Počet krajín strednej Ázie, ktoré sme nenavštívili, sa pomaly znižuje. Súčasne sa  znižuje aj počet krajín, kde je možné nájsť zákutia, ktorých sa noha turistu skoro vôbec nedotkla a kde ešte žijú „domorodci“, ktorí v pocestnom stále vidia vzácneho hosťa a nie zdroj bohatstva.

Od krátkej návštevy v roku 2014, keď sme prechádzali z Tbilisi do Arménska, nám Gruzínsko ležalo na srdci. Bolo krajinou, ktorú sme mali v pláne navštíviť. Prudko rastúci záujem medzi našimi známymi, na sociálnych sieťach, či cestovateľských fórach jasne naznačoval začínajúci sa masový útok na túto krajinu. Je rozhodnuté. Letenky kupujeme už na jar, i keď termín expedície je štandardne stanovený na koniec leta.

Tentokrát našu posádku a pedantne zbalené biky v krabiciach viedenské letisko neprivítalo tak vľúdne ako inokedy. Na „checkingu“ nemilosrdne žiadali doplatok za biky, 60 EUR za kus! Začína slovný boj, lietajú argumenty, browsujú sa pravidlá leteckej spoločnosti. Nakoniec z boja vychádzame ako víťazi. Balíme bankovky späť do peňaženiek a bez problémov odbavujeme krabice na oddelení „bulky luggage“. Ďalšiu batožinu nemáme, opúšťame Európsku pôdu a s medzipristátím spojeným s tradičnou ochutnávkou tureckých sladkostí na Istanbulskom letisku v nočných hodinách pristávame v Tbilisi.

Na tomto letisku všetko klape. Dohodnutý odvoz, výmena peňazí za výhodný kurz, nákup lokálnej SIM karty, naviac odchádzame s náručou kvalitných bezplatných papierových máp. O pár desiatok minút nás už čaká džbán domáceho červeného vína a plný stôl čerstvého ovocia. Sme v Amiran’s Lake guesthouse na tichom okraji Tbilisi neďaleko letiska. Počuť iba žaby z rybníka pod oknami.

Ráno rozvoniavajú prvé gruzínske raňajky. Miesto čaju na stole džbán vína. Iný kraj, iný mrav, ale potešilo. Pomaly rozbaľujeme krabice a skladáme biky. A ten džbán je stále plný! Domáci je správny hostiteľ, dolieva.

Pred obedom vyrážame. Ako obyčajne cieľ je vyhnúť sa rušným cestám veľkomesta. Pokus prejsť cez areál akejsi fabriky nevyšiel, otočila nás ochranka. Ale pokus prejsť cez rieku po železničnom moste sa podaril, stihli sme prebehnúť, kým nešli vlaky. Vžívame sa do prostredia bývalej sovietskej republiky, na predmestí rozbité ulice, ošarpané domy.

Mierime na západ a po pár kilometroch opúšťame rušnú výpadovku a pokračujeme vidieckou asfaltkou. Nebohatý kraj, ale čoraz viac prívetivých ľudí. Narážame na prvé kuriozity a premeny Gruzínska otvorením svojich hraníc svetu. V dedinskej fľaškovni piva sa čapuje aj Žatecké a Zlatá Praha. Cestu lemujú predajcovia zeleniny, ovocia, mäsa a vynikajúcich koláčikov. Všetko 100% bio!

Na brehu priehrady Algeti obedujeme v rybárskej reštaurácii. Velikánska sála, velikánska terasa, velikánska záhrada, všade pusto, len 2 pozbíjané stoly s lavicami, malá kuchyňa a ryby, ktoré skutočne išli priamo z vody na gril. Za priehradou sa dediny vytrácajú, domy sú polorozpadnuté a zarastené. Nastupujeme po lesných cestách do pohoria Bedeni. Našťastie natrafíme na búdu podobnú novinovému stánku a sme pevne rozhodnutí neodísť bez záchranného balíčka akýchkoľvek potravín a pitia na večeru. Po krátkom dobíjaní sa do najbližšieho domu, vychádza majiteľka, otvára dvere búdky, prenikáme po jednom dnu (viac sa tam nezmestí) a vyberáme: džús, voda, sušienky, …

Po vyjazdených koľajach rozsiahlymi lúkami nakrátko ohryzenými zúbkami oviec a kráv dosahujeme Malý Kaukazský hrebeň Bedeni. Končíme tesne pred zotmením na kvitnúcej lúke pod stromami. Miesto na kemp parádne, ale dookola len vyschnuté hlboké korytá potokov. V noci sa ozýva hrmenie. Voda z oblakov sa vyliala ďaleko a noc nad nami sa prehrýzla do suchého rána.

Romantické ráno bezstarostného tuláckeho života. Pre nedostatok vody schádzame do mestečka Tetri Tskaro. Malý magazín na námestí má všetko, čo potrebujeme. Dokonca uvaria aj kávu alebo čaj, a tak luxusne raňajkujeme za stolom pred predajňou.

Daňou za raňajky je dlhý výšľap späť na hrebeň do výšky 2 000 m. Trasu lemuje koridor rekonštruovanej medzinárodnej železnice Baku-Tbilisi-Kars. V blízkej dobe prepojí Čínu s Európou ako jediná suchozemská cesta a prepraví milióny ton surovín, tovaru a milióny pasažierov. Definitívne sa nahradí bývalá trasa cez Arménsko, ktorá je nepoužívaná od roku 1993 po uzavretí hraničných priechodov s Tureckom.

Za mestečkom sa stráca pod kolesami asfalt a povrch cesty tvorí gruntovka s utlačeným makadamom. Na upätí hôr vedie lesom, neskôr na hrebeni nekonečnými trávnatými pláňami. Popri železnici sa sem-tam objaví rekonštruovaná stanica. Všetky zívajú prázdnotou a čakajú na spustenie pravidelnej dopravy. Život tu predstavujú iba modré igelitové strechy salašov a prvé kaukazské hrozivo sa tváriace ovčiarske strážne psy.

Na salaši, z ktorého na nás zaútočilo päť mladých šteniat, trávime krátku obedňajšiu siestu v príjemnej spoločnosti baču. Pozvaní na čaj a na domáci syr počúvame, ako tu žije s rodinou celé leto, o útočiacich medveďoch, vlkoch a divých mačkách.

Čím sme hlbšie v horách, tým sú pastierske psy ostrejšie a nebezpečnejšie. Len občas sa podarí, že uposlúchnu volanie svojich pánov, len občas sa nám podarí únik pri rýchlom zjazde, ale občas čakáme v ochrannom kruhu bicyklov, kým si psy uvedomia, že my nepatríme k narušiteľom ich územia.

Deň končíme v mestečku Tsalka na brehu rovnomenného jazera. Náhodne sa nás ujme miestny „kecal“ a nocľah v malom, starom a opustenom hoteli je odrazu zorganizovaný. Pri večeri v miestnej reštike sa púšťame do poznávania tajov gruzínskej kuchyne. Na záver ešte stíhame na miestnom trhovisku urobiť veľký nákup za málo peňazí.

Spanie v starom hoteli nie je žiadna romantika, ale má svoju výhodu. Všetko je suché, rýchlo pobalené, a tak na cestu vyrážame kým mesto ešte spí. Sme vysoko a je chladno, tým je Tsalka známa. Cesta údolím jazera je vo výstavbe, zatiaľ prašná, samá diera, kamene. Ale stúpanie do  2 200 m vysokého sedla je už pohodlné, po novom asfalte. Premávka žiadna. Aj v tejto výške nás sprevádza nová železnica, ktorú miestami prekrývajú snehové tunely. Zima tu asi býva dosť nehostinná.

Za obzorom sa trblieta velikánska plocha jazera Paravani. Opúšťame asfaltovú cestu a po zaujímavo sfarbenej gruntovke stáčame do malebnej dedinky Tambovka. Ohlasuje sa hlad, a tak nás poháňa vidina „magazínu“. Rozplynula sa! „V Tambovke magazín net“ hlási nám prvá bábuška. Zrušili ho, skrachoval. Vzápätí nás pozýva do dvora, že nám dá niečo pod zub, ale že sa ponáhľa, tak rýchlo. Vytiahne chlieb, jeden, druhý, za ním asi päťkilovú hrudu syra, hrniec plný masla a už nám nadeľuje. Otvorí chladničku, vyberajte! To ju už výrazne brzdíme. Vzápätí nás dotiahne do záhrady, vytrháva cesnak, cibuľu, uhorky, mrkvu, vňate. Na naše naliehanie zaplatiť, naveľa prijíma symbolické drobné, že kúpi cukríky vnúčatám.

Obťažkaní potravinami chodíme pomedzi domy a hľadáme miesto, kde by sme si v závetrí sadli k bohatému pikniku. Ihneď nás spozoroval chlapík a už nás pozýva do dvora, vynáša stôl, stoličky  a prikladá a prikladá … V okamihu sa zjavia brúsené sklenené čaše a v nich čierny Azerbajdžanský čaj. Nesladí sa, kocka cukru ide medzi zuby a cez ňu sa horúci čaj sŕka. Príjemne sa sedelo v milej spoločnosti v malebnej dedinke so starými tradičnými domami. Hrubé polmetrové múry a kamenné strechy zarastené trávou a lúčnymi kvetmi. Hlina má výborné tepelno–izolačné vlastnosti a zakvitnuté „lúky“ na strechách vytvárajú nezabudnuteľnú atmosféru. Ľudia tu žijú len v lete, v zime sa celá dedina stráca pod snehom.

Po príjemnej húpavej jazde západným brehom jazera sa začíname odkláňať a stúpať na vulkanickú náhornú planinu pomedzi 3 000 m vysoké vulkány Didi Abuli a Patara Abuli. Je to raj polonomádskych arménskych pastierov. Turistov takmer nepoznajú, a keď sa prihovoríme plynule po rusky, otázky nemajú konca. Dokonca, či máme obrázok z našej krajiny. Vyťahujeme magnetickú pohľadnicu s dominantami Slovenska, podpisujeme sa a darujeme pastierovi. Na revanš chce pre nás večer zabiť a upiecť barana.

Krkolomným zjazdom po kamennej vymletej ceste schádzame do dedinky Abuli. Doháňa nás hrmenie a dážď. Brzdíme pri minimarkete, kupujeme niečo pod zub a nechávame si uvariť kávu a čaj. S prvými kvapkami dostávame pozvanie dnu, a tak sa ocitneme vo výrobni syra, ktorá patrí majiteľovi obchodu. Zváža mlieko od pastierov z okolia a spracováva okolo 1 000 litrov denne.

Veľa sme neprešli, keď s ďalšími  kvapkami dažďa vlietame do veľkej autobusovej zastávky. Bola plná miestnych chlapov, ktorí ju mali ako spoločenskú miestnosť a herňu, ale okamžite sa posúvajú a uvoľňujú miesto aj nám. Debata nemala konca kraja a vyvrcholila pozvaním na čaj k jednému z nich, otca gruzínskeho olympijského reprezentanta v boxe.

K večeru po mokrých cestách dorážame do mestečka Akhalkalaki. V prvom obchode sa dopytujeme na nocľah a ihneď je telefonát do tichého hotela na okraji mesta s výhľadom do kaňonu riečky Paravani, kde nás už čakajú.  Nevečeriame, veď nás hostili celý deň!

Ranný odchod pribrzdili domáci, ktorí nás večer presviedčali, že majú non-stop otvorené, vôbec nespia a nájdeme ich ráno pod hotelom v obchode. Chyba. Spali a veľmi tvrdo. Ku kľúču od garáže sa nakoniec dopracujeme a po ôsmej prechádzame ešte spiacimi uličkami mestečka Akhalkalaki.

Keďže sa veľká ručička na hodinách od svitania už niekoľkokrát otočila, brzdíme v dedine Vachiani s cieľom raňajkovať. Všetci nás smerujú najskôr k jednému, potom k druhému a tretiemu magazínu s uistením, že o chvíľu ho určite otvoria. Dočkali sme sa! Z marleniek sme im veľa nenechali 🙂

Plán na dnešný deň bol voľnejší: kultúra, história, relax. Po poľných cestách náhornou planinou sa okolo obeda dostávame na hranu kaňonu. Takmer 1 000 metrov pod nami sa vinie modrá stuha riečky Mtkvari a na protiľahlom kopci v diaľke, ako kráľovstvo termitov, množstvo dier skalného kláštora Vardzia, ktorý bol postupne budovaný ešte v dobe bronzovej.

Zjazd je nekonečný, ostré serpentíny pretínajú celú stenu kaňona. Prvou zastávkou je reštika na brehu rieky v príjemnom chládku, hasíme smäd oroseným pivom a testujeme jedálny lístok: badridžani, kučmači, chačapuri adžaruli, čvištari, charčo, …

V obedňajšej páľave volíme vývoz ku kláštoru maršrutkou. Množstvo jaskýň, poschodí a spleť podzemných chodieb našťastie umožňuje únik pred slnkom a rozpálenou skalou. Hltáme históriu a obdivujeme mravenčiu prácu ľudí, akou v dávnej minulosti vytesali mesto vysoko v skale.

Niekoľko sto metrov hore údolím a sme opäť sami. Turistický ruch začína a končí pri kláštore. Swimming pool! Stará budova s deravou strechou a uvoľnenými plechmi, malý bazén a čistá horúca minerálna voda. Vonku 35° a voda 50°! Ale dopriali sme si krátky relax a uvoľnenie svalov.

Horná časť údolia Vardzia sa blíži k tureckej hranici. Za poslednou osadou po odsúhlasení domácich sa prederieme k rieke a staviame tábor. Večer je teplý a suchý a okolo nás slivkový sad. Vynikajúca večera 🙂

Noc bola teplá s príjemným žblkaním riečky Mtkvari, ktorá tu prekračuje tureckú hranicu na svojom hornom toku. Balíme rosou zmáčaný stan, raňajkujeme keksíky so slivkami. Dnešný deň sa naše cesty rozdelia s tým, že sa opäť večer stretneme v meste Akhaltsikhe. Jedna dvojica kaňonom a údoliami, druhá horským hrebeňom Erusheti.

Úvodom je treba zdolať ostnaté ploty, domáci ešte spia, pes je pustený, a tak cesta cez ich dvor, ktorou sme išli večer, nie je bezpečná. Stúpanie 1000 výškových metrov na úvod dňa zvládame kým je slnko ešte nízko. Po makadamovej ceste nás občas obehne staré auto s koscami. Náhorná planina je náročná, čaká nás množstvo výživných stúpaní a zjazdov. Trasa je spočiatku vyjazdená miestnymi pastiermi, neskôr sa nenápadne stráca, ostávaju len nepatrné náznaky v tráve. Stále je všetko zjazdné, oči visia na navigácii. Až keď stojíme po pás vo vysokej tráve a burine, rozmýšľame, čo ďalej. Vrátiť sa do údolia? Pokračovať? Navigácia velí jasne: ide sa ďalej. Zrazu v tŕní a chrastí hlboká roklina s potokom. Asi sme v koncoch. Ale nie. Nohami nahmatáme betónový most, prechádzame na druhú stranu. Zjavne tu kedysi viedla trasa pre vozy. Po 3 km tlačenia opäť do sedla, cesta plná kameňov, strmých zjazdov, krasových závrtov. MTB deň v plnej paráde!

V mestečku Aspindza sme späť na dne údolia. Dávame neskorý obed v miestnej cukrárni. Mladý Armén nám ihneď upečie chačapuri, doplníme paradajkami z trhoviska, pivko, limonády, záverom kávička a domáce fantastické zákusky. Poradí nám vedľajšiu, kľudnú cestu až do Akhaltsikhe. Nemýlil sa. Na úvod síce opäť dlhší výšľap s plnými žalúdkami, ale úplne nový asfalt, úzka cesta kľukatiaca sa horami a dedinkami úplne bez premávky.

Do Akhaltsikhe, väčšieho, rušnejšieho mesta, prichádzame za svitu posledných lúčov slnka. Skoro 100 km horami netrvalo krátko. Jožko s Dáškou už stihli prehliadku dominanty mesta, pevnosť Rabati, zaistiť pri pevnosti nocľah i domácu čaču (pálenka z hrozna).

Spánok na hotelovej izbe pretrhol zvuk budíka. Pred nami je dlhá cesta a veľa výškových metrov. V hotelovej kuchyni varíme čaj, kávu, niečo pod zub a vyrážame, kým je slnko schované za horizontom okolitých kopcov.

V okrajovej časti mesta sa musíme doslova prebojovať cez množstvo zúrivých psov. Nohy odopnuté a pripravené v obrane otlačiť kufor na čumák niektorého útočníka. Našťastie neprišlo ku konfliktom. Mierne húpavým profilom po kľudnej asfaltke stúpame desiatky kilometrov k úpätiu pohoria Adjara na tureckých hraniciach. Tam sa povrch i profil prudko mení, hlboký prach, piesok, kamene a dlhé stúpanie v serpentínach. Kolesá sa hlboko zarývajú, prešmykujú a stretnúť auto znamená zastaviť, prestať dýchať, po sadnutí prachu sa rozdýchať a šľapať ďalej.

Pod vrcholom les zredol, objavujú sa hole a na nich roztrúsené staré pastierske domy. Jednoduchá drevená architektúra z diaľky navodzuje dojem Tirolska. Väčšina slúži ako rodinné rekreačné chaty na leto, v okolí sa pestuje a pasie. Ráz usadlostí ostal po mnohých rokoch zachovaný.

Pred jedným z domov nás zastavuje dievča, na rukách má rozprestreté akési sušené bravčové kože a zdá sa, že sa nám to snaží ponúknuť. Tvárime sa neprístupne, toto naozaj nepotrebujeme. Zvedavosť ale zvíťazila, a tak si dovolíme milimeter odtrhnúť. To nebola koža, ale velikánska palacinka zo sušeného ovocia! Spoznali sme tklapi, ďalšiu gruzínsku sladkú špecialitu a pár kusov putovalo aj na Slovensko ako suvenír.

V sedle Goderzi (2 025 m) je rušno. Buduje sa lyžiarsky rezort, k neďalekej tur-baze sa naťahuje nový asfalt. Ani nestihneme zosadnúť a už máme v ruke pozornosť – práve upečený voňavý peceň chleba v tvare loďky (puri). Tu na vrchole hôr si vybral svoje miesto podnikania veselý drobný zamúčený mužíček a v drevenej búdke pečie v hlinenej peci chlieb takmer non-stop. Stoja tu všetky maršrutky a nikto neodchádza bez chleba.

Arménsky majiteľ malého bufetu nás oboznamuje s jeho špecialitami. Našťastie je pred nami už len zjazd a tak je nám jedno, aké plné máme bruchá.

30 kilometrový, nekompromisný, terénny zjazd z nás všetko vytriasol. Pomedzi malé horské moslimské dediny schádzame do údolia rieky Adjarisckali v tureckom pohraničí. Bivak staviame na brehu rieky, zmývame prach a usíname.

Teplá a suchá noc jasne naznačila, že sa blížime k subtropickej nížine, ktorú spoľahlivo chráni Veľký Kaukaz pred prienikom chladných vzduchových hmôt od severu. Spustíme sa posledných pár desiatok metrov až na nulu na brehu Čierneho mora.

Večer sme trochu opomenuli raňajky, a tak to musíme nechať do najbližšieho mestečka. Už ani neočakávame iný sortiment ako sušienky. Obohacujeme slivkami a samozrejme je možnosť si nechať zaliať čaj alebo kávu, rýchlovarná konvica a plastové poháre sú v ponuke každého dedinského obchodu.

Cestu lemujú vinohrady, smerovníky na vínne cesty, súkromné polia s tabakom, objavujú sa teplomilné dreviny a medzi nimi aj banánovníky. Premávka hustne, všade okolo je stavebný ruch.

Na obed stojíme v Adjarian wine house, absolvujeme prehliadku pivníc, ochutnávku vína a samozrejme obed zo špecialít ich reštaurácie. Zaváňa to tu čulým turistickým ruchom, Batumi je blízko a ceny rastú. Ale víno bolo vynikajúce. Aj 9-ročný koňak sa smel „oňuchať“ 🙂

Prúd áut nás vtiahol do centra mesta. Uprostred starých ošarpaných panelákov z Brežnevovej éry vyrastajú hypermoderné vysokánske hotely a administratívne budovy. Široké moderné bulváre ústia priamo do krivých uličiek so starými autami, kravami a deravými poklopmi. Batumi – mesto kontrastov.

Zastavujeme až na morskej pláži vybudovanej podľa vzoru najmodernejších prímorských centier, promenáda, cyklochodník, reštaurácie, požičovne všetkých možných kolesových povozov. Po pive ťaháme prímorským cyklochodníkom, cez lunaparky, prístav až k známenu rybaciemu trhu. Na akú rybu ukážeš, takú ti ihneď pripravia.

Na viacprúdovej výpadovke je hustá, chaotická a nebezpečná premávka, dokonca je problém sa otočiť a prejsť cez cestu na druhú stranu. Pozeráme navigáciu a hľadáme bočné uličky. Tak sme sa ocitli rovno pri botanickej záhrade. Je tam rušno a okoloidúci nám hlásia, že dnes je deň Batumi! Vstup do záhrady je voľný! Biletárka nás víta ako zahraničnú delegáciu, nevyhneme sa výkladu a obdržíme propagačné materiály. Údajne sa na opačnom konci záhrady môže aj stanovať, je tam voda a toalety. Berieme to ako hodenú rukavicu, a tak pomaly tlačíme biky stmievajúcou sa záhradou, a kocháme sa prehliadkou viac ako 2 000 unikátnych druhov rastlín.

Na doporučenom kempovom mieste narážame na nesúhlas okoloidúcej strážnej služby. Ale boli starostliví, odviedli nás k bočnému vchodu, za ktorým sa rozprestierala divoká pláž. Už za tmy staviame stany na tráve pod veľkými borovicami. Nočný kúpeľ vo vodách Čierneho mora nesmel chýbať.

Príjemnú teplú noc na pláži rušili len žúrujúci mládežníci. Po krátkom rannom kúpaní pokračujeme po trase, ale nadšenie nás opustilo. Asi ešte včera, pod horami. Rovinatá, nezáživná, prímorská cesta s rušnou premávkou, tropická horúčava a predpoveď počasia rozhodli, že tento úsek oklameme maršrutkou.

V Chakvi kupujeme na raňajky čerstvo smažené zemiakové pirohy, sadáme na lavičku uprostred námestia a chystáme sa zahryznúť. V tom okamihu prichádza majiteľ záhradnej reštaurácie, otvorí pre nás a môžeme jesť u neho. Samozrejme hneď bola z toho aj káva, čaj a na účet podniku domáca čača. Zverili sme sa mu s našim plánom prevozu do mesta Zugdidi, vzdialeného asi 150 kilometrov a ani sme nedojedli, nedopili, už bola maršrutka pristavená. Nakladáme. Auto je velikánske, zhadzujeme len predné kolesá a vyrážame.

Prestávkujeme na pláži v Ureki, známej magnetickým čiernym liečivým pieskom. Pravdepodobne máme zdravie zo železa, magnetický účinok nenechal na seba dlho čakať a boli sme ním olepení „do čierna“ 🙂

Cesta po vlastnej osi by zabrala 2 dni, a takto za prijateľnú cenu 150 lari (12.50 eur na osobu) pokračujeme už popoludní v sedlách bicyklov zo Zugdidi do Jvari. Naokolo nekonečné čajové a lieskovcové plantáže, oriešky si môžete ihneď zakúpiť, ale v ponuke sú iba 50 kg vrecia. Dozvedáme sa, že úroda tohoto roku je napadnutá škodcami, vývoz do Turecka je stratený. Vykupujú ich len domáci ako krmivo pre ošípané.

Jvari je nástupným miestom do hornej Svanetie. Výstup týmto smerom (západ – východ) je pozvoľnejší, po asfaltke, neskôr po betónke. Uvidíme zajtra. V lacnom a luxusnom guesthause využijeme sprchu aj pračku. Večer trávime na terase doporučenej reštaurácie, jedlo jednoduché, je po sezóne. Víno nám nechutilo, ale neskôr sa dozvedáme, že sa robí na šupkách a preto aj biele má sfarbenie a osobitú, pre našinca nezvyčajnú arómu.

Sme asi 250 metrov nad úrovňou mora pod majestátnymi horami Veľkého Kaukazu, zhadzujeme reťaze na nižšiu pílu a zapierame sa do pedálov. Hneď za mestečkom Jvari sa cesta prudko lomí do nekonečného stúpania. Vedie nás ponad hlboký kaňon, cez ranným slnkom zaliate lesy až k 272  metrov vysokej stene priehradného múru vodnej nádrže Enguri. Svojou výškou je druhým najvyšším na svete. Stúpa sa komfortne, je čo obdivovať. Voda v nekonečne dlhej priehrade je sfarbená rozpusteným vápencom do tyrkysovej modrej, na hladine sa odrážajú strmé svahy so zelenými lesmi. Niekoľko tunelov, množstvo bočných prítokov padajúcich cez skalné steny, otvory do štôlní opustených baní a dravá rieka Enguri, ktorú priehradný múr v dolnej časti spútal.

Khaisi je nedotknutá malebná dedinka na ceste do Mestie, kde zastavujeme na obed. Drevené domy nalepené medzi cestu a stenu kaňona, škola, starý kostolík a asi jedna reštaurácia. V neďalekej budúcnosti ju nekompromisne zaplaví nový projekt druhej priehrady. Pri objednaní jedla vypukla panika. Je nás veľa? Nevaria? Mladá čašníčka nevie, kde začať a čo skôr robiť. Nakoniec privolá pomoc, niečo sa pečie priamo v kuchyni reštaurácie, niečo v dome cez ulicu. Obed sa vydaril. Klasické chačapuri (so syrom), svanské kubdari (s mäsom a bylinkami) a objavila sa aj pizza, samozrejme na originál sa podobala len tvarom, obloha bola na gruzínsky spôsob.

Údolie je veľmi málo osídlené a ani miest na táborenie sa veľa nenájde. Odkláňame sa od rieky, pribúdajú serpentíny. Za sedlom sa údolie otvára, zjavujú sa vysoké skalnaté končiare v zapadajúcom slnku. Na súmraku pri dedine Etseri dohovárame nocľah. Potrebujeme len doplniť vodu a miesto na stany. Ujalo sa nás podnikavé chlapča. Dovedie nás do vlastného dvora a počas toho telefonuje mame, že vedie hostí kempovať. Dostali sme kilo jogurtu, slivky a možnosť horúcej sprchy. To je asi to, čo sa nazýva agroturistika: na dobrú noc spoza plota krochkajú prasiatka a bučia kravky, na dobré ráno pobehujú okolo stanov sliepky.

Na gazdovskom dvore býva skorý budíček. Po pozvaní na kávu, čaj a drobné „pečenie“ stúpame naďalej proti dravej horskej rieke Enguri.  Je po sezóne, premávka po panelke je minimálna. Ani niekoľko sto metrov stúpania do dedinky Mazeri nás neodradilo odbočiť do údolia Becha k hlavnému kaukazskému hrebeňu priamo pod symbol Svanetie, kopec Ushba (4 710 m), ľahko rozpoznateľný vďaka svojim dvom strmým vrcholkom. V dedinke je pokoj, guesthousy zívajú prázdnotou. S každým šliapnutím do pedálov sa približujú majestátne kamenné štíty s bielymi klobúkmi ľadu.

Raňajky dopĺňame jedinečnými karamelovými trubičkami a zjazdom spočiatku po novom asfalte, neskôr po rozbitej, vymletej a kamennej ceste sa vraciame späť na trasu vybudovanú za prezidenta Saakašviliho až do Mestie, centra Hornej Svanetie. Príjemné a pokojné mestečko s hlavnou ulicou a námestím ako niekde vo Švajčiarsku, s lákadlami pre turistov, ale pár krokov ďalej a už sa ocitáme na hlinených uličkách s pobehujúcimi prasiatkami. Stredoveký ráz Svanetie aj tu potvrdzujú tajomné, monumentálne, kamenné veže. Budovali ich rodinné klany na obranu voči vonkajším nepriateľom, ako útočiská proti zákonom krvnej pomsty, či lavínam. Mnohé sú v perfektnom stave, prerobené na guesthausy. Letmo nahliadame aj do detailov z histórie života svanského národa v známom múzeu Maziani.

Za Mestiou sa naša partia opäť na krátky čas rozdeľuje, Dáška s Jožkom pokračujú priamo do sedla Ugiri, my volíme náročnejšiu cestu cez bočný hrebeň popod vrch Zuruldi neďaleko prvého svanetského ski rezortu.  Otvárajú sa výhľady na okolie Mestie a ľadovce na ruských hraniciach. Pri poslednej chate dopĺňame zásoby vody a opúšťame civilizáciu. Horská cesta končí po niekoľkých hodinách jazdy pri dedinke Leli. Sme vo výške okolo 1 700 m, nad priepastnými dolinani ľadovcových riek. Ako obvykle, ťaháme až do súmraku, postupne si vrývame do pamäti potencionálne miesta na bivak, ak by sme nič lepšie nenašli a rozhodli sa vrátiť kúsok späť. A máme to! Malá trávnatá terasa s mäkučkou nakrátko vyhryzenou trávou pod borovicami s výhľadom na hlavný Svanský hrebeň a s červenou lampou zapadajúceho slnka.

Ranná rosa a bezoblačná obloha jasne naznačujú, že nás čaká krásny deň. Prechádzame ešte spiacimi, rozbitými uličkami dediny Leli. Ani sa nedá rozoznať, či sme už u niekoho na dvore, či nie. Jediný dopravný prostriedok, ktorý tu dokáže zdolať miestne cesty, t.j. kamene a blato zmiešané s trusom dobytka, sú drevené sane ťahané párom volov. Naša prítomnosť neprekvapila len miestnych gazdov, vyplašila aj voly, stŕhajú sane do priekopy. Zliezame z bikov a ospravedlňujeme sa. Prebodnutí ich vyľakaným pohľadom pomaly prechádzame ďalej. Našťastie sa ešte dajú v Svanetoch nájsť takéto odľahlé jedinečné miesta nepoznačené turistickým ruchom.

Nad dedinou začína strmý úsek hike & bike až k očakávanému singláču. Pôžitok z jazdy húpavou lesnou cestičkou dlho netrval. Chodník sa stráca, stráca sa aj značka a ocitáme sa uprostred lieskami a mladými stromami zarasteného úbočia. Navigácia nekompromisne ukazuje do hustého krovia. Preskakujeme, rozhŕňame, nadchádzame, podchádzame, ťaháme, tlačíme … Zachrňuje nás hlboký strmý výmoľ, vhupneme do neho a spúšťame sa, chvíľu postojačky, chvíľu posediačky. Lesná cesta pod nami sa objavuje v poslednej chvíli zúfalstva. V najbližšom potoku sa spolu s nami máčajú aj prasiatka a pochrumkávajú si na popadaných lieskovcoch. Chladíme škrabance, vytriasame ihličie a chrobač.

Ďalej už s prehľadom ťaháme do dediny Tsvirmi. Pod nami, hlboko v doline vidieť hlavnú cestu, po ktorej zrejme dávnejšie prešli Jožko s Dáškou. Tsvirmi je prístupná z hlavného ťahu, objavujú sa guesthousy. Pozrieme zrekonštruovaný pohanský kostolík nad dedinou a spúšťame sa do sedla Ugiri vo výške 1 927 m.

Zjazd strmou panelkou po serpentínach je rýchly, klesáme ďalších 400 m opäť do údolia Enguri pri dedine Bogreshi. Panuje tu čulý stavebný ruch, všade prach, cement, hučiace nákladiaky. Magazín vybrakovaný, nič okrem coly nemajú. Úseky novej betónky rastú ako huby po daždi. Nánosy cementového prachu si „vychutnávame“ my aj naše kolesá.

V dedinke Kala stavebné práce v tejto chvíli končia. Majiteľka a kuchárka v jednej osobe dômyselne polieva hadicou prachovú cestu, aby neodradila hostí od posedenia v jej reštaurácii. Tým si nás získala. Sušíme rannou rosou zmáčaný stan a objednávame si obed. Šalát by bol osviežujúcim spestrením, ale je vraj teplý. Tak si ho žiadam studený. Nakoniec vysvitlo, že ide o dusenú zeleninu na spôsob leča, ale dostávam ju studenú, moje želanie je splnené 🙂

Do stredovekej dediny Ushguli, dnes už Mekky turistov, autoturistov a offroaďákov sa dostávame po prašnej ceste v neskorú popoludňajšiu hodinu. Miestni podnikatelia tu ponúkajú všetky možné atrakcie: na ľadovec  koňmo, jeepom, nocľahy vo vežiach, domoch historických aj zánovných, penziónoch, posedenia pri magazínoch a reštauráciách všakovakých úrovní. Služby ázijské, ceny viac ako európske. Nedávno ešte odľahlá a niekoľko mesiacov v roku neprístupná dedina vo výške 2 200 m, definitívne stratila svoju jedinečnosť.

Zásoby dopĺňame v kľudnejšom prostredí na konci dediny. Z horských trávnatých zrázov, ktoré sú tradičným živobitím svanského národa schádzajú kosci s poslednými zásobami ručne koseného sena. Rýchlo sa stmieva a prudko ochladzuje, skrytí pred pohľadmi z dediny staviame rýchlo stan a zaliezame.  

Jožko s Dáškou nocujú pár kilometrov pred nami za sedlom Zagar, v takmer neobývanej dedinke Cana. Náhodne sa tam k večeru zišla veľká partia – cyklisti, motorkár, offroaďáci, všetko z „krajín RVHP“, a tak je veselo do neskorých hodín, pri miestnej čači a gruzínskom vínku.

Slnečné lúče zhasínajú posledné svetielka hviezd a zťažka prehrievajú ranný mrazivý vzduch. Skromné raňajky prehryzneme radšej v teple spacáku. Mráz zachádza za nehty, balíme v rukaviciach a rýchlo.

Do sedla Zagaro (2 623 m), najvyššieho bodu celej expedície, zostáva niekoľko km. Stúpanie príjemné, kamenistá cesta v dobrom stave. Začíname pretek s oblakmi, ktoré už pred poludním pravidelne zahalia vrcholky hôr. Boli sme rýchlejší. V obkľúčení  štyritisícoviek hlavného Kaukazského hrebeňa a o málo nižších vrcholov Svanetského hrebeňa odbočujeme v sedle po nenápadnej vyjazdenej koľaji v tráve. Oplatilo sa. Je to vyhliadka priamo na ľadový majestát päťtisícovej Skhary.

Konečne sa rozhodneme zbaliť foťák a nasadáme. Do konca dňa už žiadne stúpanie, len nekonečný zjazd dedinkami Dolnej Svanetie až do jej centra Lentekhi. Najskôr strmhlav dole výmoľovou kamennou cestou, serpentínami v koryte tečúceho potoka, neskôr, už v údolí, pohodlnou hlinenou s nekonečnou ponukou mlák končiacou na pohodlnom asfalte. Občas krátka prestávka a pár slov s protiidúcimi cyklistami. V strmom úseku s balvanmi už len tlačia, toje nevýhoda prechodu Svanetie v tomto smere. Prefrčí okolo nás aj motorkár Miloš z Nitry, ak by sa pristavil, už mašinu nerozbehne. Rýchly obed v Tsane, chačapuri a domáci jogurt s malinami. V tom prichádza správa od Jožka. Čakajú nás v guesthause na vstupe do Lashkheti, tak sadáme na bike a šviháme za nimi.

Vybrali dobre, príjemné posedenie pod velikánskym slnečníkom, k tomu vynikajúca zeleninová polievka, pivko a cestovateľská spoločnosť. Spočiatku švajčiarska cyklistická dvojica na polročnej ceste na východ a neskôr klienti českej cyklocestovky. Veselí a ukecaní. Ale tú cestovku im nezávidíme 🙂

Zo štítov začínajú padať ťažké oblaky a ťarcha nazbieranej vody ich tlačí nižšie a nižšie. Sadáme a vyrážame ďalej, dole údolím. Podvečer volíme guesthaus pri rieke na okraji Lentekhi. Bolo treba dať očistu a hlavne sa schovať pred búrkou. Nechýbala ani chutná večera pripravená gazdinou a domáce vínko.

Nočné prívalové dažde úplne vyprali oblohu a naplnili korytá riek. Ráno nás už budili slnečné lúče. Z kuchyne rozvoniavajú raňajky a o chvíľku gazdiná pozýva ku stolu prehýbajúcom sa pod domácimi špecialitami.

Dolu kaňonom rieky Tskhenistskali sa aj s plným bruchom ťahá príjemne. Vďaka lejaku rieka nabrala na objeme a sfarbila sa zo splavených sopečných hornín skoro až do čierna. Ako káva. Jej prítoky, hrali najrôznejšími farbami podľa toho, aké horniny so sebou niesli. Hupáčikmi cez rázcestie v Tsageri a nečakaný výšľap vysoko nad údolie rieky opúšťame asfaltku s cieľom dostať sa do atraktívneho kaňonu Okatse.

Navigácia nekompromisne velí cez dedinku Gelaveri zjazdom po príšerne rozbitej a vymletej kamennej ceste k lanovému mostu cez rieku. Určite sme neboli jediní, koho tu prekvapili diaľničné smerové tabule 🙂 Po tomto moste by autom prešiel len samovrah. Je to však jediná spojka cez pomerne širokú a veľkú rieku. Pre blúdiacich motorkárov na opačnej strane bola naša ručná navigácia poslednou záchranou ako sa k mostu dostať.

Ľudia tu žijú v roztrúsených domoch medzi políčkami a sadmi. Spojenie so svetom im zabezpečuje lanový most, v prípade nízkej vody pre offroady brod, alebo veľmi vzdialená obchádzka až na pevný most. Boríme sa makadamom a potokmi, miestni školáci na bikoch obdivujú naše stroje a zavedú nás do dvora po vodu. Potešia sa atraktívnej odmene – píšťalkovým lízatkam aj klubovým nálepkam.

V poslednom úseku vedie novo natiahnutý asfalt výdatným stúpaním serpentínami až do rezervácie kaňonu. To jasne naznačuje, že Gruzínci ho už stihli spropagovať ako turistickú atrakciu. Vybudovali prístup zhora, z vysutých vyhliadkových mostíkov ako do Grand Canyonu. Pribúda áut, ale najmä motorkárov. Krajina je očarujúca, s krasovými útvarmi a starými dedinkami, dokonca s funkčným vodný mlyom. Pri ceste je výrobňa gruzínskych sušených špecialít z ovocia, samozrejme bez emulgátorov a konzervantov, spojená s podnikovou predajňou. Oceňujeme tento dobrý nápad, aspoň vidíme ako sa tie churchely a tklapi sušia a koľko všakovakých druhov existuje.

Na záverečnom parkovisku nás ihneď odchytil jeden z miestnych dohadzovačov služieb. Spočiatku sa bránime, rozhodnutí spať vonku. Ale tá cena! To sa neoplatí ani rozbaľovať stany. Celý dom len pre nás, v tichu na konci dediny, chutná večera pripravená jeho mamou a teplá sprcha, jednoducho kráľovský večer.

Ráno špekulujeme ako naložiť s prichádzajúcim dňom. Plánov je veľa, hodín málo. Na úvod volíme offroad taxislužbu domáceho k jazierkam na kúpanie a k 70 metrového vodopádu Kinchkha. Cesta strmá, keby niet betónového povrchu, auto by malo problém. Aj my sa potíme pri predstave, že by sme mali tadiaľ šliapať do pedálov.

Malé jazierko, z troch strán skalná kolmá stena a na pozadí závoj padajúcej vody. Bolo ešte chladné ráno a ľadová voda, ale zaplávali sme si 🙂 Nasledovala obhliadka vodopádu, skutočne vysoký a impozantný, ale vody je málo, prístup bez vstupenky len zdiaľky 🙁

Okolo desiatej stojíme vo vstupnom areáli kaňonu, kupujeme lístky, opierame biky o skalu a vyrážame v ústrety modernej turistickej atrakcii. Prvé kilometre po dláždenom kamennom chodníku, potom oplotenie pod dohľadom rangera, nakoniec visutý železný chodník vo výške ponad zarastený kaňon. Takmer dva kilometre sa snažíme niekde hlboko pod nami zachytiť modrú stuhu potoka. Záujemcov je veľa, vstup na chodník je regulovaný. Toto nebola naša šálka kávy 🙂 Takýto prístup do prírody je pre nás nezmyselný.

Po novodobom turistickom zážitku dávame obed v záhradnej reštaurácii, hodnotíme dojmy. Z prírodných krás sa stala turistická atrakcia, ktorú návštevník prejde v usporiadanom rade po mase železa a betónu.

Cestou späť opakujeme trasu z predošlého dňa. A tá prechádza kaňonom v jeho spodnej časti, ďaleko od turistického centra. Tam nájdeme to správne miesto na kúpanie! Vo vápenci vymleté lavóre s príjemnou teplou vodou, prudko padajúce „masážne“ prúdy vody, ticho, kľud, súkromný wellness.

Po vyšplhaní na hlavnú ťaháme okolo jaskyne Prometeus v podvečerných hodinách, návšteva je možná až ráno. 10-ta hodina je pre cyklistu na expedícii už značne pokročilá, nedá sa čakať.

Pár kilometrov pred Kutaisi nás začína tlačiť tma a začiatok prímestského osídlenia. V poslednej chvíli nachádzame úkryt v mladom borovicovom lesíku, ktorý mohol vzniknúť len tak, že vypadol maliarovi z plátna a rozprestrel sa po krajine 🙂

Ráno slnko prehrialo mladé ihličie a šišky na borovicových stromoch. Svieži vzduch zavoňal živicou. Spevavým vtákom z diaľky kontrovali kravské zvonce. Dobre naladení pomaly balíme, raňajkujeme a vyrážame v ústrety novým dobrodružstvám.

Ohromil nás pohľad späť na vzdialené Svaneti. Naplnila sa predpoveď počasia! Tesne za našimi chrbátmi výdatne nasnežilo. Cyklistom, ktorých sme dva dni dozadu stretali, v duchu závidíme snehové výhľady, ale nezávidíme cyklistiku v hlbokom snehu a blate.   

Rýchlo vkĺzneme do mestských ulíc Kutaisi, neveľkého mesta na južnom predhorí Kaukazu. Kľukatíme sa cez centrum, bočnými uličkami, pomedzi záhrady a rozpadnuté komunistické fabriky, aby sme na opačnom konci vyšli na výpadovku. Na nasledujúcich 50-tich kilometroch sa krajnica rušnej cesty popri rieke Rioni stáva našou osou.

Mestečko Baghdati je rodiskom jedného z najväčších básnikov sovietskej éry – Majakovského. Mesto, ktoré po ňom dlho nieslo aj meno, sa doteraz nesie v duchu jeho diela, pri vstupe víta socha v nadživotnej veľkosti. Bol čas obeda a nám sa k spomienkam na poeta pridávali aj cigáni v žalúdku. Objaviť reštauráciu bolo umenie, nepomohli ani mnohé rady domácich. Nakoniec sme nasmerovaní do starej komunistickej budovy, žiadne označenie, len jeden vchod. S neistotou opierame biky a opatrne, sťa by do zakliateho zámku vchádzame. Iba malé okienko určené na výdaj stravy. To je ono! Pravá sovietska stolovaja s tučnou bábuškou za sporákom a veľkým chozjajinom. Pivko, výborná hustá mäsová polievka, velikánske chačapuri, obrovské misy šalátu z domácej zeleniny. Na týchto kalóriách vydržíme ťahať aj nasledujúce dva dni.

Na vzdialenom rázcestí sa ponúka dobrodružný variant starou nepoužívanou, ťažko prejazdnou horskou cestou až do sedla Zekari, ktorým nás čaká prechod posledným vysokým pohorím. Alebo pohodlne s čerešničkou na torte cez kúpele Sairme. Čo zvíťazilo?

700 výškových metrov po kľudnej asfaltke nás doviedlo do „Nového“ Sairme. Tu nás čaká oná čerešnička – pekné moderne upravené termálne kúpalisko uprostred prírody, čistý bazén i služby európskych kvalít.

V závere údolia prechádzame už takmer za tmy cez „Staré“ Sairme, kúpeľné mestečko vybudované v sovietskom štýle pre gruzínskych rekreantov. Domáca prívetivá atmosféra, štyri rôzne termálne pramene a bufety s lokálnymi pochúťkami. S posledným útržkom svetla sa pretekáme k najbližšiemu miestu na táborenie. Naviac sa zdržíme s dvojicou ruských cyklistov, ktorí nechápu, že mierime do hôr na noc. Dokonca vraj v sedle ich zastihlo pred pár hodinami sneženie. Zjazdujú vo všetkom, čo majú. Napokon aj s ich radou nachádzame tesne vedľa cesty jediné rovné miesto na postavenie dvoch stanov. Milý túlavý psík sa za pár keksíkov podujal celú noc držať pri nás stráž.

V noci nás trochu skropil zabudnutý oblak, ale ráno je opäť jasno. Dlhou lesnou cestou stúpame do sedla, ktoré je 1 200 metrov nad našimi hlavami. Nočný strážca pokračuje verne s nami. Chvíľami vybieha strmo do lesa a jeho bojový štekot asi naznačuje, že tam na nás číha nebezpečenstvo. Plnil svoju psiu povinnosť.

Sedlo Zekari vo výške 2 283 m nás odmenilo panoramatickými výhľadmi. Nie nadarmo názov v preklade znamená „Slnečná brána“. Krátko vydýchneme, čaká nás druhá časť etapy. Tá už bude v znamení veľmi dlhého terénneho zjazdu. Verný psík nás opúšťa pri najbližšom salaši, v zjazde nám nestíha. Počká na ďalšiu partiu a vráti sa s ňou opäť na druhú stranu. Takýchto psíkov – horských vodcov sme už zažili, v Čiernej Hore.

Brzdíme pod kopcom pri jazierku. Nedá sa odolať príležitosti posedieť pri pive a čerstvo vylovených pstruhoch. Atmosféru obeda ruší dunenie a čierňava nad hlavami, to neveští nič dobrého.

Na krátkom zjazde do Abastumani bol dážď rýchlejší než my. Dvihol sa prudký vietor a aby sa znásobila hororová scéna, pár metrov pred nami sa zrúti krížom cez cestu strom. Test bŕzd vyšiel na výbornú. Prvý raz počas expedície navliekame nepremokavé oblečenie, pokračujeme ďalej až po strechu najbližšej autobusovej zastávky. Dáška z Jožom vpadli rovno do jedného z obývaných domov.

Polorozpadnuté a pozatvárané kúpele Abastumani z éry Sovietskeho zväzu ležia na južnej hranici národného parku Borjomi-Kharagauli v úzkom údolí rieky Otskhe. V prevádzke je jediný bazén v budove s opadanou omietkou a deravou strechou. Voda bola príjemne horúca, schladení lejakom vyhrievame kosti. Nikde nikoho. Kúpele určite stoja za pozornosť každého dobrodruha, kým ich nespozná turistický priemysel.

Z Abastumani už vedie asfaltka. Mierime na mesto Akhaltsikhe, a tak v obave o vhodné, kľudné miesto na spanie schádzame z hlavnej cesty. Osudná chyba! Sprevádzajú nás nechápavé oči domorodcov a ešte viac sa im zastavuje rozum, keď sa brodíme zmesou riedkeho bahna a zvieracieho trusu. Po daždi sú cesty medzi dedinkami ako hlboké hnojisko. Okolo nás samé ploty, oplotené pasienky, políčka a z cesty sa nedá zísť ani na jednu ani na druhú stranu. Až vysoko za dedinou nachádzame rovinku pre postavenie stanov schovanú za nízkym porastom.

Posledné vysokohorské sedlo je zdolané a nasledujúce dni to máme viac z kopca ako do kopca. Vymieňame charakter horskej klímy za teplejšou vnútrozemskú. Aj ráno je teplejšie napriek tomu, že sa na kopcoch prevaľujú zabudnuté dažďové mraky. Sme pár kilometrov od Akhaltsikhe, a tak neskoršie raňajky ponechávame na niektorú z reštaurácií v meste. Nanešťastie nás opäť čaká predstavenie pre miestnych, kde hráme hlavnú úlohu brodiacich sa turistov v zmesi blata a hnoja. Na oplátku my obdivujeme miestne dámy, ktoré toto dokázali zdolať v zlatistých sandálkach a nezašpiniť si ich.

Do Akhaltsikhe sa vraciame po 11-tich dňoch opäť. Okrem obedo-raňajok sa dlhšie nezdržujeme. Čaká nás cestný úsek do kúpeľného mesta Borjomi. Obávali sme sa tohoto frekventovaného ťahu, ale na prekvapenie doprava je minimálna a údolie rieky Mtkvari pestré a zaujímavé. Aj množstvo pevností pripomína, že to bola oddávna obľúbená a dôležitá obchodná cesta.

Tesne popoludní stojíme pred bránami kúpeľného parku Borjomi, známeho svojimi teplými minerálnymi prameňmi. Ulice lemujú predajcovia suvenírov, medu, čače a moderné penzióny, park je plný návštevníkov, lunaparkových atrakcií a pamlskov. Vstup je za symbolický poplatok, my ako bonus získavame od strážnikov súhlas ku vstupu s bikami. Areál sympatický, plný zelene, obklopený horami v úzkej doline riečky Borjomuli. Asfaltovú cestu v závere strieda lesná a po niekoľkých km vás dovedie k teplým sírnym prameňom, kde je vybudované malé kúpalisko.

Naše kúpanie netrvalo dlho, hromy a čierňava sa ho rozhodli náhle ukončiť. Skrytí pod prístreškom kúpaliska chystáme batožinu na cestu v daždi. Opäť situácia, kedy je príjemnejšie vyhľadať ubytovanie. Hotely nemajú porozumenie pre biky a naše peňaženky. Ani rušné centrum nás neláka, a tak ťaháme smerom von z mesta. Oplatila sa známa taktika – zastaviť pri malom obchodíku a spýtať sa na nocľah. Podarilo sa. Predavač nás odviedol do zašitej strmej uličky k útulnému guesthausu. Žiadne označenie, tabuľka, nič. Len sa pýtajú, či nie sme náhodou zabookovaní cez ubytovací portál. To hrá proti nim. Dojednané! Zatvárame za sebou dvere a presne v tom momente dorazila prietrž mračien. Okolitý kraj sa utopil v nepriehľadnej dažďovej clone.

Bohaté gruzínske raňajky na terase, modrá obloha, pohľad na lesy, pariace sa po nočnej prietrži a vidina nenáročnej trasy pokojným vidiekom. Aj takéto rána pre nás „môžu byť“ 🙂

Pokračujeme údolím Mtkvari vtiesneným medzi skalné kopce až po mesto Khashuri. Keď sa údolie rozšíri, ihneď sa zbavujeme premávky a volíme časovo a terénne náročnejšiu vedľajšiu „okresku“. Toto rozhodnutie prinieslo svoje ovocie. Úrodný kraj, okolo ciest veľa sadov, cestu lemujú divé ovocné stromy a uličky v dedinách skryté v tuneloch z viniča. Reštauráciu dnes nehľadáme.

Údolie bolo obývané niekoľko storočí späť obyvateľmi pravoslávneho vyznania, prechádzame okolo starých kostolov, kaplniek a kláštorov. Pre obedňajšiu pauzu volíme kláštornú pevnosť. Postavená na vrcholku kopca dominuje celému okoliu. Kláštor je obývaný, a tak sa ďalej ako na nádvorie nedostaneme. S rovnakým cieľom tu stretáme francúzskeho cyklistu, ktorý sa sám túla po podobnej trase, a tak diskutujeme skúseností nielen z Gruzínska.

Deň vrcholí návštevou mesta Gori, ktoré ani v minulosti, ani v súčasnosti neobíde žiaden pocestný. Neslávne slávne rodisko sovietskeho vodcu Stalina. Pomedzi typické sovietske paneláky vás Stalin Avenue dovedie na obrovské námestie. Uzatvára ho honosná budova a park, múzeum slávneho tyrana a diktátora, presne na mieste, kde kedysi stál jeho drevený rodný domček. Nechýba ani Stalinov obrnený železničný vozeň, či zakonzervovaný originálny rodný domček.

Po bohatej večeri v centre mesta ešte skupujeme posledné koláče v malej pekárni, dopĺňame vodu a pokračujeme za mesto hľadať miesto na bivak medzi ovocné sady. Bolo to jednoduché a rýchle. Prvá odbočka a je to! Na mäkkej tráve pod jabloňovými stromami rozkladáme stany. Samozrejme s rozvahou, aby nám náhodou nejaké jablko nepadlo na hlavu a nemuseli sme vymýšľať nové fyzikálne zákony 🙂

O zdravé raňajky máme postarané. „Zo spacáku“ bola možnosť odtrhnúť jablká, kúsok ďalej sladulinké slivky a práve dozreté tmavé hrozno. Viac nepotrebujeme.

K neďalekému Uplistsikhe, skalnému kláštoru z doby bronzovej, podľa niektorých informácií najstaršie miesto v Gruzínsku, prichádzame trochu priskoro. A tak ostáva čas na rannú kávu a čaj v malej vinárničke v areáli. To nebolo všetko. Vinárka začala otvára veká velikánskych podzemných hlinených amfór a vyťahovať postupne rôzne druhy vínka na ochutnávku. Nakoniec degustácia obsahovala toľko druhov nápojov – vína, čače i koňaku, až sa začíname obávať o našu cyklistickú stabilitu. Kupujeme koňak a vínko aj domov, vo fľaškách. Veď už to máme len „pár“ kilometrov do cieľa.

Na prehliadke skalného kláštora sme medzi prvými návštevníkmi. Výborný timing, neskôr sa parkovisko zaplnilo autobusmi a areál zaplavili ázijskí turisti so selfie tyčami J V kľude si vychutnávame jaskynné komnaty, chodby, ulice, nádvoria, kostol, ale aj ďaleké výhľady na pieskovcové útvary, ktoré pokračujú po celom údolí, ktoré tak silne pripomína ementál.

Nasledujúca etapa sa nesie v znamení boja so silným čelným vetrom na otvorených pláňach. Postupujeme opäť vedľajšími, málo frekventovanými vidieckymi cestami. Ráz krajiny a vegetácia sa mení. Ubúdajú lesné porasty, zelené lúky a vôkol nás len plno suchej trávy a bodliakov. Cítiť vplyv vysokých hôr v Tusheti. Do mesta Mtskheta vchádzame v neskorších popoludňajších hodinách.

Smerové tabule označujúce cestu k historickým pamiatkam z čias vznikajúceho kresťanstva nás zaviedli na pešiu zónu s množstvom reštaurácií, kaviarničiek, suvenírov a občerstvení. Tu si zaslúžime  oddych a dobrú večeru, ochutnávame ďalšie nami nepoznané gruzínske špeciality.

Je trinásteho, a tak sa muselo aj niečo zlé prihodiť. Kým vydychujeme a plníme žalúdky, Jožkove koleso si tiež vydýchlo. Šikovne vymieňa dušu, že budeme neskôr hľadať dieru, nafúka, natešene nasadne, ide sa, veď sa stmieva! Ale,… druhé koleso sa tiež rozhodlo si vydýchnuť 🙁 Všetko odznovu, rozložiť, opraviť, zabaliť.

Už sme mali tmu v pätách, a tak hneď za hranicou mesta schádzame z cesty, že si nájdeme zašitý kút pri rieke, kde zaľahneme. Nikde žiadna tráva, len tŕnie a bodliaky. K tomu ešte chlapík, o ktorého identite sme mali pochybnosti. Neustále tvrdil, že územie mu patrí, poplatok je 10 lari a ak mu nezaplatíme, zavolá políciu. Bola to smiešna suma, súhlasíme, i keď si myslíme o tom svoje. Stany velí rozložiť pod veľkým pláteným altánkom, kde bola našťastie jediná udupaná suchá tráva bez bodliakov. Nocou sa okolo nás občas presunie policajná hliadka na aute, ale asi majú o nás informáciu od „majiteľa“ pozemku, máme pokoj celú noc.

Po tropickej noci posledné balenie, posledný štart. Ale defektová story z predošlého dňa pokračuje. Ďalší bajk sedí na ráfikoch. Malinké bodliaky a tŕne v dezénoch plášťov vykonávali cez noc záškodnícku činnosť. Diery sa ani na prstoch jednej ruky nedali spočítať. Neplánované zdržanie dnes už nevadí. Čaká nás len prejazd cez Tbilisi zo severu na juh, čo-to poobzerať v meste a večer príjazd do guesthousu.

Snažíme sa držať vedľajších ciest a eliminovať premávku, ale stane sa, že sa ocitneme aj na diaľnici a kilometer ťaháme v odstavnom pruhu. Iná možnosť nebola. Miestami ťaháme po chodníku, miestami lavírujeme v kolonách príjazdových bulvárov. Situácia sa zlepšila až pri rieke Mtkvari. Obe nábrežia lemuje široký chodník, ideálny pre cyklistov a aj miestnych rybárov. Moderné, extravagantné budovy i mnohé historické dominanty mesta sú z nábrežia dobre viditeľné. Pri pešom moste Milenium začína centrum.

Zosadáme z bajkov, krátka prechádzka parkom, pár slov s iránskym cyklistom a vchádzame do úzkych krivoľakých uličiek historického mesta. Sú plné turistov, počuť množstvo cudzích jazykov a medzi nimi aj slovenčina. Pokúšame sa uchytiť v niektorej reštaurácii stôl. Podarí sa až na konci starého mesta.  Veľkopopovický kozel! Ale spokojní neodchádzame, personál nepríjemný, kvalita jedla nízka a ceny vysoké. A navyše mali neprekonateľný problém s parkovaním našich bajkov.

Ťaháme ďalších pár km po nábreží, kde by sa mali nachádzať známe sírne kúpele, ktoré preslávili Tbilisi už v 16.storočí. Spoznať sa dajú podľa typických nízkych tehlových kupolí vyčnievajúcich nad zemou. Zariadené v starom štýle, samozrejme doplnené a zmodernizované. Cena prijateľná, 150 lari na dve hodiny za celé kúpeľné zariadenie bez obmedzenia počtu osôb. Obhliadneme znútra aj zvonku, ešte krátka prechádzka k vodopádu a je čas ísť ďalej.

Záverečnú, južnú, okrajovú časť mesta už spoznávame. Zo súmrakom prichádzame do guesthausu. Čaká nás uvítanie s domácimi, džbánik vínka, teplá sprcha a pohodlná posteľ.

Rovnako ako na všetkých predošlých expedíciách je zákonite v itinerári jeden rezervný deň, ukrytý pre prípad zlého počasia, nečakaných zdravotných, technických alebo iných problémov. Myslím, že našťastie ešte nikdy sa nám ho nepodarilo využiť 🙂 Aj teraz sme si ho dotlačili pred sebou až na koniec cesty. Vôbec nevadí. Vylihujeme, oddychujeme, balíme.

Museli sme okrem toho zdolať bohaté neskoršie raňajky, ešte bohatší obed, uloviť dve ryby, natrhať hrozno, ochutnať domáci koňak a vypiť aspoň štyri džbány červeného vína. Neuveríte, ale ten džbán bol stále plný 🙂

Vo večerných hodinách sa lúčime a na dvoch autách presúvame na letisko, aby sme to nemuseli absolvovať o tretej ráno. Prespíme v odletovej hale, na tento druh hotela sme si už dávno zvykli.

Skorý ranný checking sa skomplikoval, personál Turkish Airlines trvá na doplatkoch za bajky, snažíme sa vyjednávať, ale tentokrát to nevyšlo. Nechýbalo veľa a lietadlo letí bez nás. Nie každý deň je nedeľa.