Prešiel rok a opäť sa ohlásila túžba po civilizáciou nedotknutých diaľavách. Prstom na mape sa posúvame východnejšie, rozhoduje ukazovateľ hustoty obyvateľstva (čo najmenej) a nadmorskej výšky hôr (čo najviac). Vyhráva západná časť Mongolska, Mongolský Altaj. 

Príprava expedície je zabehaná rutina: štúdium reportáží predchádzajúcich výprav, štúdium máp, vytýčenie trás. Nasleduje menej populárna logistická časť: doprava, letenky, víza mongolské i ruské a povolenie na vstup do ruskej a čínskej pohraničnej zóny. 25.augusta 2016 odletom z Viedne cez Moskvu do Novosibirska, autom stovky km cez Sibír a Ruský Altaj až na rusko-mongolskú hranicu začína naša 800 km dlhá a 14 dní trvajúca dovolenka na zotavenie 🙂

Pod rúškom noci s pomocou našich neúnavných, sympatických šoférov z http://www.way7.ru/index.php/about  Danila Energaizer a Ksyusha Ananko, rýchlo dohadujeme nocľah, boršč a pirohy v jedinej gostinici ruskej pohraničnej osady Tashanta. Prechod hranice je opradený mnohými historkami, a tak nenechávame nič na náhodu, prichádzame včas. Suverénne obiehame všetky čakajúce autá a pasujeme sa do role pešiakov, čo nám dáva právo postaviť sa úplne dopredu. Napriek tomu sa čaká a čaká. Výstup z Ruska prebehol hladko, len pár otázok ohľadom zbraní a drog. 

Od vstupu do Mongolska nás delí viac ako 20 km asfaltu po území nikoho. Ak by sme nestihli prejsť do 18 hodiny, tak nás tu zastihne ešte noc, deň a ďalšia noc, pretože v nedeľu je hraničný prechod uzavretý. To sme netušili, že takáto tragikomédia sa možno odohrá. Kolesá rýchlo odvaľujú, pereval, na ktorom je fyzická hranica, prehupneme v svižnom tempe a po prašnej ceste už len zjazd k bráne mongolskej hranice. Opäť sa čaká a čaká. Asi obed, alebo niečo zaujímavé riešia na Facebooku. Konečne akcia, všetci strkajú ruky cez plot a podávajú pasy. Okrem nás. Niekto, niekde stratil pas. Aby sa zvýšilo napätie celého príbehu, dvíha sa veľmi silný vietor. Čelom vzad a hľadať. Byť niekde v Ázii bez pasu, ktorý už možno lieta v povetrí, ani nie v Rusku, ani nie v Mongolsku, nedávalo šancu na prechod hranicou. Čo a kde sa presne stalo nikto nevie, ale pátracia akcia skončila úspešne, pas sa našiel u ruskej hliadky. Konečne aj my prestrkujeme pasy spolu s 50 rublovými bankovkami – poplatok za údajnú dezinfekciu kolies. Škoda, táto komédia sa nekonala, minula sa chemikália, ale aj naše ruble. Nasleduje vyplnenie deklarácie a pasové odbavenie. Komédia pokračuje. Mongoli sa snažia zapísať do počítača značky, modely a farby našich bicyklov. Diktovanie niektorí z nás poňali s plnou vážnosťou a v brilantnej ruštine doťahovali opis farby do najmenších podrobností. To už cukalo kútikmi aj mongolskej colníčke. Záverom začala akási spoločenská hra. S miniatúrnymi lístočkami bolo potrebné nájsť tri správne okienka, kde nám z neznámeho dôvodu dali tri rôzne pečiatky. Teda v konečnom dôsledku pečiatky ani nebolo vidieť. Aj táto chemikália sa minula. Tri pečiatky a malý lístoček boli definitívnou priepustkou k našemu mongolskému dobrodružstvu. 

Neutíchajúci víchor, začínajúci dážď a hlásiaci sa hlad nás ihneď zahnali do prvej „stolovej“ na vynikajúce manty a prvý typický mongolský slaný čaj s mliekom.

V tejto rozľahlej krajine si budeme musieť zážitky zaslúžiť. S nemalým úsilím už od prvých metrov bojujeme na roletách – po mongolsky „pampy“. Ale učíme sa rýchlo. Tieto malé, tesne vedľa seba naukladané retardéry cyklista dokáže zväčša poobchádzať, stačí hľadať vhodnú koľaj. Občas platí – občas aj neplatí pravidlo, že tmavá koľaj je pevná a v svetlej sa zaboríš. Ale ten pocit slobody! Žiadne dopravné značky, žiadne pravidlá cestnej premávky, žiadne krajnice, žiadny asfalt! Cestu za nekonečný horizont si môžeš vyjazdiť sám. Toto čaro si treba rýchlo užiť, kým Číňania spoja všetky dediny asfaltkou. 

Prvý večer sa dostavil rýchlo, hodinky sa posúvajú o 5-6 hodín dopredu. Niekto si tu žije podľa ruského času, niekto podľa mongolského. V Tsagaannuure (tie zdvojené písmenká sú správne, v tom má mongolský pravopis záľubu) prijímame pozvanie na večeru a nocľah do jurty k mladej rodinke. Na stole namiesto chleba bursaky (kúsky smaženého rezancového cesta) a mliečne produkty z jačieho a ovčieho chovu: kefír, smotana, maslo, kurut. A všetko sa zapíja čajom, samozrejme mongolským – so soľou a mliekom. Ako hlavný chod gazdiná promptne pripravila cujvan – rezance s opečenými kúskami baranieho mäsa. Márne sme sa rozhliadali, kde je chladnička, keď odrazu spoza závesu vo vykúrenej jurte zvesila kus surovej baraniny. Sme tu, prežili sme 🙂 Večeriame všetci spoločne z jednej misy: deti, my, celá rodina. 

Ráno na vlastnej koži cítime, že klíma bude riadne rezká, kontinentálna. V noci mráz, po východe slnka prudké oteplenie a po jeho západe prudké ochladenie. Počasie je počas leta daždivé, ale od polovice augusta a v septembri vládne obdobie suchého babieho leta. 

Vyrážame do jediného mesta západnej časti krajiny, metropoly Bayan Ulgyi. Máme horáky, tak volíme vedľajšiu trasu cez hory. Dookola, kam len oko dovidí, púštna krajina príbuzná Gobi, odparené slané jazierka, piesočno-kamenistá zem, žiadna vegetácia. Terén je zvlnený, väčšinou sa pohybujeme vo výške 2 000 m. V ceste nám stoja dva perevaly 2 600 m a 2 400 m. Z toho posledného predlho zjazdujeme až na 1 600 m. Napriek tomu často zhadzujeme prevody, aby sme prerazili nánosy piesku. Mesto je typicky mongolské, centrum s námestím, administratívnymi a kultúrnymi budovami, reštaurácie, hotel, pomerne dosť a veľmi dobre zásobených obchodov, trh ako na Miletičke. Nasleduje pár starých a pár nových sídliskových panelákov, potom mix zóna nízkych hlinených domčekov a júrt a na periférii zóna júrt. Smerujeme do centra, niečo pomlsať a zmeniť peniaze. Kurz 1 450 tugrikov za 1 euro z nás urobil behom pár sekúnd milionárov. 

Tesne pred odchodom nás zaskočila informácia o zmene pravidiel vydávania povolení na vstup do pohraničnej oblasti. Podmienkou vydania permitu je mongolský guide, jeho meno musí byť zapísané na permite a jeho prítomnosť sa vyžaduje na checkpointoch. Samozrejme, služby guida sú za poplatok európskej kategórie. Pre nás značný šok. Podarilo sa nám získať kontakt na miestneho „podnikateľa“ Murat Sagidolda, ktorý za mierny bakšiš dokázal obísť zákon a získať pre nás povolenie od hraničnej polície. Večerná teplá sprcha zo suda na dvore, boršč, stretnutie so zaujímavými poľskými cyklistami a nocľah v jurte u Murata boli príjemnou bodkou dňa. 

S permitom vo vrecku vyrážame okolo obeda smerom na najzápadnejší cíp krajiny, do tesnej blízkosti čínskej hranice. Ťažko dostupné a nepresné mapy na mnohých úsekoch ani len nenaznačujú cestu, po ktorej chceme ísť. Mongolských 6-12 diaľničných pruhov sa rozlične kľukatí a rozchádza, aby sa kdesi v diaľave zase spojili, alebo aj nie. Malá nepresnosť v pohľade na GPS a už sme pár km mimo správny smer. Netreba sa vrátiť, stačí si strihnúť skratku ako Rusi hovoria „na prolom“. Opakujú sa mierne stúpania a klesania, piesok, kamene, plytké, ale aj strmšie sedlá. K tomu obedňajšia páľava, a pozor výmole! Nie od mrazu ako u nás, ale obrovské svištie diery. V údolí rieky Согог-гол, neďaleko osady Ulaanhuus rozkladáme bivak pri jednom jej malom prítoku. Nad hlavami visí vzduch čistejší ako krištáľ a do tmy svieti milión hviezd. 

Kým raňajkujeme sušienky a džúsom ochutenú vodu, slnko sa usiluje prehriať chladné ráno. Do dediny Ойгур to máme asi 15 km. Dostať tam všetko, čo pre prežitie potrebujeme: vodu, džús, sušienky, rybičky, kyslé uhorky, čalamádu a cukríky 🙂 Cez ďalší horský chrbát sa neskôr popoludní prehupneme do údolia rieky Ойгур až k osade Джалгаз-Толгой. Vďaka ruským vojenským mapám od Vlasenka o osade vieme. Má aj benzínku a internátnu školu pre 900 žiakov so 40 učiteľmi pre všetky deti z júrt širokého okolia! Pokus o obed v reštike, za ktorú sme určili jeden dom v strede osady, vyšiel tak na 50%. Usadili nás a všetci sa vytratili, asi porada. Než sa spamätali, požičali sme si kuchyňu a navarili kávu. Naveľa vyrukovali s obedovým menu: polotovar v plastovej miske, ktorý zabehli požičať do obchodu, alebo zdĺhavé varenie baraniny. Akonáhle zachytili slovo „moloko“, ktoré sme pýtali do kávy, začali znášať kotle mlieka, zbierali smotanu a nakladali na misky, liali hustý kefír a položili misu bursakov. Viac nám nechýbalo. Za osadou sme zakufrili, vidina mosta nás zlákala na nesprávny breh rieky. Všetko zlé je na niečo dobré, a tak sme sa večer ocitli na očarujúcom mieste na bivak, mäkká tráva, čistá rieka, skalné závetrie. 

Absencia rosy a ranné chmáry neveštili nič dobré. Rýchlo balíme, raňajky dáme u prvých pastierov. Trvalo to len chvíľku a už brzdíme. Toto stretnutie dokázalo, že nezištná pohostinnosť je tu súčasť života, normálna vec a ponúknuť jedlo je samozrejmosťou. Odmeňujeme sa aspoň analgetikami pre staručkého dedka na reumu, krémom na popraskané pery a nastávajúcej prváčke, ktorá nás obsluhovala, dávame pár tugrikov do školy. 

S približujúcimi sa vysokými horami rýchlo pribúdajú rieky, riečky, potôčiky. Mosty nečakajte! Pripravte sa na rôzne varianty prechodu, od skoku až po široké a hlboké ľadové brody. Tí odvážnejší samozrejme viac-menej úspešne aj na biku. V začínajúcom daždi prichádzame na prvý vojenský checkpoint Kok-Erik. Nastal okamih pravdy. Na otázku o „provodčikovi“, ukazujeme prstom na jeho meno na papieri a tvárime sa, že viac nerozumieme. Mávli rukou, sme prepustení!

Méta expedičného výjazdu – Národný park Altai Tavan Bogd (Päť Altajských Svätých), je už na dosah. Nachádza sa v jednej z najkrajších, nedotknutých a odľahlých častí sveta, v srdci Ázie medzi Čínou, Mongolskom, Kazachstanom a Ruskom. Posvätné miesto Kazachov, Mongolov a Tuvanov stojí na križovatke niekoľkých prírodných zón a kultúr. Je tu všetko: alpské vrcholy, úzke riečne kaňony a široké údolia, vysokohorská tundra, veľké jazerá, vápencové tiesňavy, otvorené stepi, večný sneh a ľad. S rastúcou nadmorskou výškou sa postupne vytrácajú stáda aj stopy ľudí. 

V údolí za vojenským checkpointom je krásne, vidno do diaľky, všade zelená tráva, čisté jazerá. Cesta je rýchla, tvrdá. Horský masív s ľadovcami je už nablízku. Zdá sa, že to nebude zadarmo. Zlá predtucha z rána sa naplnila, mraky hustnú, tmavnú, klesajú, pridáva sa vietor a prudké ochladenie. Keď zahrmí a začne sa sypať sneh, nikomu nie je do smiechu. Akoby zázrakom sa zjaví pri nás zimovka a vbiehame aj s bicyklami dnu. Kapsy vyprázdňujeme takmer na dno, všetko navliekame na seba. Onedlho zázrak číslo dva. Zo vzdialenej jurty nás spozorovali, naštartovali motorku a prišli nás pozvať. Neváhame. Z romantického bivaku v údolí aj tak už nič nebude a noc v nečistej zimovke by bola veľká núdzovka. Skáčeme do sediel a šlapeme za motorkou. Zrazu problém: väčšia rieka, brod, hĺbka, mráz. Zázrak číslo tri na seba nenechal dlho čakať. Prichádza auto s korbou a kým my vypliešťame oči, kde sa tu vzalo, šofér vyhadzuje hore naše biky a velí vyskakovať na korbu. Štartujeme! Niekoľko hlbokých náklonov vľavo i vpravo, nevysypalo nás! O malú chvíľu už vyhrievame kosti v páradne vykúrenej jurte, sušíme, plníme žalúdky a spolu s domácimi sa ponárame do snov o bezstarostnom živote, ktorý nás na cestách stretá. 

Brod rieky Их-Ойгорын-Гол si nás ráno počkal a všetko nám spočítal. Takú terapiu neponúkajú ani špecializované Priessnitzove kúpele v Jeseníku 🙂 , tam nemajú vodu s kryštáľmi ľadu. Dúfame, že sme si včera nevyčerpali zásobu zázrakov a bariéra mrakov na štítoch Tavan Bogd sa rozplynie. Po pár hodinách jazdy v páperkách sa ocitáme pri oficiálnom vstupe do parku. Jurta s rampou má dodávať vážnosť tomuto miestu. Miestny ranger predáva vstupenky a opäť preveruje permit aj pasy. Prešli sme s odratými ušami. Permit nemal pečiatku! Nakoniec sa z prísne tváriaceho strážcu vykľul sympaťák, dávame si u neho v jurte aj obed. 

Pred nami je náročný, dlhý výšľap k základnému táboru pri ľadovci Potanin. Slnkom zaliate snehové čiapky hôr sú výbornou motiváciou. Opäť brody, rozbitá, vymletá koľaj, občas akoby chodník len pre ťavy. Pri veľkom úsilí všetko vytiahneme na biku. Konečne „Ovo“ na perevale vo výške 3 200 m, postavené na mieste s najlepším panoramatickým výhľadom. Ľadovce Potanina a Alexandra ako na dlani, nad nimi päť svätých, najvyšších končiarov Mongolska: Khuiten Uul (4 374) – Chlad, Nairamdal – Priateľ, Malchin – Pastier, Burgd – Orol, Olgii – Kolíska. Z vďaky, že mongolskí bohovia zatiaľ vždy pri nás stáli, sme poctivo vykonali šamanský rituál – 3 x obísť Ovo v smere hodinových ručičiek a priložiť ďalší kameň. 

Zostup od základného tábora sa skomplikoval. Satelitné snímky na mapách sú jedna veľká biela machuľa, a tak nakresliť doma trek do gps bola len fikcia. Po širočizných úbočiach ani stopy po chodníku. V rojnici postupujeme niekoľko kilometrov pešo. Konečne chodníček pre ťavy a kone a pre nás pútavý singletrail. Terénny zjazd prerušujú močaristé úseky a je nám jasné, že pred zotmením do údolia nedorazíme. Bivak krásny, s pohľadom na ľadovce, ale pod vrstvou ľadu sa ráno zobúdzame aj my. 

V údolí veľkej ľadovcovej rieky Цаган-гол (známa ako White river) je len jediný most. Neznalosť tejto informácie by nás stála veľa kilometrov naviac. Stretávame Tuvanov, posledné zvyšky vyznavačov šamanizmu. Ochutnávame pálenku z kobylieho mlieka, z kumysu. Rampa na checkpointe otvorená, nikto si nás nevšíma, ideme. Strmým sedlom prechádzame do sopečného údolia rieky Налиа-Гол. Na mnohých kameňoch už vidno petroglyfy, výtvory pravekých ľudí. Údolie je zatrávnené, s modrými okami vodných hladín a čiernymi lávovými úbočiami sopiek, pár pekných nových zimoviek, ale nikde nikto. Odkázaní sme na naše skromné zásoby: chlieb, syr, cibuľa. 

Vďaka chybičke navigátora 🙂 si nasledujúci deň pridávame pár desiatok kilometrov v náročnom teréne s veľkým výšľapom, sme bez vody vo vyprahlej horúcej polopúšti, ale aj zjazdujeme rozprávkovými kaňonmi červených a čiernych skál. Zachraňuje nás dlhočizný singláč cez úbočia hôr, dokonca je vyznačený na vojenských ruských mapách. Podobá sa ementálu, samá svištia diera. Keď sa pred nami otvorí modrá plocha vytúženého jazera, sme na správnej ceste. Krásne pláže, priezračná hladina, žiadni rekreanti 🙂 Doplníme tekutiny, dáme kúpeľ a mobilizujeme sily na pereval s prevýšením 800 m. Vrchol dosahujeme pri západe slnka. Teplota klesá behom pár minút o 25°C. Všetci myslíme na to isté. Rýchly zjazd a brzda pri prvej jurte alebo zimovke. Bola to jurta, v nej plno mládeže s rodičmi. Ani sme nestihli zosadnúť, už sa vozia pomedzi kozy na našich ťažkých bicykloch a niektorí to dávajú bezdržiačky! Stále sa smejú, všetko chcú vidieť, vyskúšať. Vychytia mobil, foťák, prezerajú fotky, chichot, skúšajú naše spacáky, karimatky, chichot, nasadia si naše dioptrické okuliare, spravia si selfie, chichot, dokonca otvoria zubnú pastu, ovoniavajú, chichot. Čo je tvoje, je aj moje a naopak. To je u Mongolov samozrejmosťou. Spočiatku sme v rozpakoch, ale učíme sa rešpektovať ich zvyky. Nakoniec sme uznali, že sú milí, pohostinní a boli aj nezištní. Posunkovou rečou s pár ruskými a anglickými slovami dohodneme spanie v ich novej drevenej zimovke, do jurty sa s nimi nezmestíme. 

Nasledujúcim cieľom boli dve veľké jazerá národného parku – Xoтoн-Нур a Xypгaн-Нур. Svetlom na konci tunela bol avizovaný obchod, prvý po piatich dňoch. O zdolávaní brodov už ani nie je zaujímavé písať, stali sa rutinou. Na úpätí sa ukazujú prvé stromy, dokonca ihličnaté lesíky, scenéria naberá zmenu. Začíname vnímať aj históriu týchto miest, objavujú sa staroveké pohrebiská. Cesta k mostu medzi jazerami pri vojenskom checkpointe bola nekonečná. Rozľahlosť krajiny a ďaleká viditeľnosť znamenajú, že cieľ, ktorý je na dohľad, dosiahneš až za pol dňa. Prvé kroky viedli do obchodu spojenom s miestom na konzumáciu. Sedíme, jeme, mlsáme, pivo pijeme. Takú tržbu asi ešte nezažili. Nasledoval kúpeľ v jazere, pranie, druhá výdatná večera a nocľah.

Ráno ani na tomto checkpointe nikoho, rampa otvorená. Prešli sme bez kontroly. Posledný deň v národnom parku bol malebný. Ihličnaté úbočia, skalné štíty s čiapkami ľadovcov, z každého údolia valiace sa rieky. Silný prúd spôsobil nedobrovoľný kúpeľ, čo bol posledný, zatiaľ neodskúšaný variant prechodu riek. Naplnili sme aj kultúrne poslanie expedície 🙂 Po starovekých kmeňoch (dejepis hovorí, že z doby bronzovej) sa tu voľne v prírode zachovalo množstvo monolytov a kamenných mohýl. 

Záver parku je opäť vyprahlá polopúšť, makáme na rozpálenej pieskovej ceste plnej voľných kameňov. Za mostom na rieke Годон-гол je výstup z parku popri rangerovi. Toho ale viac trápi „pitný“ režim, ako kontrola turistov. Spíme v komerčnej jurte, veď sme už v civilizácii, na hlavnej ceste, ktorá spája Čínu s metropolou západnej mongolskej provincie. Na večeru neskutočná pochúťka – sušené ryby pripravené na pare.

Z dôvodu časovej núdze okresávame záver trasy. Najkratšia možná cesta k hranici je hlavným ťahom provincie. Podľa domácich frekventovaná, jazdí tam „mnogo, mnogo mašin“. Obavy z kúdolov prachu, v ktorých budeme ťahať, sa nenaplnili. „Mnogo mašin“ znamená v mongolskom ponímaní času a priestoru asi 2 autá a 4 motorky za deň. Navyše vodiči veľmi ohľaduplní, vnímali, na ktorú stranu odvieva prach spod kolies a obchádzali nás po vzdialených koľajach tou správnou stranou. 

Aj toto ráno zisťujeme, že mongolskí bohovia poznajú ako dopravný prostriedok len kone, lebo naše tiché prosby pri rituálnych Ovo obradoch ohľadom technického stavu bicyklov neboli vypočuté. Lepíme ďalší defekt. Našťastie boli celkovo len štyri a dva stratené šróby. Po úvodnej rozcvičke do 2 600 m vysokého sedla sa začína pohodový cyklistický deň. Výhodou je suchý vzduch, takže ani pri väčšej horúčave a námahe sa človek nespotí. Cesta vedie tesne po pobreží veľkého jazera Xap- Нур. Za jazdy je možné cez blankytne modrú hladinu pozorovať jeho hlboké dno. Cez dlhé a široké údolia väčšinou klesáme, koľaje sú pevné, rýchlosť vysoká. Občas sa treba prehupnúť cez sedielko. Cesta významná 🙂 , vyznačená na mape, stretáme až dve veľavravné dopravné značky a jeden most. Keď už máme celkom dosť, navigácia hlási ďalší výsľap: 800 výškových. Čakala nás odmena – signál po šiestich dňoch! Zhora je osada Sagsai čo by kameňom dohodil. Biele jurty zďaleka pritiahnu zrak. Mongolská klasika, vidíš cieľ, ťaháš a nepribližuješ sa. 

Tábor rozkladáme pri rieke Sagsai, zakladáme oheň, varíme posledné železné rezervy – dehydrovanú expedičnú stravu a čaj. Malá hlinená zimovka istí bicykle a tých bez stanu. Akosi sa nám nepáčili oblaky nad okolitými horami. Sme už nízko, 1 700 m, a tak noc bola teplá a aj suchá. 

Raňajky, či skorší obed dávame v Sagsai. Miestny obchod s obuvou bol súčasne bufetom s chutnými beliaškami – smažené pirohy plnené baraním mäsom. Scenár sa opakuje, sedlo, náhorná planina a zjazd kaňonom. Rieka Ховд, jedna z najväčších v Mongolsku, nás priviedla opäť do metropoly Bayan Ulgyi. S čierňavou nad hlavami a pieskovou búrkou v pätách flekujeme hneď na okraji mesta, v jurt-kempe tour operátora West Mongolia. Konečne po desiatich dňoch teplá sprcha a večera na stoličkách pri ozajstnom stole. 

Máme horáky, ale na spiatočnú cestu už uprednostňujeme asfaltku. Aké labúžo! V Tsagaannuure spíme u známej rodinky z prvého nocľahu, nadmieru sa z toho tešil hlavne kŕdeľ ich malých detí, ktoré úplne stratili zábrany. 

Výjazd z Mongolska bol jednoduchší, stačilo prejsť pasovou kontrolou a samozrejme opäť evidencia bikov, ich značiek a farieb. Zavesení v balíku prefrčíme neutrálne územie. Na ruskej hranici nás rozveselila razantná policajtka, ktorá dala okamžite povel ku nej a vyplňovala nejaký zdravotný vstupný formulár. Nemohla uveriť, že sme jedli a spali v jurtách, nič vlastné nevarili, pili vodu z riek a jazier a nič nám nebolo ani nie je. Zrejme to tam zapísala veľkými „bukvami“. V Tashante v známej gostinici popíjame na dvore kávičku a pomaly balíme. Sprcha nie je, iba voda z „kolonky“, spoločnej dedinskej studne. S výnimkou jedného člena teamu – nekávičkára 🙂 Vybral sa za očistou k rieke. Skončilo to tragikomicky. Neznalosť zákonov neospravedlňuje. Ako nám miestny príslušník pohraničnej polície vysvetlil, „Vladimír Vladimirovič Putin vydal nariadenie, že sa cudzinci bez povolenia smú pohybovať výhradne po príjazdovej ceste k hraničnému prechodu, ani meter vpravo či vľavo“. Vďaka telefonátu pastierov na políciu, bol pokus o nájdenie rieky považovaný za narušenie hraničného priestoru a narušiteľ bol predvedený na výsluch a spísanie zápisnice na policajnú stanicu. Táto nedobrovoľná exkurzia skončila pokutou, našťastie vyšli zúboženému a špinavému 🙂 bikerovi v ústrety a bolo to so zľavou. Len 10 eur v kategórii nezamestnaný invalid. Policajt si prišiel posvietiť aj na nás a poučil nás, že tiež svojím pohybom po dedine a nedovoleným nocľahom porušujeme zákon. Tak sme nasľubovali, že sa zavrieme za plot, tí vyšší sklonia hlavu, zahákujeme bránu a nebudeme vôbec vychádzať. Každému je určite jasné, že akonáhle zmizol, nepodarilo sa nám sľuby dodržiavať 🙂 

Vypukla mierna panika, náš taxi sa neozýval. Všetko dobre skončilo, prišli a bez časového stresu, so zastávkami a odbočkami na zaujímavé miesta Ruského Altaja sme včas na letisku v Novosibirsku. Dokonca ostal čas na podvečernú prehliadku mesta, dobrú kávu, večeru, maroženoje a posedenie pri pivku a ruských songoch. Škoda, že sme nevedeli o večernom zápase KHL. Hral tu Slovan Bratislava proti Sibir Novosibirsk!