sa stane ak si fyzikálny chemik v nadmorskej výške 5 400 m otvára maličkú fľašku Coca Coly? Vyprskne gejzír a nápoj okamžite zamŕza 🙂 Fyzika v praxi. Bolo treba drať tie školské lavice? Ešteže to vzdelanie nič nestálo…, či za nič nestálo? 🙂

Vrcholové foto, nasadať a hajdemo dolu! Ihneď zo sedla začína fantastický singláčový zjazd. Snehové polia, štrkové polia, suťové polia, medzi nimi chodník. Sme priamo uprostred „domova snehu“, čo je doslovný preklad Himalájí. Vynára sa majestátna Gangapurna, ktorá nás bude sledovať ešte pár desiatok kilometrov… Miestami tlačíme. Ako kde, hlavne po zľadovateľom snehu. Skutoční downhillisti by si prišli na svoje!!! Ale užívame si to i my. Trekeri oproti… nie, neťukajú si na čelo, len nás uznanlivo zdravia… Cítime sa ako bajkeri! Klesanie je z tejto strany o málo miernejšie ale dlhšie. Takto ide klasická treková cesta, v opačnom smere – proti nám. Je príjemne teplučko. Kam len pozrieš hory. Už to nie je len sen. Naozaj sme tu, v Himalájach a práve zjazdujeme z Thorong La. Ideme trek okolo Annapurnien a to na bajku! Mega! Niektoré sny sa predsa raz uskutočnia.

Stojíme v High campe, kde si v slnečnej miestnosti s neskutočnými výhľadmi dávame thukpu a kafčo. Ceny su vysokohorské, s patričnou prirážkou… U niekoho sa výškovka prejavuje neobvyklým symptómom: miesto medovej dobroty, čo nám 5ka rozdala ako rýchly doping, si do pusy napchá statočnú dávku opaľovacieho krému. Nie je tuba ako tuba, fffffuuuujjjjj a OMG!!!

Úsek pod High campom je čistá strmina v skalách. Tam sa povinne aj smerom dolu 400 výškových metrov na 1 km tlačí a potom to už konečne prichádza. Ďalšie krásne singláčikové zjazdíky…To sa nám asi sníva. Okoloidúci nám aj ticho, aj nahlas závidia. A veru majú čo. Jednoznačne parádna bajkovačka. Slnko sfarbuje okolité kopce. Tamten vyzerá ako v Dolomitoch. Ach, ako ťažko je žiť ľahko. „Nie je nám zle“, vyspevuje 5ka. Odkedy zistila, že sa turistické chodníky dajú na bajku, nie je o čom. Rýchlo a zbesilo, ako už bolo povedané. Hoci o ten kurací život sa vraj bojí stále.

Únava začína hrať svoju úlohu…, pozornosť a reflexy sú spomalené, niektoré balvany akoby samé skákali pod kolesá… 🙂 Na odporúčanie protiidúcich Talianov sa ubytovávame v hoteli Gangapurna v Yak Kharke. Wifi ako tak, ale pripojenie na elektriku je len v jedálni. O chvíľu sa preplňuje trekermi z celého sveta. Máme super náladičku. Každému nazeráme do tanierov a chceme zjesť všetko, čo si kto objednal…, krátime si čas chichotaním sa a „ftipkami“. Pozorujeme, akú pracovnú náplň majú gajdovia. Ukázať trekerom hotel, ktorý aj tak nemôžu prepásť. Napísať na lístok, čo si dajú na večeru a na raňajky…, to by asi tiež zvládli, negramotní nie sú. Nejde nám do hlavy na čo si tých guidov objednávajú. Na tomto treku, ako jednom z mála, to nie je povinné. Proti gustu žiaden dišputát … Jeden z nich nás presviedča, že to dáme na bajkoch až rovno do Tilicho base campu… vraj džípová cesta, no problem. Veď uvidíme zajtra, či sa skutočne tak vyzná…

Voda v hoteli samozrejme zamrzla. Aj to patrí k himalájskemu treku. Každá minca má dve strany. Nezomrieme. To dáme, hovoríme si opakovane. Ale tretry aj s ponožkami radšej nechajme dnes pred dverami. Istota je guľomet a aj vzduch bude dýchateľnejší 🙂

Yak Kharka- Shree Kharka

Ráno iba kafčo, platíme a spúšťame sa dolu, smerom k Manangu. Jediné údolie, jediná rieka, inej cesty niet. KRÁSA. Ešte zamrznutí, skrehnutí, stuhnutí, hladní, len neurobiť pri zjazde žiadnu chybu… Raňajky na streche guesthousu v osade Gunsang si budeme ešte dlho pamätať. Nič mimoriadne sa nestalo, ale tá čistota, krása, majestátnosť a blízkosť najvyšších hôr sa ťažko niečomu vyrovná… Raňajky pod Annapurnami – tibetský chlieb, ovsená kaša, rakytníkový džemík a teplúčko k tomu… Chce sa ti zastaviť čas… Nie sme však až takí mocní čarodeji.

Schody – neschody, klasáme k Manangu, malá motanica terénom, kamže vedie ktorá cesta? Predierame sa cez kamenné ohrady jednotlivých políčok a hľadáme tú našu, smerom ku  Khangsaru. Cez naviaty piesok priamo na mostík. Začína stúpanie do údolia k Tilicho lake. Sme tak hlboko, že končiare Gangapurny miznú kdesi za najbližšími kopcami. V Khangsare dáme maličkú pauzu, počas ktorej 5ka zasahuje pri bitke dvoch malkáčov… tvrdý boj, surový – oči si prstami idú vypichnúť… Tikky so smajlíkmi vyriešia súrodeneckú bitku na život a na smrť… Za dedinou otáznik, veľký ako celá výprava…, vynára sa údolie, vyzerá dosť… no… nie moc bajkovo…, čo ďalej? Náš čas sa kráti, buď dáme Tilicho alebo otáčame späť do hlavného údolia rieky Marsyangdi. Ale Tilicho by malo byť! S bajkom? Tlačiť hore? Čo to ten šerpa vravel? Ide sa, padá spoločné rozhodnutie po hodnej chvíli váhania… Do Shree Kharky je strmo, väčšinou tlačíme, alebo sa posúvame opäť nacvičeným push-pull systémom, alebo si 5ka s Katkou striedajú Exuperyho s tým nemotornejším 🙂 Kláštor pred Shree Kharkou zíva prázdnotou. Mnísi sa na zimu sťahujú do mesta, kde doháňajú ďalšie vzdelávanie. Z miesta sme nadšení. Oplatilo sa. Ubytovávame sa v raji. Teda, nie že v luxuse, ale skutočne v raji. Okná na tri svetové strany a z každej vidieť vysokánske himalájske štíty – juhovýchodne Manaslu, južne Khangsar a juhozápadne Tilicho peak… Poézia.

Cez deň sa tu dá dokonca aj osprchovať. Voda preteká z prameňa cez plastové trubky k ohrievaču a ide horúca. Akonáhle slnko sadne za hory, žezlo prevezme mráz a neosprchuje sa nik… Funkčná wifi sa postará o večernú zábavu. Triedime fotky, dávame spojenia s domovom… Číňan Li-či (LI-XIN) chce zajtra s nami na Tilicho lake. Typický Číňan, nevie takmer ani YES a nemá ani snahu čítať posunkovú reč. Komunikuje len prostredníctvom appky prekladača. Taká šikovná a nešikovná vecička zároveň… nevieme odhadnúť, či budeme stačiť my jemu alebo on nám. Google vraví, že na Tilicho a späť je 28 km a 1 500 výškových, a to všetko v nadmorskej výške takmer 5 000 m. OMG! To kedy budeme vstávať?

Mesiac nám svieti do izby celú noc. Máme predsa tri okná! Tu ani nie je tma, uvedomujeme si. Tá príde až nad ránom, keď strážca noci zmizne za obzorom. Zvláštny pocit.

Shree Kharka – Tilicho lake – Shree Kharka

Budíček opäť o 4:30, praženica (vajíčka su dobrý základ a v Ázii najbežnejšie raňajky), tibetský chlieb, k tomu zemiaky a za tmy vyrážame. Opäť naľahko, len s termoskou. Li-či sa k nám pridáva. Paličky nepožičiavajú, dajú sa len kúpiť. Ideme bez nich. Jde to pěkne ztuha. Strmé úseky v landslide arénach sú sem-tam spevnené, dokonca aj so zábradlím. Je úplne jasné, že šerpa so svojimi radami ťahať tadiaľto na bajkoch, bol dosť mimo. 5ka kráča ako po promenáde… to na aký pohon ide? Máme holé ruce, tak fotíme všetko. Je to územie zázrakov… zlepencové a pieskovcové skalné útvary a veže s oknami ako na Súľove, krásne zákutia, kde nevidíš, čo ťa onedlho čaká. Chodníček pretína rozľahlé úbočia, kde sa piesok leje… a voda sype. Zazrieme blue sheeps celkom blízko. Na Tilicho Base Camp prichádzame krátko po svitaní. Je celý vyľudnený. Turistov môžeš na prstoch zrátať – my štyria, Li-či, dvaja Japonci, šerpa a nemecká dvojica… Pokračujeme plus – mínus všetci spolu ďalej. Už nie sú hupáčiky hore – dole. Je len jeden – hore a zas hore, serpentíny a potom po snehu pomalé stúpanie… Všetci zmĺkli. Nastal čas, kedy nadmorská výška povoľuje len tri činnosti: nádych, výdych, oddych. Pardón, ešte krôčik k tomu 🙂 Za sedlom  sa terén rozširuje, vidieť teahouse – opustený, ale veselý – tam nás čaká 5ka. Obed v závetrí s výhľadom na peaky Khangsar, Muktinath, Nilgiri a Tilicho! Vyberaná spoločnosť. Slnko prudko svieti, dať dolu okuliare rovná sa snežná slepota. Chýbaju len lyže. Kedže mají zavříno, baštíme, čo sme si priniesli… Li-či vyťahuje sušené zatavené mäsko jednohubkového typu. Vyzerá to dosť divoko a spicy. Jeme to s keksíkmi neurčitej sladkoslanej chuti a prekladáme sušeným ovocím. Ako dezert sa každému ujde sušená srvátka v maxi pilulke. Chudák, ten nám tuším rozdá všetky svoje zásoby z vďačnosti, že sa mohol k nám pridať. Trochu sa hanbíme. Má celý svoj trek pred sebou, a tak ho krotíme, aby mu sušená strava vydržala na ďalšie dni. Vietor nás výrazne ochladzuje. Na vyhliadku je to kúsok. Tilicho Lake, 4 920 m, jedno z najvyššie položených jazier sveta. Asi najkrajšie jazero, aké sme kedy videli, s vodou veľkolepej modrej až tyrkysovej farby, ktorú nájdete iba v jazerách napájaných ľadovcami. Je skoro celé zamrznuté, majestátne a priezračné, posvätné i veselé s trepotajúcimi sa farebnými vlajočkami.

Cestou späť nám šerpa od Nemcov menuje štíty okolo… v diaľke na opačnej strane vidno Manaslu…, minuloročný 5kin trek… Obedujeme po dlhokánskom zostupe v Tilicho BC. Li-či je bajker, nakoniec teda náš človek. Ukazuje fotky ako ťahal z Číny do Lhasy… Fíííha… Je elektrikár…, ale po anglicky stále len OK a SUPER. Inak prekladač… 5ka skúša o ňom dostať aspoň nejaké info…, ale komunikácia cez appku je komplikovaná a trhaná, viac skomolená ako zrozumiteľná… Vzdávame to a ostávame pri úsmevoch. Li-či chce všetko platiť. Ani nápad! Podelíme sa.

Cesta späť je pokojná, rovnaká trasa ako ráno. Ale teraz za svetla, vidíme, čo sme nevideli. Myslíme na skialpy, ach, boli by tu úžasné! Len cez zimu, bez komfortu… neviem, neviem… a kúriť kvôli nejakej zábavke pár západniarskych nadšencov… Okolo tretej sme v hoteli. Správne nás pani domáca odhadla. Sme rýchlejší než Google… za 7 hodín sme to otočili. Nepálci, stúpajúci hore, neveria. Zvyčajne sa nocuje na Tilicho BC a až druhý deň sa pokračuje na jazero. Z Manangu trvá trek 3 dni (podľa príručiek).

Telefón napráskaný fotkami je vybitý, powerbanky tiež… Li-čimu doporučujeme, že ak chce cestovať, musí sa naučiť po anglicky. Aspoň niečo. Prekladač z mobilu je síce pomoc, ale nepresná a pomalá a ak sa mu to vybije…, koniec, tma… Aj tak nám asi nerozumie… Sprchu sme vzdali. Stmieva sa a mraky pribúdajú. Zmení sa počasie? K večeru sa jedálenská – spoločenská miestnosť plní turistami. Brazílec s Portugalkou, nemecký pár, všetci sme pri piecke. Funkciu kuriča by sme kľudne zastúpili. Ten čo tu je, šetrí drevom. Brazílec bol párkrát v Číne, dozvedáme sa, že naozaj je tam komunikácia problematická. Majú svoj WhatsApp, svoj Facebook, svoje všetko, všetko iné… Ľudia nehovoria anglicky a ani nápisy v angličtine nevidno. Ale krajinu chválil. Ukazuje Li-čimu, kde všade bol.

Po večeri hygiena len vlhčenými utierkami a hajde na kute! Pripadáme si ako v luxusnom apartmáne na Lomničáku, už len tie bublinky do pohára… Sme radi, že aj tento bonus nám vyšiel. Bol to určite veľmi výnimočný výlet a dobrý odpočinok od sedla bicykla.

Zajtra nás čakajú hot springs!

Shree Kharka – Manang – Chame

Vstávať za tmy sa dnes nemusí. Ale naše, už deň oddychujúce tátoše, sú nedočkavé. Po raňajkách sa lúčime s Li-čim prostredníctvom telefónneho prekladača a za jasného počasia opúšťame hotel Himalaja. Ostáva prázdny. Isto sa zas podvečer naplní… Stretávame trekerov, čo sa Tilicha nevedia dočkať… Pri zjazdovaní niektoré bajky začínajú falošne spievať…, že by platničky? Aj gurtne na brašniach už majú dosť natriasania. OK, v Manangu poriešime. V rýchlom zjazde sme sa nechali falošne zviesť „obchvatom“ mesta popri rieke. Nebola to dobrá voľba. Veď Manang neuvidíme! A tak vchádzame bočným chodníkom v prudkom stúpaní, ktoré sa mení na prudké tlačenie… pomóc, Ironwoman musí zasahovať. V centre mesta ulica ako z westernu. Manang je rozvinuté mesto s bankou, niekoľkými penziónmi / hotelmi, pekárňou a espresso kaviarňou, nemocnicou, lekárňou i trekovým obchodom.

Bakery sa na nás usmieva, lenže rozkaz znie jasne, v Braga gompe bude pauza! Neriadená strela 5ka sa razantne vydáva plniť rozkaz a zamieri na prvý najvyšší bod za mestom. Kým sme sa my, ostatní ľudkovia spamätali a MyLady overila, že ej veru nie, toto nie je Braga gompa, ale niečo, čo ešte nie je ani na mape, už jej niet. Čo ak je hore nejaká rovnobežná skratka? Vyteperíme sa tam všetci. Hore je síce zlatom a všetkými farbičkami pomaľovaná nová budova, ale uzamknutá. Cesta tu definitívne končí. Takže naspäť. V Brage je ospevovaná home bakery, ale zavretá. Closed nápisy sú skoro všade. Sezóna ukončená. Otvorený je len check point a mini guesthouse. Tam parkujeme našich železných koníkov, aby sme mohli navštíviť starobylý 600-ročný kláštor nad dedinou. Bhraka Sangagsamling Ghompa je „must-see“. Škoda, že sme nekomunikovali s domácimi, neskôr sa dozvedáme, že niekto v dedine vie sprístupniť celý objekt. Smerujeme si to rovno ku svätyniam. Preliezame cez nádvoríčka a tešíme sa z výhľadov na Annapurny II a IV. Spoza nich ešte vykúka ich tretia sestra. OMG, máme to ako toť, za plotom! Starobylé domčeky s vyrezávanými okienkami sú učupené jeden na druhom v svahu pod kláštorom. Živé a pritom na rozpadnutie. Cítiť zašlú slávu. 

Riešime platničky…, bajkové, nie na chrbtici. Popritom objednávame ľahký obed, polievočku, palacinky, kupujeme železnú rezervu – snikersky. Podľa plánu máme prísť dnes do Chame. Žiada sa nám horúci kúpeľ! Trail cez Upper Pisang nejdeme. Určite je aj to bajkerská lahôdka, ale stál by nás ďalší deň. 5ka straší, že podľa mapy.cz máme pred sebou 800 m stúpania. My s MyLady sa nedáme…, ale PRD! Ani Locus, ani iné offline mapy, ani papierová mapa Annapurna Region, ani domáci nič také nepotvrdzujú. Už sa ide iba z kopca… Klesáme cez borovicové lesy, nad nami obrovské platňovité skalné steny, hneď na to obrovské previsy rovno nad hlavami. Cesta sa mení každú chvíľu, piesok, kamene, vodopády, tiesňavy. Také, že nechápeš, ako sem tú cestu vkliesnili a ako sa sem vôbec dostali prví osadníci. Sem-tam prejde jeep, väčšinou s domácimi na palube. 5ka šprintuje, Ondro fotí… Ubytko v hotelíku New Nepal kúsok od prameňov. Hurá, poďme sa už konečne okúpať!

Chame hot springs majú 42°, plus! Rýchla orientácia ako to tu chodí a šup do vody! Sme tu my štyria a traja domáci mladíci. Každý z nich si aspoň osemkrát umýva vlasy (mimo bazén samozrejme). Asi lokálny rituál. Z bazéna sa parí, vlasy umývame aj my. Vonku sa stmieva, vzduch rýchlo chladne. Z vody sa vyliezť nechce nikomu. Nad nami končiare. Jedna skala je hlava Indiána, reportuje 5ka. Žeby tá voda spôsobila halucinácie? Po čvachtaní sme takí prehriati, že nám teplo vydrží na ubytovňu. Hotelová jedáleň je tiež vyhriata. Tu už nie je o drevo núdza, ako to bolo vyššie…

Spovedáme prachatého Inda Kumara, ktorý si cestuje hore dole. Je to nejaký cartoon film kreslič… 5ka má ešte úlohu napísať mapám.cz, že majú zlé vrstevnice! Stupák 800 m bol naozaj len na ich mape. K našej radosti. V telke sa na jednom programe bijú ženské v ringu, na druhom spievajú, už je tu opäť civilizácia… A táto jej časť nás moc nenadchýna. Konečne si nalievame aj čistého vína 🙂 Zo žartu obviňujeme 5ku za dve zbytočné stúpania. Nakoniec sa všetci navzájom vychválime. Že 5ka je šikovná, komunikatívna a ak by s nami nebola, Katka by nemala o kom rozprávať. Že všetko zariadi, s vyplazeným jazykom vyšprintuje každú stojku, aby sa potom mohla vrátiť a pomôcť s tým bajkom, ktorý tu bol viackrát spomínaný 🙂 🙂 🙂 Ľady sa už roztopili. Po 3 týždňoch sme si veľmi blízki. Servítku na ústa šetríme. Ostanú nám len parádne spomienky na tento mega výlet a utužená partička na ďalšie exotické expedície pod taktovkou MyLady.

Dobrá večera, pivko, mix pizza… Riešime otázku zajtrajška… dáme to až do Besisaharu?

Chame – Besisahar

Podľa 5ky kráľovská, lebo najdlhšia. Podľa Ondrovho palca otrasná vytriasačka, podľa Katky bez konca, podľa MyLady nekonečná… ALE…, zhodneme sa všetci: úžasná. Z 2 500 m do 800 m so 700 m prevýšením. Z borovicových lesov a skalnatých útesov do džungle. Od voňavých šišiek ku kvitnúcim vianočným ružiam. Jazda po keramických nožoch v ovocných sadoch, jazda po vode, po vodopádoch, sme pod nimi aj nad nimi, sme na piesku, sme na betóne, sme na skalách, v blate, v suchu…, jedine sneh dnes už asi nie. V tejto časti je stále minimum áut, našťastie. Objavujú sa banánovníky, dokonca opica, čo zlieza zo strechy ku nám… V Jagate sme svedkami asi ZRPŠ, pekné stretnutie pri škole, pod holým nebom, na plastových stoličkách. Trekeri sem chodia unikať svojej realite, ale domáci, tí tu majú normálny a skutočný život. Sem-tam sa niekto spýta, z kadiaľ, kam? Pútnici, čo idú oproti nám, ešte ani zďaleka netušia, koľko a akej krásy ich čaká…

V Dharapani máme pauzičku – čokopalacinky. To čoko na naše sklamanie je v cestíčku a nie ako poleva, aj tak mňam…, ostávajú po nás peniažky a zablatené stopy. Chceme zájsť čo najďalej, vlastne do konca, aby sme zajtra mohli taxánom do KTM. Klesáme, klesáme a klesáme. Brašny trieskajú, vidla nadskakuje, ruky brnia. Chudák Ondrov palec, žije aj nežije si svojim vlastným životom… Neuveriteľne smaragdová rieka Marsyangdi má obrovský spád a silu. Ideme priamo nad ňou, často po vytesaných cestách v skalách stovky metrov nad korytom. Trekerský chodníček sa šplhá na druhej strane, dedinky sú ako na dlani a terasovité políčka sa tiahnu až kamsi do výšav v opare. Nad hlavami prvé ťažké mraky, priezračná obloha predošlých týždňov sa stratila. Prechádzame Jagat a Ghate Khola, ďalšie miesta s termálnymi prameňmi. Katka ťahá naplno každú stojku, veď dnes sa už nemusí šetriť… 5ka hlási, že Besisahar 20 km…no, stále je to bližšie ako cesta z TN do Nového Mesta nad Váhom… Ona si fujazdí dopredu, užíva si downhill a… stráca sa.

Križovatka. Vpravo, vľavo? Katky odrazu niet. Nepálci na všetko pritakajú, a tak ich OK a YES na otázku kadiaľ išiel predošlý bajk a či horná cesta ide do Besisaharu, spôsobili jej nesprávne pokračovanie… Obzerá sa, nikto z nás ju nenasleduje. Do pekla! Podľa mapy všetky cesty (všetky dve 🙂 ) idú de Besisaharu. Vyťahuje mobil, GPS… je asi dve vrstevničky inde, než je natrekovaná cestička. Prepočítava, vracia sa späť. Na moste nečaká nik, stopy však vidí. „Klídek, buď ma počkajú alebo nie. Ak nie, tak sa v meste napojím na wifi a tak ich nájdem. Alebo ma už nechcú ani vidieť? Čakajú! Zlatí moji!!! Všetci traja! Ako ja ich ľúbim!“

Rýchla porada, mastíme ďalej a v najbližšom mestečku kupujeme aspoň vodu, zásoby došli. Pri ceste nápisy. Sú v čínštine. What? Prečo? Vodná elektráreň a tunel. Asi je tu ČĽR hlavný sponzor. Sme v Ngadi Bazare. Cesta sa nekonečne vlečie. Za súmraku sa štveráme do mesta. Konečne. Dobro došli. Besisahar – oficiálny začiatok, pre nás koniec Annapurna okruhu. Hľadáme a zjednávame ubytko, tu by už teplá sprcha nemala byť problém… Ale je, tam kde majú solár. Hotel Thorong La, aké príznačné…, má plynový ohrev, berieme. Dohadujeme možnosť odvozu do KTM…, kto má také vozidlo, čo nás naraz odvezie? Bolero Cruise. Skúšame, áno, asi to pôjde. Šofér si musí ešte zaobstarať nejaké úväzy a molitany… 

Besisahar – Kathmandu (taxi)

Ráno nás okolo pol šiestej budí výbuch!!! Vypadol kompletne prúd, signál, všetko. Následne blesky švihajú okolo budov. Riadna himalájska búrka. Nik v meste sa nevzrušuje, asi pomerne bežný jav. Leje a kúsok vyššie na treku napadlo veľa snehu. My sme už v suchu. Lízlo nás to tesne. Na ôsmu máme dohodnutého šoféra. Našťastie v tej chvíli neprší. Pomáhame nakladať, všetko upevniť, priviazať, zakryť a lúčime sa s ACT. Máme to za sebou. Už je to minulosť.

Prithvi Highway, vyznačená na mapách honosne ako diaľnica spájajúca Pokharu a Kathmandu. V skutočnosti úzka, kľukatá cesta horami, často bez stredovej čiary a krajnice. Jediný náznak vyššej triedy je asfalt. Prepchatá dopravnými prostriedkami. Neslávna a nebezpečná. Trúbenie, rýchle krútenie volantom, brzda, plyn, dážď, hmla, dopravné zápchy, havárie, húkajúce sanitky…, k tomu amfetamínový mladík za volantom nášho auta… Moje nervy, tak toto je iná divočina! Stále pozeráme na cestu, podvedomie šoféruje s ním… v ¾ cesty sme to vzdali. Iba sa zbytočne stresujeme. Radšej sa obzrime po okolí, kadiaľ to vlastne ideme. Cesta ako nekonečné a x-krát adrenalínovejšie Strečno s Čertovicou a všetkými priesmykmi na Slovensku dokopy. Ondro vpredu ráta havárie – 6 už snáď stačí, konštatuje. Nie, nechodia rýchlo, veď to sa ani nedá, ale neuveriteľne blízko, razantne a bez rozmýšľania i bez výhľadu stále predbiehajú… Vozí sa všetko. Ľudia, náklady, kozy, potraviny, benzín… A nakoniec aj naše bajky. Určite tu vyzerajú exoticky… Prežili sme.

V KTM sa pokúšame dostať k nášmu hotelu. Netušili sme, že náš exot šofér asi ešte nikdy nejazdil v mestskej premávke, neovláda pravidlá, o orientácii v hlavnom meste ani nehovoriac. V rámci 1,5 hodinovej cirkulácie mestom sa ocitáme 5 x na tej istej ulici, na tej istej križovatke… Už sme s nervami v koncoch. Systém jednosmeriek, neschopnosť mladíka správne sa zaradiť a tvrdohlavosť policajtov spôsobujú, že sa opäť vraciame na rovnaké miesto…, šiestykrát. Naveľa, naveľa triafame konečne tú správnu lajnu. Hotel Thamel, štvrť Thamel. Sme tu. Recepčný nás víta džúsom ako prípitkom…, objednávame 3 noci, vyzdvihujeme krabice. V nich konečne civilné čisté oblečko. Sprcha a stejky napravili náladu. MyLady dohovára na zajtra sprievodcu, má dobré referencie: https://www.himkalaadventure.com/free-tour-kathmandu.html

KTM-KTM

Švédske raňajky v hoteli sú vynikajúce. Tlačíme čo to dá, jedno za druhým a končíme dolkami s jogurtom a džemom. O deviatej máme rande so sprievodcom Šivom v Záhrade snov. Ivana z USA a Hercules z Brazílie sú už tam.

Pri obchôdzke starým mestom sa dozvedáme to, čo sme mali vedieť už na začiatku… Spleť náboženstiev, podobenstiev, systém kást od brahmanov až k nedotknuteľným. V labyrintoch uličiek nám ukazuje prekrásne a pritom schované zákutia, kde sa stretáva bohatá história s chudobnou súčasnosťou. Prechádzame okolo Durbar Square, povinná návšteva korálkového kráľovstva a starých trhovísk. Pokračujeme cez most, kde majú svoje chatrče bezdomovci. Stúpame k Monkey alias Swayambhunath temple. 365 schodov. Aké symbolické 🙂 Hercules pokračuje s nami. Je to mladý programátor, pracujúci vo Švédsku. Sobota je v Nepále poňatá ako nedeľa a chrám zaplavajú skupiny rodín, prinášajúcich obetné dary, misky s ovocím, kvetinami a ryžou. Každá skupinka má svojho kňaza, ktorý obrad vedie. Celé to divadlo je voňavé, farebné a so sviečkami. Žehnajú si navzájom. Dozvedáme sa, že chrám je jednou z najstarších religióznych stavieb v Nepále, postavený v 5-tom storočí. Patrí budhistom aj hinduistom. Z každej zo štyroch strán hlavnej stupy nás sledujú páry veľkých očí. Symbolizujú múdrosť a súcit. Nad nimi neodmysliteľné buddhovo tretie oko. Opice okolo Monkey temple sú nevychované a smelé. MyLady prišla o kokosovú mňamku! Priamo z ruky jej to opica vytrhla. Fakt že OPICA. Škorica.

Vyhliadka na mesto je dnes ojedinelá. Po včerajšom daždi je vzduch vyumývaný, viditeľnosť ostrá, mesto na chvíľu bez prachu a smogu. Domáci sú v uliciach, aj oni pociťujú výnimočnosť takéhoto dňa. Amideva Buddha park sme včera zazreli z auta, zaujala nás obrovská socha zlatého Buddhu, vlastne sú tu hneď traja obrovskí Buddhovia: Sakyamuni Buddha, štvor-ruký Chenresig a Guru Rinpoche. Novodobá záležitosť, z roku 2003.

Zájdeme na pivko na terasu oproti stojaceho hotela a kocháme sa výhľadom. Späť na Thamel ako ostrieľaní cestovatelia využívame lokálny minibus. Hlava na hlave, telo na tele, na kolenách cudzie dieťa, učíme ho ťap-ťap. Sardinkáreň, ale veselo. Tu majú ľudia k sebe ozaj blízko.

Je už podvečer a my sa plní dojmov vraciame k Dhurbar Square. Sprievodcovia sa nám ponúkajú sami. Pod oči tlačia zošitok. Ihneď identifikujú našu reč a promptne nalistujú recenzie…, „moc krásny, děkujem“. My ďakujeme tiež a poberáme sa ďalej. Palác mladučkej princezny – živej bohyne Kumari i kráľovský palác sú pod lešením, v rekonštrukcii. Následky zemetrasenia v 2015 sa odstraňujú len veľmi pomaly a to napriek celosvetovej finančnej pomoci. Prispievame aj my a platíme vstupné. Je to predsa len UNESCO pamiatka. Čína sa zrejme aj tu podieľa na obnove. Kto vie, prečo jej na tom tak záleží??? No, ale do politiky nejdeme zachádzať. Durbar Square je spleť starých svätýň a palácov. Strechy posiate holubami, tu ich všetci s radosťou kŕmia, je to považované za dobrý skutok, a tak sa každý zichruje. Malá strecha, potom väčšia a červené tehličky. Trámy vyrezané z dreva. Pozeráme a oči si ideme vyočiť. Veď je to celá kamasutra. Mládeži do 18 rokov neprístupné. Nádherne zdobené drevené okenice, okná aj dvere. Bravúrna ukážka newarskej architektúry. Každý chrám je zasvätený niečomu, či skôr niekomu inému.

Túlame sa okolo. Prezeráme fotky z osláv Kumari. Nepochopiteľná tradícia, keď vyberú zo Shakya kasty malé dievčatko a urobia z neho princeznú, ktorej sa potom všetci klaňajú a uctievajú ju ako symbol božskej ženskej energie. S príchodom puberty a prvej menštruácie jej funkcia končí a dievčatko ide na dôchodok. V minulosti to bolo celkom drsné, tieto vyvolené deti nedostali žiadne vzdelanie a keď skončila ich veľká sláva, ocitli sa v núdzi a psychickej traume. Brr, otrasná predstava existencie – neexistencie. Našťastie dnes sa pomery zmenili a dievčatá sú údajne schopné začleniť sa do bežného života.

Na blízkom námestí sa koná slávnosť, niečo ako dni mesta. Stánky s občerstvením, na pódiu tanečný súbor. No, Lúčnica to nie je. Ani na pohľad, ani na umelecký dojem. Starší páni, ktorí ešte poznajú starobylé kaligrafické písmo Lipi Ghuthi ho tu naživo predvádzajú. Zdravia nás a na papierik vypisujú naše krstné mená. Krásny a jedinečný suvenír.

Večeriame v Thakali Bhanchha restaurant. Echt nepálska a vychýrená. Lokálnym vínom zapíjame tradičné jedlá. Musíme ešte riešiť darčeky. Idú predsa Vianoce!

Zajtra je posledný deň tohto dobrodružstva…

Po nekonečnej náloži lievancov sme sa vydali káthmandskou MHD k bielej Boudhanath stupe, ďalšej UNESCO pamiatke. Je nedeľa, treba do kostola! Už známy natrieskaný minivan, nevieš, kto ti pristane na kolenách alebo komu na kolenách pristaneš ty. Sprievodca, ktorý sa vozí so šoférom, funguje ako steward, dáva signály k štartu alebo zastaveniu búchaním do karosérie. Rozhoduje kam, komu a kde zastaví. A vyberá peniaze. Sledujeme jeho pokyny, aby sme v správnej chvíli vystúpili. Ponúka jazdu krásnej čiernovlasej Nepálke v zlatočervenom šate, zdá sa však, že ona nemá záujem…, životné zákony sú predsa len všade rovnaké 🙂

Monumentálna pocta Buddhovi, vybudovaná nie tak dávno, pripomína veľkolepé socialistické megalománske pomníky vedúcim osobnostiam toho režimu… Vojdeme po schodíkoch hore na stupňovité piedestály a pozorujeme odtiaľ skupinky veriacich a turistov. Niektorí robia tie kľako-ľaho-stoje a predriekavajú motlitby, iní zas točia mlynčekmi a spolu spievajú náboženské piesne. Nie sú to len Nepálci a Tibeťania. Vidieť medzi nimi americko-európske ženy vyššieho veku, udržiavané, ako z hollywoodskych filmov. Všade plno kvetov v mištičkách s vodou. Okolo monumentu je množstvo kláštorov, vyzuť, vojsť dnu… úctivo a v tichosti si prezeráme všakovaké spodobnenia Buddhu, lámov a učencov. Mních požehnáva aj nám, nechávame mu za to malú almužnu. Obchodíky so suvenírmi dopĺňajú kolorit pútnického a asi aj čoraz viac turistického centra.

V pláne máme ešte komplex hinduistických chrámov Pashupati, kde sa pozostalí lúčia s mŕtvymi a kde sa vykonáva ich posvätné spálenie. K brehu rieky sa dostávame pomedzi davy ľudí a stánky s modliacimi korálkami, kvetinami, sviečkami a suvenírmi. Sedíme na múriku a sledujeme, čo sa bude diať. Asi 5 mohýl pred nami, dve horia. Príbuzní sedia opodiaľ a rozprávajú sa. O chvíľku k nám prichádza zriadenec alebo možno i policajt, či máme povolenie…, nie, nemáme nič. Necháva nás tam ešte chvíľku, čakáme na Ondra, fotí uprostred deja. Nevediac ako, a aj nechtiac, sme sa infiltrovali na ten nesprávny breh rieky. Sem turisti nesmú, je to len pre rodiny vykonávajúce obrad. Pozorovanie tradícií je možné len z opačného brehu a za poplatok. Odchádzame. Aj etické hľadisko, úcta k zosnulým a pozostalým nám to napovedá. Pred areálom samozvaní sprievodcovia vytrvalo ponúkajú svoje služby. Vidno aj svätých mužov prosiacich o almužnu… 

V neďalekej asi botanickej záhrade kraľujú opice. A tak majú vzáce stromy skryté pod pletivom. Uprostred mesta veľká ohrada s dobytkom. Sú to buffalo – na mäso alebo kravy, čo sa nesmú zabíjať? Z diaľky to nevieme rozoznať.

V rušnej ulici stopneme taxi na Thamel. Na hoteli krátky oddych a ide sa na nákupy. Suveníry, nepálske mňamky, mini páperky pre vnučku i čo-to pod stromček. Len nepodľahnúť super lákavým ponukám všetkého možného. Je ich tu neúrekom a každý má skoro rovnakú ponuku, ako je možné, že si dokážu na seba zarobiť?

Služby v hoteli Thamel sú pre cyklistov na úrovni. Na požiadanie šlauch a zamestnanec v hotelovej uniforme sa s ním zvŕta okolo našich bajkov. Sušíme ich na balkóne. Ešte dohodnúť zajtrajší odvoz na letisko. A balíme, teraz už naostro, všetko musí do krabíc. Limit Qatar Airways je 30 kg, to dáme.

Posledná spoločná večera v reštaurácii s európskym menu. Posledné rupie na buffky Annapurna Circuit Trek. Posledný masala tea a dobrú noc, KTM!

Máme dopoludňajší odlet, a tak stíhame v kľude aj raňajky na hoteli. Do pripraveného taxíka sa zmestí všetko. Posledné foto spred letiskovej haly a čakáme na check-in. Prešli sme, teda naše krabice! Alebo majú prednastavenú váhu na 30 kg? Isto nie, na nadváhe sa dobre zarába. To pomohla naša skúsenosť a nacvičený odhad.

V lietadle sedíme ešte 1,5 hodiny na odletovej dráhe. Pospávame a pospávame, pomaly nás premkýna predtucha, že transfer do Viedne asi nestihneme. A naozaj, hodinu pred pristátím v Dohe letuška obieha pasažierov… Miss Katarina, your next flight to Vienna is tomorrow 7:55… No, proste v Dohe sa máme na letisku hlásiť pri transfer accomodation office a tí nám už povedia, čo a ako ďalej.

 Pri zamestnancovi letiska s ceduľkou Vienna sa nás stretáva viac. Dostávame hotel, víza do Kataru, taxi tam i zajtra späť a bohatý voucher na konzumné v hoteli. Aký luxus! Končíme síce v izbe, kde je 15°, zatiaľ čo vonku je 22°, ale pár klikov na ovládač klímy to vyrieši. Ešte rýchlo správy domov, dnes nás nečakajte…

Doha je teda ako tajný bonus cestovky MYLADY–BAJKTRAVEL-QATAR…, toto sme naozaj nečakali a sme vďační za úžasné prekvapenie 🙂 Sprcha a nasledujú švédske stoly – ochutnávame, pekne po slovensky, všetko! Je to arabský svet… iné chute… treba skúsiť… Vyrážame na večernú prehliadku mesta – otočka o 180 stupňov oproti chudobnému Nepálu… Vodička privedená priamo ku korienkom každej rastlinky, perfektné cesty, široké poloprázdne bulváre s bielymi nablýskanými autami, umelé osvetlenie, na každej ulici iných farieb. Ideme na vyhliadku k moru. V diaľke, na opačnej strane zálivu do neba svietia farebné mrakodrapy. Vyzerá to tu ako v Amerike, Kanade, či Austrálii.

Googlime, čo sa o nich dá dozvedieť… 20% obyvateľstva tvoria Katarčania, daľších 20% ostatní Arabi a zvyšných 60% cudzinci, ktorí tu na tých domácich pracujú… V uliciach starého mesta to žije. Konajú sa práve aj majstrovstvá sveta vo futbale klubov. Pestrá zmes ľudí z celého sveta…, biele sutany, čierne burky, civilné európske oblečenie. Vôňa korenia, mora. Luxusné reštaurácie, luxusné lampičky, luxusné kabelky… Sme na mestskom trhu. Nevieme sa ubrániť dojmu, že je to celé akési umelé. Fotíme sa pri perle. Kým sa aj tu nezjavila ropa boli obyvatelia prevažne rybármi a lovcami perál. Časy sa zmenili. Katar je bohatý štát, stavia aj na turizme, najmä tom športovom. Pre priaznivé počasie sa sem v období zimy sťahujú celé kluby. Okrem toho sa krajina pasovala do roly mediátora a na jej uzemí sa koná množstvo konferencií. Zarába sa tu asi pekne. Ale okrem toho mora, veru neviem ako by tu našinec prežil. Je to predsa len púšť, aj keď jej dali moderné farebné háby. Prírodu nikdy naozaj neoklameš.

Po príchode do hotela ešte vydealujeme, že za zvyšok nevyčerpaného vouchera na konzumné si vyberieme nejaké mňaky na raňajky z bufetu. Noc bude krátka. Bola to skutočne zaujímavá zastávka.

Budíček o pol piatej, grátis taxi pristavený pred hotelom. O pol dvanástej šťastné úsmevy pri buchote krabíc vo Schwechate. Rýchle a optimálne riešenie logistiky dopravy DOMOV. Krabice a MyLady sa vezú autom do Bratislavy, Ondro s 5kou busom. Katka máva a nasadá na Flixbus priamo do Trenčína… už o 15 hlási príchod, spokojná so stavom svojej novej kúpelky 🙂