Už pohľad z vtáčej perspektívy bol zvláštny. Horelo? Ostali len holé kmene stromov? Nie, všetko je na poriadku. Len jasné znamenie, že je na čase prepnúť do úplne odlišného prírodného, klimatického aj kultúrneho prostredia. Sú to palmy.

Oceľový vták s nečakaným komfortným nocľahom na palube (dve sedadlá pre každého) nás vysadil ráno na José Martí letisku v Havane. Sme pevne rozhodnutí nepodľahnúť nátlaku komercializácie, nastupujúcemu turistickému priemyslu, vyhnúť sa známym rezortom a vychutnať si výlučne jedinečnú kubánsku atmosféru.

Pri letiskovom kolotoči počkáme na krabice s bikami a odvážne vykročíme z klimatizovanej haly do tropickej páľavy. Cez Paypal tu nič nekúpite, a tak si vystojíme dlhočizný rad do letiskovej Cadecy (zmenáreň) a nabití vedomosťami o dvoch kubánskych menách, vymieňane CUC aj CUP. CUP sme dostali asi tak kilo!!, peňaženky malé a do brašien sa už nezmestí ani zastrúhaný vlas. A do toho nám údajne skúsený český turista vykladá, ako sa nám z toho nič nepodarí minúť, strava sa v obchodoch za CUP nezoženie, on si nesie plný batoh paštét a lovečáku. My to dokážeme! Už musíme 🙂

Ďalší oriešok je niekam a k niekomu dopraviť a na tri týždne uložiť krabice. Taxi autá su malé, taxikári vtieraví a zameraní len na zárobok. Informácia o bezplatnom letiskovom shuttle buse určenom len pre Kubáncov je turistovi dobre utajená. A odrazu je tu, pred medzinárodnym terminálom! Praská vo švíkoch, ale za radostnej asistencie všetkých cestujúcich sa tam natrepeme aj s krabicami! Ako inak, veď sme na Kube, ihneď sa nájde vodca a prevezme velenie. Dáva hlasné a rázne pokyny ponad hlavy cestujúcich, organizuje pre nás u šoféra mimoriadnu zastávku, vykládku, rozlúčku. Všetko klape, aj keď každý hovoríme rečou svojho kmeňa.

Ocitáme sa osamelo na kruháči hlavného ťahu na Havanu, ešte stále na dohľad od medzinárodného letiska. Hneď na druhý pokus sme úspešní. Ubytovanie u Gisely je dohodnuté. Dáška má za sebou prvé lekcie španielčiny a našťastie vie nakresliť aj fúrik 🙂 Tým je vyriešená doprava krabíc na poslednom kilometri.

U Gisely je ako v raji. Skrytí v tieni obrovských mangovníkov rozbalíme naše krabice a dáme dokopy bicykle. Rozumnejšie by bolo pracovať v cykloprilbe, ťažko by sme rozdýchali pristátie nejakej frutta bomby z úctyhodnej výšky na našej hlave. Giselu sme si získali, dostal ju náš vynaliezavý transport bikov, naša pomoc pri nafúkaní pneumatík jej polorozpadnutého auta cyklistickou pumpou, ale aj cyklistické plány. Pre ňu je východ Kuby vzdialený na svetelné roky, nedokáže si predstaviť, že tam niekto môže bikovať a prežiť to. 

Centrum 2-miliónovej Havany je vzdialené 20 km, volíme výlet opäť busom pre lokálnych, cena symbolická 1 CUP. Počas úvodného popoludnia a jedného dňa pred odchodom sme v svižnom turistickom tempe poobzerali všetky povinné atrakcie tohoto najväčšieho mesta v Karibiku. Píše o nich strýko Google …, nebudeme mu konkurovať.

Presun na východ bol naplánovaný už z domu, a tak s rezerváciou vo vrecku vyrážame skoro ráno smer terminál Viazul, aby sme sa klimatizovaným autobusom aj s bikami v batožinovom priestore presunuli 800 km do mesta Holguin. Stredom ostrovnej placky sa ťahá luxusná štvorprúdová diaľnica, ktorú financovali bratia Rusi, kým boli na ostrove. Diaľnica je prázdna, kolóny nehrozia a všetko, čo je možné popri nej vidieť je cukrová trstina vľavo, vpravo, vpredu, vzadu. A tak v kľude dospávame jetlag.

Konečne v sedle! Budíme sa na svitaní za intenzívneho kikiríkania kohútov, pokrikov a zvončekov cyklopredajcov. Chlieb, pečivo, vajcia, mlieko, syry, zelenina – všetko až ku dverám kupujúceho. Takto tu funguje zásobovanie, samozrejme za ľudovú menu CUP. V obchodoch totiž nájdeš často iba predavačky. 

Ostrý štart je v meste Holguin na secerovýchode ostrova. Tam začíname pohodovou vidieckou krajinou, pomedzi svieže kopčeky, farmy a malé dedinky. Kubánsky región Orientu je oblasťou rozmanitosti a kontrastov. Od tropických pláží Atlantiku na severnom pobreží provincie Holguín, po najvyšší reťazec hôr Sierra Maestra nad južným pobrežím Karibiku v provincii Granma a Santiago de Cuba.

Počas jazdy na sever do skromného prístavného mestečka Gibara si začíname zvykať, že sme v krajine, kde bicykel a kôň sú hlavným druhom dopravy. Gibara pripomína Baracou, pastelovými budovami, ale je menšia a bez hordy turistov. Existuje údajne spor o tom, či Columbus prvýkrát pristál v Baracoe alebo v Gibare.

Bicyklovať v tropickej páľave je na hranici fyzického kolapsu. Palmy s vejárikom listov na vrcholci kmeňa sú skúpe na tieň. A ak sa aj nejaký nájde, je obsadený Kubáncami čakajúcimi na akýkoľvek náhodný dopravný prostriedok. Našťastie sa podarí občas zohnať chladené Bucanero! (výborné lokálne pivo). Aj ľadová guarapa, čerstvo lisovaná šťava z cukrovej trstiny osvieži. Spoliehať na chladivý kúpeľ v Atlantiku sa nevyplatí. Voda je ako polievka. Ale pláže s bielym pieskom sú nádherné. Stačí nájsť tie domorodé, vzdialené turistickým rezortom.

Objavili sme čaro ubytovania v casa particulares (kubánska verzia B&B pod prísnym dohľadom štátnej kontroly): kontakt s domácimi, pohodlný nocľah, sprcha, ale hlavne chutná domáca kuchyňa s obrovskými porciami. Kubánci presne vedia, kde zohnať čerstvé potraviny priamo od pestovateľov. Pečené kura a ryža s čiernou fazuľou, či vaječné omelety chutia vynikajúco aj po 2 týždňoch. Sem-tam spestrené rybami, chobotnicami a langustou. Samozrejme bohatý prídavok čerstvého ovocia a štiav –  jednoducho a výstižne Frutta Bomba!

Cesta ďalej sa stáča na juh do mesta Banes, postupne sa približuje k Sierra Cristal a potom smeruje opäť na pobrežie. Dni sú dlhé, ubytovanie je vzdialené vždy 100-ku kilometrov. Rezervácia nie je nutná, ale funguje úplne jednoducho. Informáciu o našej trase si domáci medzi sebou posúvajú po telefóne a mladý dohadzovač čaká s vašimi menami na bicykli pred mestom, aby vás nasmeroval až k dverám hostiteľa. A keď náhle zmeníte plán cesty, čaká stále 🙂

Ostrov Cayo Saetia bola čerešnička na torte. Národný park, džungľa a zvieratá, obkolesené bielymi pieskovými plážami a modrastým oceánom. Pútame pozornosť chudobného domorodcu a pozvanie nedalo na seba dlho čakať. Nasleduje scéna ako z dokumentárneho filmu o prežití v divočine – mačetou seká kokosové orechy priamo nad našimi hlavami, vyreže otvor a my už len vychutnávame lahodnú šťavu a dužinu. Ako bonus dostávame dva plechy čerstvo upečeného perníkového koláča.

Večer prvýkrát narážame na prísne reštrikcie, kam smú a nesmú turisti. Do campisma, kde sme plánovali nocľah, nás jednoducho nepustia. Je len pre Kubáncov. Čo teraz? Stmieva sa rýchlo, okolo cesty všetko ohradené vysokými kaktusmi, akonáhle sa zjaví úzka cestička, na jej konci je chalúpka. Žiadna možnosť na wild camping. Rečou tela presvedčíme jednu rodinku, aby nás prichýlila. Detvákom vypadávajú oči z jamôk, keď za pár minút rozbalíme na ich miniatúrnom dvore náš kompletný base camp. Vrcholom prekvapenia je čelovka! Pre nás zase Guayava, citrón, ktorého dužina chutí ako jahoda. Posedíme a podebatíme v chalúpke. Ranná exkurzia nás poučila, že to, čo sa nám zdalo ako džungľa, bola záhrada so všetkými možnými tropickými stromami a kríkmi, počnúc mangom a končiac kávou. Ponúkaná odmena za prichýlenie, vodu, či občerstvenie bola nekompromisme odmietnutá.

Mestečko Moa je centrom ťažby niklu. Krajina v okolí je kompletne zaprášená a tmavá, gudrónové jamy presakujú do blízkeho oceánu, jedovatý smog sa valí z komínov veľkej továrne Fábrica Che Guevara na východe od mesta. Nocujeme u zubárky, univerzitnej profesorky, ktorá nám bez zábran dokonca oprala a sušila naše spotené a zaprášené veci. Aj taký je život kubánskej inteligencie.

Vykúpením z vyprahnutej a zdevastovanej krajiny je až Národný park Humboldt. Z hôr stekajú potôčiky, opäť sa zelenajú palmové lesy. Obedňajšiu páľavu prečkávame zanorení vo vodách oceánu v zálive Bahia de Taco.

Ďalší dlhý deň nás dovedie do Baracoa. Najstaršie kubánske mesto, kde doteraz žijú predkovia Columbusa. Mesto kávy a čokolády. Hory, ktoré obkolesujú Baracou vytvárajú jedinečnú mikroklímu pre niektoré rastliny a živočíchy. Sezóna hurikánov, spravidla od júna do novembra, vrcholila práve nedávno, v novembri 2016, kedy Baracou zasiahol jeden z najsilnejších, hurikán Mathew. Rozprávajú o tom doteraz všetci, ľudia aj krajina.

Nastal čas na rest day. Horúčava nás odradila od výstupu na El Yunque (Stolovú horu), a tak volíme kúpanie vo vodopádoch v údolí. Takéto miesta sú už zasiahnuté snahou o business, a tak spoplatnené. Fasujeme sprievodcu a môžeme vyraziť. Je to prima chlapík. Cestou dostávame rýchlokurz španielčiny. Odrazu velí, že pereje a rieku musíme preplávať, inej cesty ďalej niet. Nás nebolo treba presviedčať. Táto priezračná voda je konečne osviežením! Aj masážna sprcha vo vodopáde. Pozvanie k jeho rodine do chalúpky na ochutnávku pravej a práve vyrobenej čokolády sa nedalo odmietnuť. Nepopísateľná lahôdka!

S plým žalúdkom výborných raňajok, ktoré spokojne plávajú v litri čerstvej ananásovej šťavy, vyrážame oproti jedinej horskej etape. Pri pohľade na jej profil by sa aj pero v ruke zlomilo, ak by malo napísať, že náročnejšej. Aby sme mali navrch pred Oskarom, štartujeme zavčasu. Ale hory sú v oblakoch. Konečne tieň!

Na naložených bikoch úplne zapadneme do rannej dopravnej špičky. Ale pozor, žiadne auto! Bicyklisti obťažkaní viacerými cestujúcimi sediacimi tak, že si to budem vždy pripomínať vo chvíľach, keď mi bude tŕpnuť sedacia časť tela, cyklo rikše všetkých veľkostných kategórií, školáci na koňoch, konských bričkách, všade a neustále pešo kráčajúci Kubánci.

La Farola, najvyššia horská cesta na Kube, prechádza tiahlym stúpaním cez sedlo vo výške 500 m pohorím Sierra Maestra z najdaždivejšieho miesta na Kube – mesta Baracoa na jeho severnom úpätí k najsuchšiemu a najteplejšiemu, veternému a kaktusmi porastenému pobrežiu Karibiku pri mestečku Cajobabo v provincii Guantanamo.

Cesta sa krúti pomedzi pahorky, stúpa a klesá. Osídlenia ubúda, dookola dažďový prales, len kde tu pár drevených domčekov. Lokálni cyklisti to už nezvládajú, ocitáme sa takmer osamote.  Až  v najvyššom bode je akási vyhliadka, skupina zisku chtivých predajcov suvenírov, ale hlavne úžasnej domácej čokolády. Keby sme boli vedeli, že bude tá posledná!

V závere zjazdu prudkými serpentínami nás víta Karibik silným vetrom. Včera sme dosiahli najvýchodnejší bod našej cesty a vraciame sa na západ. Pedálovať je lahôdka, vietor ide našim smerom.

Za Imias je opäť campismo, tentokrát ale international, takže nám môže byť bez problémov pridelená chatka. Žiadni turisti, ale kuchárky sa dokázali zmobilizovať a 3-chodová večera nedala na seba dlho čakať. Ani ďalší deň sa neflákame. O preniknutie do zátoky vojenskej základne amerického námorníctva a neľútostnej americkej teroristickej väznice sa nepokúšame. Kúpanie sa teda nekoná. Pred obedňajšou situáciou „ako na panvičke“ nás zachraňuje ženička, ktorá odomkla starý neobývaný dom a umožnila nám oddych medzi jeho chladivými múrmi. Blížime sa k civilizácii. Mesto Guantanamo určite nevyhráva v rebríčku turistických sprievodcov, ale nám poskytlo príjemný večer na centrálnom námestí a opäť skvelé prenocovanie. Dokonca nás vymákol Kubánec hovoriaci po slovensky! Pracoval v Pezinku.

Cesta smerom do Santiago de Cuba milo prekvapila. Naše obavy, či je vôbec možné bicyklovať po 3-prúdovej diaľnici, trvali len dovtedy, kým sme ju zbadali. Boli na nej všetky dopravné prostriedky, okrem tých motorových! Iba výnimka potvrdzuje toto pravidlo. Dokonca ju využívali lokálni žiletkári na tréning. Prihovoril sa Hamel. Po zistení, že sme z krajiny Petra Sagana, sa už nevedel od nás odtrhnúť. Anglicky, lámane, ale vytiahli sme z neho veľa informácií. Aj takúto spoločenskú konverzáciu umožňovala jazda po kubánskej diaľnici.

Santiago de Cuba bolo centrom odporu vo všetkých doterajších bojoch za nezávislosť Kuby. Fidel Castro o ňom vyhlásil, že je mestom „včera vzdorujúcim, dnes pohostinným, a vždy hrdinským“.

V centre veľkomesta sa orientujeme ťažšie, a tak vylovíme pred vyvoleným domorodcom papierik s kontaktom na doporučenú casa particulares. Bingo! Pán hovorí plynule anglicky, dokonca býva neďaleko našej adresy. Kým mi pedálujeme podľa jeho pokynov, naskočí na autobus, aby nás osobne už očakával pred cieľom a nasmeroval do správnej uličky. Izbička je na streche s výhľadom na celé mesto. Domáci, pán profesor histórie, pripraví vynikajúcu rybu hnedého mäsa – hulen. Nesmie chýbať čerstvé ovocie a šťava, tentokrát z nám neznámeho tamarinda.

Večer prejdeme promenádu, povinné historické budovy, známe kasárne Moncada, ale kubánsky street život je zaujímavejší v chudobnej štvrti Tivoli, kde aj nocujeme. Na prvý pohľad to tu nevyzerá ako raj na zemi, ale ľudia sa usmievajú. Objavujeme zvažujúce sa ulice á la San Francisco aj so starými koľajami po niekdajšej električke.

Z okolitých kávových plantáží si Jožko odnáša najvzácnejší 2 kg suvenír – čerstvú, zelenú, nepraženú kávu. V Orlických horách bude ochutnávka!

Jazda na južnom pobreží je jedným z najväčších cyklo zážitkov na Kube. Občas prevýšenia, ale žiaden extrém, práve toľko, aby bola cesta zaujímavejšia z pohľadu jazdy aj výhľadov. Viac ako 100 km s horami Sierra Maestra v dosahu pravej ruky a oceánom v dosahu ľavej. Miestami úseky spláchnuté hurikánom, miestami posiate migrujúcimi krabmi. Je to cesta, ktorá nesmie chýbať v žiadnom cyklistickom itinerári.

Podvečer brzdíme v Chivirico. Ihneď sme sprevádzaní ku kanaďanovi Máriovi. Postavil si v Chivirico dom a trávi tu celú kanadskú zimu. Bratia Šťastní, hrajúci za jeho rodný Quebec boli pre neho hokejovými idolmi. Mário podrobne doplňuje naše poznatky o kubánskom živote. K tomu báječná večera u mladého Kubánca Piquita – čerstvo ulovená langusta.

Za Chiviricom prechádzame popod najvyššiu kubánsku horu Pico Turquino (1 974 m) v rovnomennom národnom parku. Vrcholy hôr sú v oblakoch, ktoré vietor nafukuje od oceánu. A tak len očami blúdime po nekonečných pustých údoliach a končiaroch Sierra Maestra, ktoré sa stali zázemím povstaleckých síl v oboch vojnách proti Španielsku a aj v revolúcii Fidela Castra proti diktatúre Batista. Tu sa odohrali najdramatickejšie epizódy. Doteraz je zachovaná La Comandancia, horský úkryt Fidela Castra. Ale najväčšej pozornosti sa tešia iba dvaja kubánski vodcovia – José Martí, známy spisovateľ a revolucionár z prvej vojny proti španielskej koloniálnej nadvláde a potom pravá ruka Fidela – Che Guevara, cestovateľ, lekár a marxistický revolucionár. Týchto dvoch  má pospolitý kubánsky ľud najradšej.

V Marea del Portillo si užívame doslova kráľovské bývanie, o vynikajúcej strave nepochybujte. Odklon od pobrežia priniesol osvieženie v podobe zelene a občasného tieňa, ťaháme vnútrozemím jemne zvlnenou krajinou opäť na chvíľu k pobrežiu v Niquero. Konečne cyklocestovateľ! Eduardo je z Chile, a tak pribudla ďalšia krajina na našom expedičnom “to do“ liste. Cesta cez Manzanillo do Bayama je už len povinná jazda k najbližšiemu terminálu diaľkových autobusov. Spestrí nám ju návšteva krokodýlej farmy, večerný tropický lejak, vedrá plné manga za symbolickú cenu, či neplánovaná exkurzia veľkej strednej internátnej školy, kde nás prišla privítať sama riaditeľka a na pomoc si privolala prekladateľa – učiteľa angličtiny.  

V Bayamo niektorí členovia expedície prišli o tretry, a tak presun nočným autobusom do Sancti Spiritus sa hodil dvojnásobne.

Predposledný cyklistický deň je ochutnávkou suchého a na mnohých miesta horiaceho pohoria Sierra Escambray počas cesty do bájneho Trinidadu, zlatého pokladu Kuby. Horíme aj my, a tak venujeme ešte jeden deň pobytu na pláži Ancon v tesnej blízkosti rezortu. Expedíciu uzatvárame večer, pri najlepších kokteiloch Piňa Colada a Canchancharo v pokrivených uličkách vydláždených kamením na zmätenie nepriateľských pirátov.

Bolo úžasné vidieť časť Kuby, ktorú turisti väčšinou nevidia a splniť si ďalší cyklistický cieľ. Zdá sa, že zo starého kubánskeho vtipu, že významné 3 úspechy revolúcie sú medicína, vzdelanie, šport a 3 hlavné chyby raňajky, obed a večera platí našťastie už iba jeho prvá polovica. Štatistiky uvádzajú, že 200 miliónov detí sveta spí na ulici a sú hladné, ale ani jedno nie je kubánske.