Po dlhých hodinách letu máme na prestupe v Delhi voľno až do ďalšieho rána. Kým meníme peniaze, letiskový kolotoč nekompromisne vypľúva za našim chrbátom krabice s bajkami a ostatnou batožinou napriek tomu, že obidva lety operuje Air India. Nečakané prekvapenie. Nechýba veľa a ostanú bez nášho vedomia bezprízorne stáť uprostred haly. Tomáš nenachádza svoj batoh! Podáva reklamáciu v nádeji rýchleho riešenia. S nadrozmerným nákladom šoférujeme vozíky cez letiskový labyrint smer úschovňa a poď ho na výlet do multimiliónovej ázijskej metropoly, do najstaršej časti v strede Old Delhi.

Stačí vystúpiť zo supermoderného klimatizovaného metra na stanici Chawri bazár a ste o niekoľko storočí späť. Pre našinca, najmä nováčika v Ázii totálny šok! Zápcha trúbiacich rikší a starých áut, pokriky ťahačov kár a vozov, pod nohami špina, kaluže, tlačenica spotených tiel, spiaci žobráci, chorí, túlajúce sa zvieratá, nad hlavami nekonečné spletence visiacich elektrických káblov, k tomu dusno ako v práčovni. A kráľovstvo bicyklov, na biznis, ako ťažko vydretý zdroj obživy.

Predierame sa ulicami, ktoré znesú všetko. Slúžia pre dopravu, pre chodcov, ale aj na podnikanie. Pred vašimi očami zarežú zviera a predajú mäso, hneď vedľa vás ostrihajú a o meter ďalej uvaria tradičné jedlá, či očistia kokosový orech, predajú luxusné látky, voňavé koreniny, topánky, ale aj tehly, piesok, papier a súčiastky na všetko, čo sa hýbe po cestách. Každá ulička je špecializovaná na jeden typ tovaru: papierová, okuliarová, hrncová…

Do tejto časti mesta vás turistické bedekre nezavedú, a tak budíme pozornosť. Dámy v kraťasoch sa určite nevyhnú tisícom prebodávajúcich pohľadov. Obedujeme v miestnej reštaurácii, ktorá ako-tak vzbudzuje dôveru hygieny.

Zážitkom je kúpa sárí. Obradný protokol, každý z prítomných predavačov úzko špecializovaný, jeden hádže tovar, druhý ukazuje, tretí predvádza ako to na seba obliecť, štvrtý reguluje cenové limity, piaty sa klania a vyprevádza…

Večer, po muezínovom hlásení k modlitbe ruch pomaly utícha a na oblohe sa zjavujú šarkany. Za súmraku rastie pocit neistoty, a tak sa vraciame k stanici metra, späť do 21. storočia.

V kúte letiskovej haly rozkladáme náš prvý tábor – „letiskový interhotel“ z kartónov a vozíkov. Praktické a bezplatné. Sme v Ázii, s takýmto nocľahom tu nie je najmenší problém.

Tomáš ani po urgovaní batoh stále nemá.

Nad ránom rýchlo balíme náš letiskový hotel a ponáhľame na check-in. Čaká nás pomerne krátky, asi hodinový prelet z Delhi do centra Ladakhu – Lehu. Svitá. Vynárajú sa prvé končiare, sem – tam poprášené snehom. Let sa náhle dramatizuje: „My Lady zmizla a nevracia sa z toalety. Vyhlásenie letušiek, či je na palube doktor. Doktor nie som, som v kľude. Zisťujeme, že ten poplach je kvôli My Lady. Fúúúhaaa… okej. Ideme sa na to mrknúť. My Lady vo vodorovnej polohe, maska s kyslíkom na tvári, na prste oxymeter, tlakomer a všetci nás ubezpečujú, že je OK, že bude OK. Mladý japonský doktorský pár čosi stále zapisuje, rieši, pulz, tlak, vek, číslo topánok, všetko. Hárok papiera ani nepostačuje. Ahá… stomach problems, no problems with sugar, high, puls, oxygen… ?“ Postupne sa zdravotný stav zlepšuje, prudký priebeh napovedá na nejakú otravu žalúdka. Pravdepodobne grilované kuracie mäsko v reštaurácii, na odpadovom, možno zafarbenom dreve.

Po pristátí nás do opatery preberá letiskový červený kríž. Vďaka sanitnému vozidlu sa vyhýbame byrokracii kontrolného vojenského ceremoniálu. Na ošetrovni sa letiskový doktor pokúša o doliečenie podaním hodného množstva podozrivého hustého ružového gélu. Stačil pohľad a človeka ihneď museli prejsť všetky problémy 🙂 Nakoniec po vlastných opúšťame letiskovú halu, aby sme zohnali taxi do Shanti guest house, miesta nášho základného tábora.

Chalani skladajú bajky. My Lady naberá silu. Fyzickú záťaž prispôsobujeme nadmorskej výške. Poobede len malý tréning k Shanti Stupe a Leh Palace. Na pešej zóne – niečo ako Štrbské pleso – predávajú MARHULE! Sme 3 524 m nad morom… skorá jeseň. Leh, hlavné mesto Ladakhu, postavené v zelenej oáze uprostred mesačnej krajiny, žije turizmom, kašmírske obchodíky, reštaurácie s ponukou všetkých svetových kuchýň, suveníry, cestovky, sprievodcovia, požičovne. Lendla si tu pamätajú aj po šiestich rokoch 🙂

Tomáš sa dozvedá, že ruksak bol zadržaný už vo Viedni a čaká na povolenie vybrať z neho inkriminovaný, vysoko nebezpečný olejový sprej na retiazku! Komunikácia je obmedzená na nespoľahlivé wifi, cez roaming funguje iba na tiesňové volanie. A tak sa doriešenie naťahuje na niekoľko dní. Tomáš je borec, on nás dohoní.

Leh (3 358 m) – Thiksey Gompa – Karu (3 300m), prídavok Hemis Gompa (3 700 m).

Štartujeme bez Tomáša. Ani osobná návšteva letiska, ani časté emaily dopravu batohu z Viedne neurýchľujú. Ako riešenie sa ponúka aj možnosť zakúpiť chýbajúcu výbavu v miestnych outdoorových obchodoch, ale Tomáš sa rozhoduje čakať a postupne nás dobehnúť.

Vyrážame proti prúdu rieky Indus. Dnešná etapa je nenáročná s malými prevýšeniami a častými zastávkami. Budhistický kláštor Thiksey Gompa je priamo na trase. Jednoduché príbytky, miesta na meditácie i nadrozmerný Budha budúcnosti, nazývaný Maitreya. Nechávame mu pár jedlých darov, aby nás ochraňoval na ceste. Ešte pohľad do jeho očí: čo si asi tak o nás myslí? Pre poriadok roztáčame všetky motlitebné mlynčeky. Malých lámov-školákov krátko vyrušíme pri obede s vďačným darčekom, pískacími lízatkami. Lámeme lámu do tímu. Láma je neoblomný. Nikam nejde. Ale bajk sa mu páči. Kláštorná reštaurácia ponúka príjemné posedenie a chutné jedlo, ale piva niet! Aký kraj, taký mrav. Alkohol prísne zakázaný. Rešpektujeme. Ale aj igelitky zakázané! Obdivujeme.

Cesta do Karu je asfaltová, ale premávka nie je dramatická. Zeleň len pri rieke a v zavlažovaných záhradkách. Ubytovávame sa v hoteli Budha s výhľadom na Indus za ľudové ceny a podvečer bajkujeme naľahko ku Hemis Gompa kláštoru. Aklimatizačná vychádzka, 300 výškových. Najbohatšia a najväčšia gompa v Ladakhu s množstvom meditujúcich mníchov.

Večer sa pokúšame spojiť s Tomášom. Wifi má tradične v celom údolí vypadnutý signál. Ale podarilo sa. Indický hotelový hosť má služobný paušál s pokrytím aj pre vojensky kontrolované územia. U Tomáša situácia nezmenená, denne beznádejne osobne čaká všetky prilietajúce lietadlá …

Karu (3 300 m) – Wari La (5 310 m) – Karu (3 300m)

Ráno v hoteli Budha je pohodové. Nemusíme baliť, nakladať. V pláne je „iba“ aklimatizačný výšľap do sedla Wari La a vrátiť sa na noc do nižšej nadmorskej výšky. V nasledujúcich dňoch budeme prechádzať sedlá tesne pod a mnohé nad 5 000 m, množstvo vdychovaného kyslíka výrazne klesne. Nechávame už tretí deň naše telá intenzívne vyrábať dodatočné zásoby červených krviniek. To by malo stačiť. Uvidí sa, je to individuálne a ovplyvnené ďalšími faktormi – určite pomáha šetriť silami, dobre jesť, dodržiavať pitný režim a dobrú náladu 🙂

Cesta z Karu do údolia bola ako za trest. Rozsekaný asfalt vystriedalo stavenisko, lepšie povedané pieskovisko. „Youley“ sa ozýva zo všetkých strán. Desiatky otrocky pracujúcich Indov z najchudobnejších južných provincií doslova a do písmena ručne budujú novú cestu. Najvyššou mechanizáciou je lopata s lanom a lavór na piesok a štrk, ktorý prenášajú na hlave. Makadam ukladajú holými rukami, jednou lopatou hádžu vždy dvaja, naraz. Žijú popri ceste v mimoriadne primitívnych podmienkach. Do ktorého storočia sme sa prepadli? Takto sa asi budovali cesty v stredoveku.

Prvá technická pauza. Stratený šrób na kufri v tretre. Nezainteresovaní sa možno prekvapia, že máme kufre 🙂 ale nie, máme brašny a kapsy. A tiež to nie je napísané naopak, tretry v kufri, ale správne kufor v tretre 🙂 Chalani to hravo vyriešili.

O pár kilákov ďalej nás naháňajú deti, najsilnejším bajkerom aj potlačia 🙂 Pomalým tempom naberáme výšku. V duchu hesla, že víťazom nad AMS (acute mountain sickness), bude ten, kto príde posledný. Za poslednou dedinkou Sakti s budovou „Computer centre“ sa cesta zužuje, dobrý asfalt pokračuje desiatky kilometrov do sedla. Vo výške 4 300 m otáčame, prudko sa ochladzuje, sedlo ďalekooooo, nejdeme to siliť.

V Sakti je príjemne. Medzi starými kamennými domami sa tu, uprostred vysokohorskej polopúšte objavuje zelená oáza a skackajúca riečka. Tečie do kopca? Malý prieskum ukázal, že je na nej mlyn. Aj s mlynárkou! Máme Himalájsku Kvačiansku dolinu. Úplne jednoduché zariadenie, dokonca horizontálne uložené koleso. Pani nám dáva ochutnať jemnulinký prášok… ovsená múčka?  

Večer v Karu testujeme v miestnej dhabe jedlá. Sme asi jediní turisti, ktorí tu strávili dve noci. Miestnymi linkami sa nám darí spojiť s Tomášom. Ráno meral cestu na letisko zbytočne a svoj štart posúva o ďalší deň. Batoh je údajne už v Delhi.

Karu (3 300 m) – Upshi – Lato – Rumtse (4 260 m).

Nastal čas ostrého štartu. Popŕcha. Cestu po oboch stranách lemujú objekty vojenských posádok. Premávka slabne. Dážď tiež. „This is a highway, not a runway!“

V Upshi opúšťa vojenská cesta Manali – Leh, ktorá je našou osou v prvej časti expedície, rieku Indus. Na vojenskom checkpointe prejdeme bez povšimnutia. Kupujeme keksíky, vodu, vynikajúce džúsy z manga a guavy. Miro kŕmi svorku psov. Určite si ho pamätajú spred šiestich rokov, psov tam nikto nikdy nekŕmi.  

Asfaltová cesta pokračuje popri ľavom prítoku Indusu úzkym kaňonom zvetraných červeno-fialových skál. Foťáky v pohotovosti. V Miru zberajú obilniny kosákmi. Konečne obed, v dhabe v dedinke Lato. S holandskou uzimenou bajkerskou dvojicou. Majú väčšinu cesty za sebou. Šli z Manali. Stretli Inda, ktorý ide z Kalkaty cez celú Indiu. A všetko dáva na hrubej píle, inú nemá. Bajkovali kade-tade po svete. Kuba by sa im páčila. Necháme pozdraviť Tomáša, ak ho stretnú.

V nadmorskej výške takmer 4 300 metrov v dedinke Rumtse hľadáme nocľah. 600 rupií pre štyroch, v prepočte 2 eura na osobu. Ani stan sa neoplatí rozkladať. Večera u slečny Džarmalamy, 19 ročná študentka, pomáha cez leto mame, cez zimu sú v Jammu. Dedko pasie jaky pod Taglang La. A potom odletí na dovolenku do Nepálu. Ochutnávame jačiu kýšku, sladký a slaný jačí sušený syr, niečo ako sušený tvaroh. Slaný vraj nechávajú k zime, do thukpy. Na stene plagát Lhasy, znamenie, že sa jedná o tibetských utečencov. Vzájomne si ukazujeme pár rodinných fotografií a niečo z našej trasy. Zmienka o našej návšeteve Chawri bazáru ju dosť pobavila (komerčné Delhi sme vôbec nevideli). Vcelku príjemný rozhovor, lámanou angličtinou, ale aspoň nejakou. Nechávame suvenír, slovenskú vlajku.

Rumtse (4 260 m) – Taglang La (5 328 mnm) – Debring (4 700 m)

Skoro ráno nás zobudila vôňa / smrad? Kadidlo… domáca si plnila svoje pobožné povinnosti a pekne krásne nás všetkých spiacich požehnala vôňou kadidla. Neobišla ani bajky. Spokojní, že nás dnes nič zlé nestretne, dávame raňajky, kupujeme božskú mannu Maazu a ideme na to. Prvý 5 300 m priesmyk. Dnes sa už neotočíme.

Nekonečne dlhé úseky serpentín, asfaltka až hore, občas motorkári s palcom hore. Nádych, výdych, počítať do štyroch. Kto nevládze, tak do dvoch a potom už nepočítať, ale zastaviť a fučať 🙂 Mierne opití riedkym kyslíkom. Tempo pomalé, prevody ľahké. Počasie tak akurát. Priemerné stúpanie pod 7%. Hore nepríjemný vietor a prirodzene zima. V sedle dhaba s honosným pomenovaním „hotel“. Ponúkajú čaj a wifonky. Aspoň na zahriatie. Potom už len zjazdujeme a zjazdujeme.

Osada Debring je vo výške 4 700 metrov. Vietor zosiluje, začína piesková búrka. U ktorej gazdinej sa najeme? Kde budeme nocovať? Vyhráva tá, čo má ihlice so štrikovaním na koberci pred chyžou. Chutný Chowmain (slíže so zeleninou) splnil úlohu neskorého obeda i skorej večere. S víchricou v chrbte sa zjavuje cyklista. TOMÁŠ! Holanďania ho spoznali, v sedle mu tiež o nás podali informáciu. Musel dať poriadny výkon, za deň a pol nás dohnal. Frajer. Tešíme sa s ním.  

A kde spať? Vo vnútri? Po obhliadke interiérov všetkých dhab, vyberáme „najčistejšiu“. Ale omyl! Aj v nej hrubé nánosy prachu. Aspoň vyvetrať. Ale ako? Z jednej strany sklo, z druhej igelit. Prinútime domáceho, nech to odklopí. Asi po 15 minútach nás pochopil. Ale rozhodnutie skupiny sa nakoniec zmenilo, ide sa spať do stanov, do pieskovej oblasti, pohľadať závetrie. Tomáš zachraňuje renomé, ostáva spať v chyži. KDE TU DO PEKLA NEFÚKA???

Stmieva sa, zima až do kostí, únava. Lapáme po dychu. Máme toho plné zuby, kým ešte postavíme stan. Ukľudňujeme prvé nervózne reakcie: „Bolo mi to treba sa sem trepať? Mohla som v kuchyni variť a čítať si, pozerať telku a sedieť na FB…“ Aj podráždenosť je úplne prirodzený dôsledok poklesu množstva kyslíka, ktorého v tejto nadmorskej výške získame do krvi len 80 %.

Noc je divoká. Poryvy vetra testujú kvalitu stanov a jemný piesok sa tlačí všade. Počúvame jeho šušťanie a nekonečné zavíjanie víchrice. Spánok sa dostavuje pomaly. Je nám jasné, že expedícia nebude ľahká.

Debring (4 700 m) – Morain Plain – Pang (4 600 m).

Ráno prišiel výberčí: „kamping!“ 200 rupií za stan aj s potvrdenkou. Asi ako u nás, kúpeľný poplatok. Presne toľko, čo pýtal za ubytovanie v dhabe. Miro odmieta u neho raňajkovať. Z príncipu. Ostatní to tak dramaticky neriešia, cena bola symbolická.

Dnešná trasa nebude ani náročná, ani dlhá, ani kopcovitá. Cesta cez  Morain Plain – rovinatá asfaltka. Príroda hrá proti nám, každé šlipanutie sťažuje mocný protivietor. Krátka zachádzka aspoň pozrieť na slané Tso Kar jazero. Všade veľká vysušená planina, voda len v diaľke.  Boríme sa v piesku. Je to rajón divých somárikov Kiang, tentokrát žiadneho nestretáme. Jediný náznak života sú čierne chlpaté chrbty ozrutných jakov pochutnávajúce si na suchých trávnatých trsoch.

Na otvorenej náhornej planine Morain Plain je jedinou správnou alternatívou jazda v balíku, spoločnými silami prekonávať poryvy vetra. Akosi sa nám to nedarí, nemáme rovnaké tempo, fotografi sem-tam zaostávajú. A tak sme si vietor vychutnali až do konca. Morain Plain ukončuje hlboký pieskovcový kaňon stáročiami hĺbený riekou. 300-metrovú stenu na jeho dno prekonáva cesta v ostrých serpentínach. Na dne sa zjavuje dnešný cieľ, osada Pang, sídlo najvyššie položenej vojenskej posádky na svete vo výške 4 600 m. Množstvo dhab ponúka jedlo a strechu nad hlavou pocestným, turistom a vodičom nákladných vozidiel na tranzite po Manali – Leh highway.

Sychravé a chladné počasie mení náš plán. Po jedle už nepokračujeme a vyberáme nocľah v dhabe. Indický bajker, chudý ako slíž, uviazol v Pangu so zlomeným prehadzovačom. Rozpráva nám o ultramaratóne na Khardung La a podobných šialenostiach. Domáca nôti pri varení indické songy. Katkina snaha o duet s ňou nevychádza. Na ústnej harmonike si v týchto výškach asi nezahrá, pajšle to nedávajú. O deviatej sa ešte dotláčame druhou večerou, taštičkami momos.

Pang (4 600 m) – Lachalung La (5 080 nmn) – Nake La (4 980 mnm) – Sarchu (4 300 mnm)

Ráno opäť povinné náboženské obrady domácej, kadidlom s vonnými rastlinkami svätí bajky. Nám sa už nič zlé na tejto výprave nemôže stať. Na raňajky indická klasika, čapati a vajíčková omeleta. Aj sme gazdinú poriadne zamestnali, chystá omelety a čapati aj na teň, robíme si z nich lepeňáky.

Dnešný úsek cesty je dlhý, tak šup, šup do pedálov! Čaká nás 800 metrov stúpanie do sedla Lachalung La, aby sme prudko klesli do Whisky Nallah a zase vystúpali 300 metrov do sedla Nake La.

Hneď za Pangom sa predierame neskutočným kaňonom. Rieku v hĺbke strážia skalné a pieskové veže, útvary v podobe šachových figurín veľkosti XXL. Krása. Konečne aj viac slnka! Chlapi fotia ako o život. Nad našimi hlavami je cesta vytesaná v skalnom brale na nej ako angličáky na poličke naukladané autíčka. Zráz pod cestou je stále kolmejší a dno kaňonu hlbšie. Kolesá prešmykujú v štrku a piesku, hrkocú po veľkých kameňoch. Vojenské a zásobovacie nákladné autá prechádzajú týmto úsekom v kolónach, doprava je regulovaná na opačnej strane dnešných našich priesmykov, pri Sarchu. Chytáme protismernú hustú premávku v najhoršom úseku a v stúpaní. V týchto okamihoch neostáva iné, len zadržať dych a pritisnúť sa ku skale, aby sme sa nezrútili do priepasti. V tejto výške nemáme problémy s kyslíkom len my, ale aj motory, čo znásobuje množstvo dymu vychádzajúceho z výfukov.

Cesta sa postupne dostáva z kaňona, je širšia a doprava utícha. Opäť naberá silu protivietor, chlad, opäť redne kyslík. Konečne pestré motlitebné vlajočky, znamenie, že sme v sedle. Dlhým klesaním sa dostávame na dno kotliny Whisky Nallah. To znie zaujímavo, v kraji, kde ani pivo neexistuje. Sezónna občerstvovačka, dhaby pre pocestných ešte stoja, možno tak o dva týždne to zabalia a pôjdu do údolia. Hustá thukpa, zeleninové momos a čaj. Ale nič do neho. V teple a závetrí dhaby relaxujeme, kým sa obed navarí. Kupujeme miniatúrne, ale nádherné motlitebné vlajočky, suvenír tým doma, aj pripnúť na bajk, či brašny.

Nafutrovaní, proti všetkým pravidlám, stúpame do ďalšieho sedla Nake La. Z neho vrstevnička, opäť protivietor. V takýchto chvíľach sa šikne aj lekárska rúška na ústach. Pri rozhľadni s výhľadom na pamätný bajkerský chodníček spomíname na prejazd tohoto miesta spred šiestich rokov. Vysoko nad riekou Tsarap, ktorá nám bude robiť spoločnosť počas niekoľkých ďalších dní, sa kľukatí serpentína s úplne novým asfaltom. 21 úzkych serpentín Hairpins. „It is not a rallye, enjoy the valley!“ Klesanie mierne, ale za to nekonečné …, až k rieke, v mieste Brandy Nallah. Tu sme kedysi nocovali. Nallah je v preklade prameň, ale Brandy ani Whisky tu nevyviera.

Most v údolí je na jednom z prítokov poškodený, tu končia pre dnešok všetci vodiči. Máme šťastie, cyklisti sú prepustení.

V diaľke sa už blýskajú plechové strechy Sarchu v posledných lúčoch slnka. To do tmy hravo dáme: „Ešte taká malá zášmyčka a sme tam“. Zášmyčka mala dobrých 8 km k ďalšiemu mostu hlboko v bočnom údolí. Do osady Sarchu dorážame za tmy. Prudko sa ochladzuje. Rýchlo vyberáme jednohviezdičkový hotel: bedrooms v plechovej búde bez zateplenia. Ospalé dievky v dhabe donútime k činnosti, pýtame „boiled eggs“, ale v tejto výške ich dokázali uvariť jedine v tlakovom hrnci.

Prvý a aj posledný raz nás domáci upozorňujú, aby sme zvýšili pozornosť a zabezpečili na noc naše veci.

Sarchu (4 300 m) – Bharatpur – Baralacha La (4 890 m) – Patseo – Darcha – Jispa (3 300 m)

Steny z vlnitého plechu moc neizolujú, ale aspoň sme boli chránení pred vetrom. Vyliezame z plechových chatrčí bez okien a žmúrime v ostrom slnku na zamrznuté mláky. Hmmm, v noci dobre prituhlo. Zo susedného guest house vyliezajú domáci  bajkeri v staršom veku. Krátka výmena skúseností a zážitkov z oboch strán kopcov, idú opačným smerom.

Sarchu je významná križovatka viacerých obľúbených trekov. Turistická sezóna je na konci, stanové tábory zívajú prázdnotou. Ostalo len pár ľudí z personálu čakajúcich na povel zbaliť a odchod.

Cesta za Sarchu je vo výstavbe. Postupne pod kolesami mizne asfalt a začíname sa vrývať do jemného makadamu. Všade ohnuté chrbáty počerných robotníkov, lopaty, lavóre a ich igelitové primitívne príbytky. Pracujú s entuziazmom alebo dozorcom? Kopce štrku nám sypú rovno pod kolesá, následne holými rukami zahŕňajú pieskom. Boríme sa, hanba zastaviť.  Cesta sa v horizonte niekoľkých rokov zmení na pohodlnú asfaltku.

Striedajúc rôzne povrchy v miernych serpentínach naberáme opäť výšku. Himaláje sú tu ako obrovský prírodný  kameňolom. Za skalným prahom ľadovcovej morény je ďalšia sezónna občerstvovačka, dhaby osady Bharathpur. Tu vo výške 4 650 m sme pred šiestimi rokmi nocovali. Dhaby sa rozrástli a zmodernizovali, pribudla toaleta (latrína) s kľúčikom „na recepcii“, predaj suvenírov i zastávka lokálneho busu. Vo svetle modrého stanu dávame prestávku. Modrý ale dobrý obed. Navyše pochúťka, vzácnosť – čokoláda.

Stúpame do Baralacha La. Vľavo, na dne prehlbujúceho sa kaňona vraky hrdzavých áut. S pribúdajúcou výškou sa obzor rozširuje, ešte kúsok, trepot motlitebných vlajočiek, sedlo! Pohľadom späť zisťujeme, že sme tesne ušli snehovej chumelici v Bharatpure.

Obliekame všetko, čo máme. Čaká nás desiatky km dlhý zjazd do Darche. Na viacerých úsekoch opäť vládne čulý stavebný ruch. Ručnú prácu čiastočne nahradili menšie mechanizmy, budujú sa premostenia ľadovcových riek. Dáždik strieda slnko, po pravej strane vodopád, prvé príbytky, osada Zing Zing bar. Odrazu dravá rieka preteká cez cestu! „Katka, brody sme sa ešte neučili?“ Neučili, ale zvládli 🙂

Prechádzame Patseo. Naľavo od cesty strž, v jej údolí kameňmi ohraničené sviežo zelené políčka. Údolie vonia nášmu čuchu neznámymi bylinami. Vrcholí čas zberu, vrecia s kapustou a hráškom lemujú cestu. Postupne naberáme kyslík a teplejší vzduch prehrieva naše kosti. Prachová cesta na zjazde do Darchy dáva zabrať našim prieduškám. Jispa je ešte asi 5 km, ale prísľub teplej sprchy nás ženie dopredu.

Odrazu na ceste ležiaca postava. S foťákom a objektívami ako na formule jeden. Čaká na pelotón indických dievok na skútroch. Dávajú Manali – Leh ako extra náročnú reklamnú expedíciu 🙂 A tak sa aj my sa dostávame do video záznamu ako komparz dokumentárneho filmu o rozvoji turistického ruchu v Indii.

Volíme nocľah v Padma Lodge, vo veľkých stanoch s pohodlnými posteľami a murovanými kúpeľňami s teplou vodou! V reštike švédske stoly. Zaslúžený prepych uprostred indických Himalájí!

Jispa (3 300 m)

Na desiaty deň sme približne v polovici našej expedície. Je čas na rest day a očistu.  Ráno sa posilňujeme mega kvantom toustov s džemom, maslom, omelety, chapati, káva, čaj a iné indické pamlsky. Perieme a popri tom vybavíme aj povinný kúpeľ v himalájskej rieke. Slnko. Všade práve dozrieva rakytník, oranžové guľôčky sú údajne vitamínová bomba. Presvedčili sme o tom aj susedov, bajkerov z Austrálie. Snažia sa komunikovať, hovoria vôbec v angličtine? Na prútených kresielkach pred stanmi je fajn. S opaľovaním to tu ide extrémne rýchlo, že Ondrej? Konečne skutočná dovolenka!

Tomáš nevydrží to leňošenie a vydáva sa do asi 25 km vzdialeného Keylongu. Aspoň našiel wifi a oznámil rodinám, že sme živí a zdraví.

Popoludní zdravotná prechádzka – pešo na druhý koniec Jispy. Dôvodom bolo nájsť niečo pod zub a niečo na zahnanie smädu. Keby tu tak bola cukráreň! Ale problém, všetky obchodíky zavreté, ľudia sú na poli, trhajú fazuľky, vňate, zbierajú úrodu. Otvoria až po tejto najdôležitejšej činnosti. Život tu závisí od úrody z políčok, nie od toho, či niečo predajú nejakým náhodným pocestným.

Ľudia žijúci na druhej strane rieky sa prepravujú domov lanovkou. Zrejme funguje a javí sa bezpečná, ale našťastie do tohoto zariadenia sa nemusíme pchať. Tadiaľ nepôjdeme.

Jispa (3 300m) – Darcha – Zanskar Sumdo (3 920 m) – Shingo La Base camp (4 500 m)

Ráno sa bohužiaľ už neposilňujeme neobmedzeným kvantom hrianok, lebo po predošlom dni majitelia Padma Lodge zrejme prišli na to, že švédske stoly sú pre nich likvidačná záležitosť, pokiaľ sú klientami slovenskí bajkeri. Porcie presne limitované, ale postačili. Na terase reštaurácie vyhrievajúc sa slnečnými lúčmi pomaly dopíjame kávu. Posledné momenty tejto krátkej dôchodcovskej rekreácie.

Dnes opustíme himalájsku highway a vkročíme do civilizáciou nedotknutej oblasti, kde sa dá zatiaľ dostať len pešo alebo na koni. Po rannej rozcvičke pár km späť do Darche prechádzame checkpointom – policajti a kontrola pasov. Posledná možnosť na dokúpenie stravy! Indickí motocyklisti sú nadšení našou výpravou, natáčajú si nás, možno budeme v telke! Ondra niet, má technickú prestávku, rieši defekt. Za Darchou stúpame po úzkej asfaltovej ceste. Vytratili sa všetky autá a celým údolím sa nesie očarujúca vôňa nám úplne neznámych rozkvitnutých bylín. Hlboko pod cestou sa pení modrobiela voda zo vzdialených ľadovcov, ktorá nemá žiaden rešpekt pred akokoľvek tvrdou a obrovskou skalou. Za poslednou malebnou osadou Chika sa mení povrch cesty na makadam, prach a gruntovku. Zeleň strieda himalájsky nekonečný kameňolom.

Osada Zanskar Sumdo je bez dhaby! Dead village! Len cestári s autami a cestárky, štrikujúce popri ceste počas obedňajšej pauzy. Musíme si vystačiť s vlastnými zásobami. Obedujeme skromne, šetrne, nevediac, kde bude ďalšia možnosť doplnenia potravín. Cez rieku sa stavia most a do skalného vysokánskeho prahu sa zarezáva nová cesta bez povrchovej úpravy.

Novou serpentínou napredujeme pomaly. Miestami ani prevod na zúfalca nepostačuje. Kolesá sa hlboko zabárajú do čerstvo vybágrovaného povrchu, s naloženými bajkami manévrujeme cez vratké kamene.

Cestovateľmi vyznačený Shingo La base camp približne vo výške 4 500 m bol na správnom mieste. Nedal sa prehliadnuť. Jediná rovná plocha s nízkou trávou ukrytá pred vetrom za veľkými skalami a k tomu s prameň pitnej vody. Rozkladáme stany, z kameňov staviame miesto na oheň. Dnes už len vlastná večera, záložná expedičná strava a čaj. S prvými drobnými svetielkami hviezd a chladom zachádzajúcim pod kožu zaliezame do tepla spacákov.

Jedine Tomáš sa rozhodol, že skúsi do večera zdolať päťtisícovú Shingo Lu a prespať tam. Riedky vzduch a bolesi hlavy ho prinútili za tmy klesnúť o pár sto metrov nižšie a núdzovo prespať v nehostinných skalnatých terasách.  

Shingo La base camp (4 500 m) – Shingo La (5 097 m) – Lakhang Sumdo –  Gumbarajon camp site (4 400 m)

Ráno sa okolité päť-šesťtisícové končiare kúpu v slnečných lúčoch. Úplné ticho len jemne prerušuje voda, preskakujúca po skalách v koryte potoka. Po skromných raňajkách je čas baliť a vydať sa na cestu.

Čaká nás prevýšenie okolo 600 metrov, málo kyslíka a kamenistá cesta vo výstavbe. Tá o nejaký čas prepojí doteraz neprístupné údolie Zanskar s okolitým svetom.

Do sedla idú poniektorí bez puntíku, poniektorí sem tam tlačíme. Oproti sa blížia dvaja trekeri a obďaleč sherpa s koňom a ich nákladom. Krátky rozhovor… bratská česká dvojica 🙂 My Lady sa trošku kúpe pri zdolávaní brodu, ale hrdinsky pokračuje. V mokrom.

Farebné vlajočky – sedlooo! Nad nami večne snehové šesťtisícovky. A plesá, či len topiaci sa ľad? Shingo La trošku sklamala. Celý priesmyk pripomína jedno veľké stavenisko. Zima, vietor, navliekame vrstvy, dámy prilby, zjazd bude náročný!

Žiadna cesta pre žiadne autá. Len pre koníky. „Tŕnistá“, kamenistá. Bajkami to ide. Zanskarský singláč, asi najvyšší na svete. Brzdy, ale aj naše prsty dostávajú dobre zabrať. Pod kopcom Ondro mení brzdové platničky a pružiny. Brodíme ľadovú rieku, bajky podávame po jednom. Padajú drobné snehové krupky. Tu sa nás dočkal Tomáš.

Zozelenieva sa a modrá strecha dhaby v Lakhang Sumdo je už na dohľad. Dávame si komplet všetko, čo je v ponuke: wifonky, omeleta a pivo! V najodľahlejšej oblasti, kde zrejme úrady nechodia na kontrolu. Zaslúžená odmena. Tou ďalšou je zjazd, odteraz dva dni len klesáme.

V údolí pri rieke sa javí ideálne miesto na bivak. V blízkosti miniatúrnej kamennej pastierskej chatrče bez okien, na tráve vykosenej zubami jakov. Prichádza asi 300-ročná pastierka a pozýva na čaj. To musíme! Sľubujeme, že prídeme. Milá pani, aj s pomocníčkou. Prihadzuje sušené jačie palivo do piecky, potom si utrie ruky do utierky, potom nám tou utierkou očistí šáločky. A cez deň s tou istou utierkou riadila okolo jakov. Už sme zvyknutí na podobné hygienické rituály, a tak aj túto prípravu čaju berieme s humorom a so slovami, že v Európe by sme za to množstvo probiotík zaplatili kopu peňazí. Napriek tomu silný čaj s čerstvým jačím mliekom je výborný. Komunikácia viazne, úsmevy však vždy všetko vyriešia. 

Mrazivé ticho celú noc prerušuje bučanie jakov a cingot našich ešusov, ktoré sa snažili vylizovať.

Gumbarajon Peak camp site (4 400 m) – Kargyak –– Mailing (4 000 m)

Od skorého rána včerajsie hostiteľky manažujú jaky v celom údolí. Na náš bivak vrhá tieň 1 000 metrový granitový skalný monolit Gumbarajon. Podľa starej budhistickej legendy je považovaný za prírodou vytvorený kláštor, sídlo ochrancu Mahákálu. Z tej výšky by sa skutočne dalo dohliadať na rozsiahle územie Zanskaru. Aj my zozadu cítime jeho pohľad ďalšie desiatky kilometrov.

Rysuje sa nádherný slnečný deň, raňajkujeme z vlastných skromných zásob a vyrážame dolu údolím. Prvou prekážkou je suťovisko z obrovských skál, v ktorom sa náš singláč úplne stráca. Bajky nad hlavy a skákať pomedzi skaly. Takto zápasíme asi kilometer, kým sa ako-tak dá naskočiť do sedla. Pod kolesami veľké skaly, malé skaly, ostré skaly, okrúhliaky, štrk aj piesok. Chvíľami zelené lúky s prameňmi krištáľovej vody, sem – tam nejaký pútnik alebo skupinka trekerov.

Oceňujeme naše rozhodnutie prejsť Zanskar v tomto smere, v takomto náročnom teréne je klesanie na bajku určite jednoduchšie zvládnuteľné. Tu končí akákoľvek cykloturistika a začína pravé orechové MTB umocnené bicyklom na ťažko.  

Okolo obeda sme v Kargyaku. Dedina, do ktorej ešte nikdy neprišlo žiadne auto, prístupná (ako väčšina v Zanskare) len koňmo alebo pešo. Hľadáme kuchárku, domy sú pootvárané ale ľudoprázdne, všetci sú na poli. Je žatva, pod dedinou na naplaveninách rieky vidno farebnú mozaiku malých políčok. Obilie zbierajú ručne, vytrhávajú ho aj s koreňmi. Ani stebielko nazmar! A koreň je dôležitý ako pokrm pre zvieratá počas dlhej zimy.

Oddychujúci indickí turisti sa podujali podať nám pomocnú ruku. Zbehli na pole a dojednali obed u pani Diskit. Hurá, ryža s vegetables  – teda niečo horkasté a zelené, akési vňate, ktoré natrhala cestou z poľa, ale chutia výborne. A čaj. A pražené zrnká nejakej obilniny, ako pukance.

V miestnosti zo stropu visí plyšový krtko. Diskit je matkou piatich detí, najmenší chlapec chodí do päťročky v Kargyaku, starší do kláštornej školy Phuktal Gompa a ďalší už do škôl vo vzdialených mestách. Nechodia často domov, cesta koňmo, či peši trvá viac dní.

S bruchami plnými ryže pokračujeme singláčom. Odrazu sa javí, že tu už nejaký buldozér sem – tam prešiel. Ale ako sa sem dostal? Ondro tak maká, že sa mu privaril kufor k pedálu. Vysvitlo, že jemný prach úplne zabetónoval tretru k pedálu. Technická porucha, vyzuť a riešiť. 

Cesta sa vlní, hore, dole, už iba tri kilometre, pod nami kaňon. Trekový chodník prechádza na druhú stranu rieky. My to dáme po novo prerazenej širšej ceste. Nie nedávame. Na ceste bager a buldozer a koniec. Tak tu sú tie asi jediné dva motory v Zanskare! Pokračuje len ledva tušený chodníček zarezaný v niekoľko sto metrov vysokej, takmer kolmej skale. Stmieva sa. Bezpečnosť na prvom mieste. Otáčame do Mailingu, očami mapujeme prechod cez rieku v kaňone, kadiaľ budeme zajtra pokračovať. Staviame stany, večera, hygiena a spať.

Mailing (4 000 m) – Purne (3 800 m) – Phuktal Gompa (4 120 m) – Purne (3 800 m)

Ráno ospalo vyčkávame, kým si slnko spraví svoju robotu a vysuší nám orosené stany. V tom čase sa už domorodci z Mailingu vracajú s prvými nošami úrody. Neušli sme pozornosti miestneho aktivistu, ktorý zaregistroval možnosť privyrobenia si. Inkasuje „kúpeľný poplatok“, ale nenašiel na našej strane porozumenie baviť sa o takomto sponzorstve.

Za Mailingom sa držíme úzkeho chodníka, žiadna provizórna slepá cesta nás dnes nepresvedčí. Zjazdujeme k rieke, príjemný kľukatý singláčik popri prameni s pitnou vodou smeruje k jedinému mostíku v údolí. Je postavený na skalách, v najužšom mieste. Jeho piliere sú vyskladané z plochých osekaných kameňov bez malty či iného spojiva. Drží to, určite už desiatky rokov. Za riekou asi tri kamenné domy tvoria ďalšiu dedinku – Yal. Palivo – sušený zvierací trus, typicky naukladané na strechách. Vedľa toho satelitný príjmač a fotokolektory.

V Purne budeme onedlho. Pár km opäť singláčom zarezaným exponovane v stene nad údolím. Záverečný prudký kamenistý zjazd radšej zosadáme. Ku mostu ponad mútnu ľadovcovú rieku Kargyak sa pomaly, oproti nám, približuje podozrivý konvoj – dvaja pešiaci, šerpa a kôň so zvláštnym nákladom. Postupne rozoznávame detaily. Na ľahko vykračujúca známa dvojica cyklistov zo Slovenska s naloženými brašnami a bicyklami na konskom chrbte prekonávajúca tú istú trasu v protismere. Samozrejme pár žartíkov, veselé zvítanie aj výmena zážitkov z opačných koncov trasy. Hold, treba sa pobrať, každý svojím smerom ďalej.

Do Purne prichádzame v doobednajších hodinách, dedina zíva prázdnotou. Objavuje sa napokon majiteľ malého krámiku, a tak aspoň niečo na pitie. Na doporučenie Kataríny a Ondra (stretnutí bajkeri) hľadáme pani Dolmu. Je zdravotná sestrička, vyškolená dula, na svojom koni pravidelne cvála ku všetkým pôrodom v širokom okolí. A super gazdiná. Vlastní velikánsky kamenný dom, v ktorom ponúka ubytovanie pocestným smerujúcim do civilizácie i turistom.

Ku kláštoru Phuktal Gompa, lastovičiemu hniezdu vysoko v skalách, v údolí nad Purne by to technicky zdatní dali aj na bajku bez batožiny, asi 5 km, singláč v skalnej stene. Ale volíme zmenu, pôjdeme pešo. Vychutnať si kaňon, tyrkysovo modrú hladinu rieky Tsarap a pozliepané skalné útvary. Ideme na ľahko, teda relatívne na ľahko, pretože nesieme asi kilo lízatiek a kopu rôznych darčekov, ktoré sme v brašnách šetrili až na túto príležitosť. Chlapi neodolali a dávajú očistný kúpeľ v rieke. Na skalách oproti zvedavé pohľady pracujúcich mníchov. V závere lanový most, vo výške nad riekou, na podlahe miesto dosiek iba ako-tak naukladané konáre. Je jasné, že tu ani kone neprejdú a tak všetko, čo kláštor potrebuje, sa tam prenáša na hlave, na chrbte alebo v rukách ľudí. V zimnom období, kedy napadne na úbočia sneh a zasype úzučký chodník zadlabaný v zlepencových stenách kaňonu, je prístup možný jedine po zamrznutej rieke.

V kláštore je „internátna“ škola pre deti z celého okolia. Deťúrence v lámskych habitoch, malé „lámčatá“, pobehujú po areáli, niektoré sa len tak hrajú, staršie už pomáhajú zabezpečovať chod kláštora, vynášajú vodu zo studne. Škoda, už bolo po vyučovaní. A my sme mali pre nich nachystanú „IT“ prednášku 🙂 Po vybalení darčekov sa zhŕkla celá škola. Radostííííí, z lízatiek, nálepiek, iných drobností. Šikulky, hneď vedeli, čo s nimi, ako vylúdiť na lízatku melódiu … Na oplátku donesú písanku, vysvetľujú, čo sa učia, … múdre sú tie lámčatá. V angličtine svetské predmety, dá sa s nimi dohovoriť. Večer buhistické učenie a meditácie. Asi netušia, že v noci im nálepky budú svietiť 🙂 Džulej, ahoj, ťapky dlaní a ideme naspäť.

Medzitým v Purne Dolma pripravila chutnú večeru, typickú výdatnú zanskarskú polievku. A navyše „na tajňáša“ pivo pre smädných hostí. Mňam, mňam. Naučila sa po našom znamenie pochvaly. 

Purne (3 800 m) – Amnu – Reru camping place (3 720 m)

Skvelé raňajky u Dolmy, s pánom učiteľom z Kargyaku. Ide do mesta Padum (asi dva dni len cesta tam). „Idete na bicykloch? To nie, to sa nedá.“ No. Skúsime.

Pred nami úžasné pohľady na dvojfarebný sútok tyrkysovej  Tsarap a sivej Kargyak. Pôjdeme dolu prúdom, ale je potrebné prudko nabrať výšku späť na pokračovanie trekového chodníka. Ten pozná len pešiakov a konské kopytá. Pre nás singlovka v útesoch. Bajkeri po ňom prejdú veľmi zriedka a len s patričnou dávkou adrenalínu. Niekedy 300 m expozícia v 80 stupňovom svahu. Niekto dáva, niekto nie. Nepozerať dolu, nepadať. Dole nik a nič nepadá. Veď ideme pomaly. Buď je to tou záťažou, alebo neustálym zosadaním a nasadaním.

Trvalo nám celé doobedie, než sme v diaľke zahliadli bielu stupu, blíži sa asi nejaká osada. Má tu byť visutý lanový prútený most, jediný, cez ktorý prešiel každý človek a každá vec, ktorá sa nachádza v hornej časti údolia. Klesáme serpentínami, aha… tamto… spústa nákladu, ľudí a koní. Ale tie neprejdú, nikdy, zatiaľ. Kým prichádzame, premávka na moste redne. Prechod po lanovom mostíku dramatizuje jeho stabilita, zlý technický stav, nízka nosnosť a pohľad do spenenej vody. Zásada – bajky odľahčiť, po moste len po jednom, a… pre boha, len nie štvornožky! Tarzaniáda. Úľava, že sme všetci a so všetkým na druhej strane! Ešte lekárska pomoc „riaditeľovi prevádzky mostu“, aspoň sa tak tvári. Má okuliare a vraj všetko zariadi. Prosí ošetriť zmliaždený palec. Aspoň raz využijeme lekárničku.

Od mosta je strmý výšľap v boriacom sa piesku. To dávame z posledných síl. Na jeho konci asi po štyroch dňoch vidíme prvé autá. Neklamný znak, že budovanie cesty z oboch strán Zanskaru postupuje. V prvej dhabe dávame jediné čo je v ponuke – wifonky. Spolu s francúzskym študentom. Učil ako dobrovoľník lámčatá v Phuktal Gompa matematiku.

Na kamenistej, utľapkanej ceste je minimum áut. Jednoznačne postupujeme rýchlejšie ako predchádzajúce dni. Tyrkysovej rieke sa nedá odolať. A tak ďalšia prestávka na kúpanie.

Ťaháme a ťaháme, kam sa dostaneme, tam prenocujeme. Vyhráva okrúhle plató za Reru, obkolesené štítmi zo všetkých strán. V blízkosti voda, nefunkčný mlyn.

Neskutočná hviezdna obloha, vidno aj bez svitu mesiaca, ešte keby sme tých súhvezdí poznali viac…

Pod dozorom štvornohých túlavých strážcov, ktorí boli vďační za každé podhodenie suchého keksíka, spokojne usíname.

Camping place Reru (3 720 m) – Padum (3 580 m) – 2 km do Abranu (3 500 m)

Slnečné, teplé ráno nám všetkým zdvihlo náladu. Sme nižšie, v širokom údolí, pri bohatom zdroji vody. Umývame všetko, čo sa umyť dá, vrátane bicyklov. Raňajkujeme rýchlo, popri balení. Posledné zvyšky sušienok. Ponáhľame sa do Padumu, najväčšieho mesta Zanskaru. Cesta ako inak – vo výstavbe. Samá jama, štrk, prach, udusaná hlina. Naša snaha o dosiahnutie civilizačnej čistoty – veď ideme do mesta 🙂 je fuč. Pokračuje klesanie po prúde rieky Tsarap, okolo kláštora Bardan Gompa. Je najstarší v Zanskare a neprístupný ženám. 

Do Padumu prichádzame pred obedom. Už na pohľad z diaľky je mesto iné. Ponad domy vykúkajú veže mešít s polkruhom mesiaca. Na ulici nálada ako vo westerne Sedem statočných. Ticho a 5 bajkerov. Až v centre pomaly začína život. Chlapi posedávajú, fajčia a prebodávajú nás zvedavým pohľadom. Aha, tibetská reštika, vieme, čo je thukpa a momos, tak poďme tam. Naozaj sme sa až hriešne objedli. Barania thukpa, baranie momos. Mäso – výhoda moslimskej oblasti. Dopĺňame mňamky ako banány, džúsy, pečivo a šamrole z miestnej pekárničky. Na výjazde povinne roztáčame nekonečný rad mlynčekov, veď ešte sa nám šťastie možno zíde.

Po niekoľkých dňoch definitívne opúšťame rieku Tsarap. Neprechodným územím tečie na sever do Indusu už pod menom Zanskar. My začíname opäť stúpať. Širokým, úrodným údolím proti prúdu jej prítoku, rieky Stod. Všade políčka, sady, dokonca lesné škôlky. Zber úrody finišuje, prejazd údolím je exkurziou vidieka na prelome 19. a 20. storočia – ruky, kosáky, miesto traktorov mohutné jaky. Cesta nekonečná. Silný padavý protivietor zo vzdialeného šesťtisícového hrebeňa. Ťaháme s námahou, niektorí stíhajú fotiť, niektorí len rozmýšľať: „Zadok rozbitý na fašírku, hľadám čo najmenšie kamienky, každá bunka sedacieho svalu kričí o pomoc. Darmo mám plienkové gate, darmo veľké kolesá, pristihujem sa pri myšlienkach, že každé jedno otočenie kolesa ma priblíži k domovu. To neznie príliš dobrodružne.“

Odrazu na ceste závora, checkpoint. Vojačik si namáhavo zapisuje do knihy všetky naše údaje z pasu. No dobre, aby o nás vedeli… Ešte naša otázka: „Where is a homestay, guest house?“ Odpoveď: „Rindzin, Abran. Two km.“ Super, to ešte dáme.

O dva km sme sa pýtame znovu, už presnejšie, aj so slovami Rindzin a Abran. Odpoveď: „two km“. Takto to ide ešte dva razy. Vonku sa stmieva a posledná informácia nás zlomila: „Pán Rindzin v Abrane je ešte 5 km, je to môj príbuzný. Ak chcete, spite u mňa, cena as you wish“. Bingo. Tomáš neostáva, chce ísť, čo to dá.

U pána taxikára sme vzácni hostia. Ako sa patrí, na privítanie dáva ochutnať domáci, tajne vyrábaný ladacký alkohol, kvasený nápoj z jačmeňa. Zima bez neho sa vraj nedá prežiť. Tomu veríme, sme zo Slovenska 🙂 Zvedavá ale milá dcérka nám vytrvale robí spoločnosť, Katka ju zabáva skladačkami z papiera. Asi všetky deti pôjdu ráno do školy s papierovými čiapkami na hlavách 🙂

2 km do Abranu (3 500 m) – Pensi La (4 470 m) – Rangdum (4 020 m)

Stopdan Konchok – po našom Štefan Končok a jeho rodina nám okrem čapát, vajíčok a džemu zohnali k raňajkám aj jačie maslo. Na tie obschnuté briošky, čo vezieme ešte z Padumu 🙂 To sú výhody domáceho ubytovania. Tlačíme čo najviac, na jedlo dnes narazíme až večer. Rozlúčka, spoločné pózovanie do foťáku, ale bez dcéry, … utekala hneď ráno do školy, aby sa pochválila novou, darovanou buffkou.

V ťažkých sivých mrakoch v diaľke pred nami je naše posledné skoro päťtisícové sedlo Pensi La. Jediná spojnica údolia s civilizovaným svetom až pokým nezapadne snehom. Hrkoceme ďalej ešte asi 30 km. Pastieri zháňajú jakov do dolín, vidieť autá a ľudí ako balia letné pastierske obydlia. Odvážajú aj pripravené jačie energetické sušienky na kúrenie. To je práca! Smejú sa, zdravia, pokorní, spokojní.

Serpentínami stúpame cez prvý prah na náhornú dlhočiznú planinu. Na jej konci ďalší skalný prah, v ňom opäť zárezy serpentín až k ľadovcu Drang Drung s rozlohou 23 kilometrov štvorcových. Doslova vytekal až na cestu oproti nám. Áut je minimum. Vzduch redne a my spomaľujeme v napredovaní. V posledných výškových metroch sa vnárame do hmly. Vietor a snehové vločky ako pozdrav. Rozľahlé sedlo, s dvojičkou plies Tsa-Tso a Lang-Tso, ale kde je jeho najvyšší bod? Až pri farebných vlajočkách. Nechýba stupa a pri nej čakajúci Tomáš.

Mastíme dole hrboľatou cestou. Akoby mávnutím prútika sa všetko mení. Oblaky sa pretrhli, vločky ustali, hreje slnko. Pred nami trávnaté údolie a rieka Suru. A svište. Hvízdajú, panáčkujú a utekajú pred našimi kolesami. Na ceste diery ako v ementále.

Podvečer sa blížime k Rangdumu, vojaci a znovu kontrola. „Kde je pitná voda?“ Nevedia… „Kde je Slovensko? Európa? Ako sa to píše?“ Nechávame ich v nevedomosti a frčíme hľadať nocľah. Asi ešte 7 km. V Rangdume má guest house na starosti 11-ročný chlapec. Vonku šero, vnútri tma. Snažíme sa zapnúť svetlo, ale nič. Čaká sa, kým zapnú prúd centrálne, pre celé údolie. Podľa batožiny po chodbách býva s nami asi autobus plný turistov. Hmmm, nie, to sú len dvaja lezci z Californie. Plánujú zdolať jednu z okolitých 7-tisícoviek. Milí chlapci, držíme im palce!

Výsledkom večerného „brainstormingu“ je rozhodnutie väčšiny z nás spomaliť, užiť si „dovolenku“, pozerať viac okolo seba, nie len pod kolesá. Záverečný frekventovaný úsek radšej vypustiť. Iba pre Tomáša je aj toto výzva, a tak ráno vstáva skôr, sám.

Rangdum (4 200 m) – Parkachik – údolie rieky Suru – camping place niekde v krásne za Panikhar (3 000 m)

Na raňajky dojedáme zásoby ešte z Padumu, obohatené darovaným jačím maslom. Jasno. Tešíme sa na výhľady. Podľa máp máme prechádzať tesne popod sedemtisícovky a ľadovce. Klesáme, aj napriek tomu rýchlosť nie je nijako závratná. Hrkoceme po kamennej gruntovke, krížom-krážom, v snahe vyhľadať aspoň kúsok rovnejší povrch. Sem tam sa vynárajú štíty, vyzeráme Nun (7 135 m) a Kun (7 070 m), najvyšie vrchy Ladakhu. Spomedzi nich ako gigantický zamrznutý vodopád vyteká ľadovec Parkachik. Jeho čelo siaha na dno údolia, k rieke Suru, do výšky 3 620 m.

Takýto je aj náš výhľad od omelety na zaprášenej terase dhaby. Jeden z momentov, prečo sme sem prišli, merali dlhú a namáhavú cestu na bajkoch. V Tatrách by už všade stáli luxusné hotely! My si doprajeme aspoň malý luxus – šálku kávy z vlastných posledných zásob.

Dedina Parkachik je sčasti moslimská. Jediný krátky kúsok asfaltu vedie k miestnej mešite. Sledujeme cestu, raz vľavo popri rieke, raz v pravo. Držíme sa tej, kde chodí viac áut, to znamená aspoň dve. Údolie sa pomaly rozširuje, rieka Suru mení nehostinnú krajinu na úrodné územie. Aj tu vrcholí zber. Ručné mlátenie a presýpanie pliev vo vetre už občas strieda drobná mechanizácia. Sme pred bránami civilizácie.

K večeru kempujeme za dedinou Panikhar pri rieke. Zapadajúce slnko hrá divadlo s najvyššími štítmi v krajine, biely ľadový Nun a čierny skalnatý Kun. Exkluzívne.

Camping place niekde v krásne za Panikhar (3 000m) – Sankoo – Kargil (2 650 m)

Ráno lenivo posedávame a kocháme sa. Na sucháre natreté námrazou nemá nikto chuť. Možno keď sa vysušia, ako stany.

V pohodičke bajkujeme smerom do Kargilu. Dediny hustnú, ku koncu plynule prechádza jedna do druhej. Okolo obeda vchádzame do mesta Sankoo. Na hlavnej ulici sa odohráva celý život, jeden reže a šklbe kurence, druhý porcuje barana, ďalší opaľuje letlampou chlpy z baraních hláv a paprčí, množstvo ďalších ľudí sa snaží predať všetko možné aj nemožné. Sme späť v civilizácii na indický spôsob. Mierime do Tea stall. Po pohľade na ulicu si mäso radšej nedávame. Čapati sa menia na Roti, pozdrav Džulej na Salam alejkum, nám Hello. Rozumejú čo chceme, a prikladajú čo chceme. Tak lacno sme ešte nejedli.

Žiaľbohu aj vďakabohu začína asfaltka. Miestami priam žeravá. Prechádzame popred univerzitný campus, hluk a doprava sa zväčšuje. Obrovský vojenský komplex pripomína, že sme na kontrolovanom území medzi Pakistanom a Indiou, a tak prítomnosť armády má svoje opodstatnenie.

V Kargile máme čo robiť, aby sme sa bezpečne preštrikovali ulicami plnými trúbiacich, chaoticky jazdiacich áut. Pokúšame sa prezistiť možnosti prepravy do Lehu. Všetky tranzitné dopravné prostriedky sa sústreďujú na autobusovom nástupišti. Za peniaze sľubujú všetci a všetko. Aj natrepať štyri bajky a štyroch pasažierov do miniatúrneho auta. Dohadovanie je nekonečné a bezvýsledné. No nič, skúsime zabojovať na ostro, keď ráno opäť prídeme.

Ubytovanie vyhral hotel Alza (aj s pľuvacími vedierkami pri záhlaví postele). Konečne teplá sprcha a očista. Zásuvka a elektrické spínače síce rovno pod sprchovou ružicou, ale snažia sa. Wifi! Posielame rýchle správy najbližším.

A hybaj hýriť do mesta! Konečne poriadna večera v luxusnejšej reštaurácii. Zhodené kilá treba doháňať 🙂

Kargil (2 650 m) – Namika La (3 820 m) – Fotu La (4 108 m) – Leh (3 358 m)

Táto časť príbehu je trochu ošemetná, ale aj tak zábavná. Ošemetná z dôvodu zmeny plánu, čo znamenalo ukončenie bajkovania v Kargile. Hlavná cesta do Lehu je pomerne frekventovaná, dochádzala motivácia aj trpezlivosť, nastúpila nováčikovská daň v podobe otlačenej sedacej partie a pridal sa aj seknutý chrbát. Pošetríme sily na zajtrajšiu čerešničku na torte, výšľap z Lehu do sedla Khardung La. Zábavné bolo nájsť také auto, čo odvezie štyri bicykle a štyri osoby z Kargilu do Lehu. To by ste neverili, do čoho všetkého nás chceli popchať. Vyhral minibus, bajky na zadných sedadlách.

A tak sa vezieme ako páni turisti. Krajina ako v televízore, my ako v termoske. Do sedla Namika La je cesta vo výstavbe, pred kúdolmi prachu zatvárame všetky okná, ale ani to nepomáha. Na Fotu La je už asfalt. Kláštor Lamayru, sútok Zanskaru a Indusu, strapce turistov a áut.

Po obede nás minibus vyloží rovno pred bránami Shanti guest housu. Vítame sa s domácimi. Teplá voda, ale už neperieme 🙂 Večerná prechádzka mestom, plné žalúdky a myšlienky na Tomáša, ktorý ako jediný z nás to ťahá až do konca.

Leh (3 358 m) – Khardung La (5 359 mnm) – Leh (3 358 m)

Povinnosťou každého bajkera pri návšteve Lehu je vyšliapať na bajkerský Everest, sedlo Khardung La. 2 000 výškových metrov, 40 kilometrov nekonečných hodín stúpania pri nedostatku kyslík – to je skutočná výzva.

Väčšia časť cesty je asfaltová, ideme na ľahko, kolesá sa rýchlo odvaľujú. Úsek po vojenský check point zdolávame hravo a cítime sa silní. Permit sme nestihli vybaviť, a tak sa snažíme o nejakú lesť, ako sa dostať cez vojenskú hliadku. Nakoniec využívame zmätok s množstvom áut okolo rampy a vyrážame. Ani prísne pokriky zozadu nás neodradili.

Druhý úsek cesty už riadne preveril našu psychickú vytrvalosť. Asi kilometer za rampou sa stráca pod kolesami asfalt, cesta je kamenistá, kolesá zapadávajú do prachu, tempo výrazne klesá. Zaumienená pohoda v hlave je zabudnutá. Posledných šesť kilometrov je ako začarovaných. V diaľke sa už trepotajú farebné motlitebné vlajočky, ale s každým záberom pedála sa akoby viac vzdiaľovali. Za každou zákrutou sa objavuje ďalší hlboký zárez do kopca a ďalšia serpentína. K tomu sa občas pridávajú dymiace autá, ktorých motory lapajú po vzduchu a z výfuku vypľúvajú čierne sadze. Čakáš, kým si niektorí šoféri pozbierajú náklad padnutý zo strechy, čakáš, kým sa znovu usadí prach na ceste, čakáš, kým sa ti upraví dych. Ale dali sme. Výhľad až na Karakoram. Hrdosť. Nie ako tí, čo sa na tento legendárny vrchol nechajú vyviezť autom a potom potupne iba zjazdujú.

Po takomto výkone je dôležité ešte udržať sústredenie na dlhočizný dvojhodinový zjazd. V rýchlosti preletíme bez kontroly check pointom a s poslednými lúčmi slnka definitívne skladáme po 3 týždňoch nohy z pedálov.

Tomáš to dal! Už je v sprche 🙂

Posledný deň bez bicyklového sedla. Vyťahujeme uschované kartóny a balíme. Záverom ešte potulky po Lehu, po indickom Khatmandu, plnom cestovateľov a dobrodruhov. V zašitých uličikách, v obchodíkoch so suvenírmi stretneš hocikoho. Vedia, kde je Slovensko. Stan, dobrovoľník z nepálskeho sirotinca nechal pozdravovať Dorotu Nvotovú. Ak ju niekto bližšie poznáte, odovzdajte jej tento pozdrav.

Rozlúčkovú večeru dávame vo Wonderful reštike. Zvedavosť, či pažravosť? Neznáme jedlo z jedálnička neočakávane predstavovalo niekoľkochodové menu. Po troch týždňoch námahy a menej výdatného stravovania sa žalúdok bráni. Zvládne, ale fučí.

O ôsmej ráno odlietame. Zo skúseností spred 6 rokov vieme, že odbavenie na tomto malom provinčnom letisku je veľmi zdĺhavé a dôkladné. Letisková hala s kapacitou pasažierov nie viac ako jedného letu je pod prísnym vojenským dohľadom. Dokonca sa pozorne skúma, či je dostatočne vypustený vzduch v pneumatikách našich bajkov, každá vec, ktorá sa nakladá do lietadla prechádza viacnásobnou krížovou kontrolou. 

Pohľadom z vtáčej perspektívy na miznúce himalájske končiare sa lúčime s Ladakhom.

Prestup v Delhi je tentokrát až príliš krátky, letisko ozrutné, a tak kmitáme. Let za denného svetla má svoje výhody. Napozerali sme si Afganistan. Ešte dlho po pristátí na európskom kontinente hlava zostáva v oblakoch, vo víre neslabnúcich dojmov a zážitkov.