Už včera počas celodennej cesty autom sme po malých kvapkách nasávali jedinečnú atmosféru Balkánu. Dvojhodinové čakanie na hranici Bosny a Hercegoviny v mnohom pripomínalo atmosféru na mongolských hraniciach, rozpadnuté a rozstrieľané domy nezmyselný juhoslovanský konflikt ukončený v roku 1995, torzo opusteného športového komplexu prvú ZOH v socialistických krajinách a billboardy „burek na putu, burek do auta“ vyvolávali spomienky na dovolenky pri jadranskom pobreží, kde sa žiadne raňajky neobišli bez čerstvého chrumkavého bureku.

Penzión Umoljani sa stal naším base campom a bezpečným parkoviskom pre auto na dva týždne. Vstávame s prvými slnečnýmí lúčmi, v doline inverzia, a tak si pochvaľujeme, že sme početné výškové metre dali večer autom. Po vynikajúcich raňajkách: „uštipci s kajmakom“ a nepostrádateľnej bosanskej káve varenej v džezve, pripravujeme biky a vyrážame. Je fajn, že tento nevyhnutný počiatočný úkon každej cykloexpedície trvá len krátko, v aute biky nevyžadujú také rozobratie ako do lietadla.

Úvodná strmina do sedla Gradina, biky s nákladom a udržať česť pred domácimi, že to dáme, bola poriadna ranná rozcvička. Bosnianskym cestám sa dajú dať všetky možné prívlastky okrem dopravných tepien. Po pár sto metroch na niekoľko dní opúšťame asfalt a drkoceme po gruntovkách, ktoré tvorí netriedený vápenec rôznej veľkosti. Postupne sa zmierujeme s tým, že pocitovo celý čas pôjdeme hore kopcom, že všetky kopce sú poriadne strmé a že každé stúpanie má minimálne dvadsať vrcholov. Navyše zisťujeme, že cesty na mapách občas nesedia s reálnymi cestami v teréne. Buď neboli, alebo boli inde, alebo boli a na mapách neboli. Táto skutočnosť pridávala na dobrodružstve a prinášala  vzrušujúce zážitky.

Umoljani leží vo výške 1 360 m, nástup na hrebeň je rýchly, výhľady na vrchol Bjelašnice blízke. Po planine s menšími prehupmi zastavujeme v osade Lukomir, donedávna najvyššie položené obývané miesto v Bosne vo výške 1 495 m. Architektúra starých kamenných domov s drevenými šindľovými strechami a panorámou kaňonu Rakitnica v hĺbke 800 metrov tesne pod osadou je lákadlom v turistickej sezóne, teraz je tu kľud, prví osadníci práve prichádzajú po dlhej zime.

Naše obavy z množstva pozostatkov snehu sa pomaly rozplývajú, a tak padá rozhodnutie pokračovať po vyznačenej MTB trase Trans Dinarica trailu do pohoria Vranica. Už v sedle Ivan pasujeme bosnianskych bikerov za „cyklohorolezcov“ a systémom bike & hike postupujeme cez úvoz vymletý vodou, po ceste s vyvrátenými veľkými stromami a odtrhnutým suťoviskom.

Studnička v sedle Ivan bola príležitosť k obedu, posledné zásoby z domu a žemle, ktoré sme ráno fasovali na cestu od domácej v Umoljani. Čaká nás výšľap na vrch Čador vo výške 1 700 m.

Postup komplikuje nečakaná a neobvyklá porucha, prasknutý bowden na prehadzovačke. Pokračujeme podľa možností terénu a nemožnosti prehadzovať, striedajúc jazdu a chôdzu a dumajúc, čo s tým. K tomu sa pridáva popoludňajšia búrka s krúpami. Všetko zlé je na niečo dobré, v prípade dobrých bicyklov by sme už boli na vrchole, kde blesky zúrivo dokazovali svoju silu.

Po krupobití naberáme odvahu pokračovať. Na hrebeni nápadne pripomínajúcom Veľkú Fatru sa stále prevaľujú ťažké čierne mraky. V okamihu sa zablýskalo a hrobové ticho prerušila ohlušujúca rana. Ani nie dvesto metrov od nás udrel dvojitý blesk. Hádžeme bicykle na zem a bežíme dolu. Ďalšie dva blesky, jemné zasypanie krúpami a opäť ticho a pokoj. Vraciame sa po biky a postupujeme vo vysokej mokrej tráve v úctivej vzdialenosti od hrebeňa.

Okolo nás rozľahlé lúky plné kvetov najrôznejších farieb. To, že z južnej strany je jar, neznamená, že bude aj zo severnej. A tak sa očakávaný podvečerný zjazd zmenil na brodenie hlbokým snehom a neskôr premočenou blatovou cestou plnou tečúcich potokov. Cesta sa naťahuje, deň sa končí, motáme sa po lesných cestách a snažíme sa držať smer podľa trasy v navigácii. Neustále manévrovanie, padajúce šero a upretý pohľad pred koleso spôsobili, že sme sa ocitli na posledných náznakoch slepej lesnej cesty v hustom premočenom lese. Zablúdiť s navigáciou? Aj to sa dá, v Bosne a Hercegovine.

Je jasné, že dnešný cieľ, planinarski dom Pogorelica s teplou večerou a suchou posteľou už nedáme. S čelovkami nachádzame približne dva štvorcové metre roviny a staviame stan. Posledné Hobbitsky vešiame pre istotu na strom v bezpečnej vzdialenosti od stanu, dúfajúc, že nám medvedí obyvatelia tohoto lesa raňajky doprajú.

Ráno je vždy múdrejšie večera, a tak sa aj zrodila myšlienka, ako dostať bike do pojazdného stavu. Zobrať bowden z ovládania predného tlmiča a vymeniť ho.

Balíme, vraciame sa po zarastenej ceste mokrou vysokou trávou, boríme sa do rozbahnenej zeme, brodíme potoky a hľadáme odbočku, ktorú sme večer prehliadli. A je tu! Učupená medzi kríkmi a stromami. Naberáme správny kurz. Suchý úsek cesty prehriaty slnkom je konečne ideálne miesto na opravu. Navyše rozkladáme malý ohník medzi ploskými kameňmi a o chvíľu už klokoce voda na čaj. Rozdeľujeme si Hobbitsky, ostali neochutnané :).

Posledné 2 km na planinarski dom Pogorelica vypúšťame, MTB značka ukazuje na veeeľmi nenápadný a opäť zarastený chodníček. Nie, nie, na to sa už nedáme nalákať. Lesná cesta, to bude rýchly zjazd do civilizácie, k potrave! Ale bieda …, cesta sa v klesaniach zmenila na vymleté kamenné riečisko. Klesáme a klesáme až do 500 m. Konečne krčma! Ale jediné, čo mali, bola pálenka, pivo a káva. Keď sme sklamaní pomaly odchádzali, že skúsime šťastie v nejakom obchode, zavrátila nás krčmárova žena na plnenú papriku, ktorú doma prihotovila k obedu. Pochutnali sme si vynikajúco. Aj tretry premočené od snehu a potokov zatiaľ stihli preschnúť na slnku. 

Dnom údolia na veľkej píle rýchlo zhučíme do mestečka Fojnica. Po skúsenostiach sa zásobujeme aj do rezervy a posledné voľné miesto v žalúdku plníme teplým burekom z miestnej buregdžnice.

Vo Fojnici sa opäť odrážame od úplneho dna a začíname naberať výšku do ďalšieho pohoria. Krátka zastávka s diaľkovým cyklistom z Chorvátska, nesmie sa zaobísť bez foto … a večer už visí na FB :). Lesná cesta na Prokoško jezero je veľmi príjemná, v tieni majestátnych stromov, údolím potoka až po približujúce sa snehom pokryté skalné vrcholy. Prepluhovali ju pred pár dňami. So západom slnka sme v cieli, vo výške 1 650 m.

V malom údolí pri Prokoško jezero je učupená pastierska osada. V minulosti sa tu pásavalo päťtisíc oviec. Dnes sa pomaly premieňa na skromné víkendové domčeky a malé penzióny. Ale architektúra pôvodných kučí je zachovávaná. Rozfúkava sa silný ľadový vietor, a tak volíme ponuku na prespanie v kuči s pieckou na zakúrenie. Samozrejme čaj, hustá domáca čorba a aj koláč. Zajtra je 1.máj a to tu všetci dosť slávia, všade napečené, navarené, očakávajú sa hostia. Pred spaním nám ešte domáci prišiel oznámiť, že v skrinke máme rakiju, nech si dáme, koľko chceme. To nám asi nikto neuverí, ale od únavy sme zabudli aj ochutnať!

Bol 1. máj a vďaka tomu osada prvýkrát v roku ožila. Počas zimy „nemaš kuču pod snjegom“. Hneď za rána prišiel gazda, že či môžu byť „jaja na oko“. Asi to nemala byť žiadna fyzická inzultácia, ale pre istotu volíme radšej multijazyčný výraz „omlet“. Vždy rozveselí táto srbo-bosno-chorvátština. 

Krátka prechádzka k jazeru a obhliadka terénu nás presvedčila, že náš MTB plán popod 2-tisícový vrch Nadškrtac rušíme. Pani zima ešte nestihla schovať všetky pazúriky a práve vo zvážniciach a na chodníkoch leží veľa nafúkaného snehu.

Potešilo 30 km z kopca až do mestečka Gornji Vakuf. Ale nekrič hop, kým nepreskočíš. Klesli sme 1 000 m a to všetko budeme opäť doháňať a nielen raz. Dopĺňame tekutiny a testujeme bosnianske nanuky. Domáci na konci mestečka nechápavo krútia hlavou, keď volíme tú najhoršiu a najužšiu cestičku, ktorá okolo nich vedie rovno do lesa. Šplháme na planiny Draševo a Jaklička.

Pohľady z najvyššieho bodu na scenériu Ramsko jezera dopĺňame obedom z vlastných zásob – ako inak, chlieb, syr a cibuľa so soľou. Dochádza nám voda a planina je suchá.

MTB značenie je tu prepracované, dokonca majú obrázkové mapky na stĺpikoch.

Strmý zjazd dáva s naloženými bikami zabrať brzdovému systému, a tak občas aj chladíme. Oči láka modrá voda velikánskeho jazera s množstvom zelených ostrovčekov – Ramsko jezero, miesto stvorené na odpočinok uprostred hôr s príjemným posedením v „konobe“ na brehu jazera pri pive, pri káve. A samozrejme nabiť elektroniku. A ešte nezabudnúť vypýtať wifi heslo a prebrowsovať najnovšie aktuality :).

Pohľadať obchod, t.j. „trgovinu“ alebo „mini market“ v bosnianskych dedinkách je niekedy tvrdý oriešok. Pri poslednom dome nám bolo jasné, že bez zásob to ďalej nepôjde. Domáci pochopili, že nám to asi tak ľahko nevysvetlia, a tak štartujú auto a ponúkajú odvoz do obchodu. Skromný moslimský obchodík (bez alkoholu a cigariet) sa nachádzal v súkromnom dome, bez označenia. Dokupujeme aspoň syr, sušienky, džúsy. Dva malé bochníky chleba nám darovala domáca, ktorá medzitým postrážila bicykle. Balkánska pohostinnosť nás skutočne sprevádzala na každom kroku. Škoda, že nás tlačil blížiaci sa večer, mohli sme prijať aj pozvanie na kávu.

Obťažkaní nákupom vysadáme do sedla a stúpame po trase. Čaká nás už len záver dňa, prejsť ďalej od ľudí a nájsť vhodné miesto na prenocovanie. Bol príjemný, suchý a teplý večer, búrky nehrozili, a tak končíme na malej lúčke ukrytej medzi stromami neďaleko cesty pri osade Oraševo. Iba túlajúci pes z dediny nás v noci objavil.

Z diaľky sa ozývajúce ohlušujúce údery kostolného zvona boli prudkým budíčkom. Noc bola mimoriadne teplá a suchá, ani kvapka rosy, čo na jednej strane poteší,  ale súčasne napovedá, že niečo nemusí byť v poriadku s počasím. Dojedáme nakúpené zásoby a darovaný domáci chlebík.

Trasa pre tento deň sa javila celkom príjemná, „iba“ cez jedno pohorie, Cvršnicu. V najvyššom bode očakávaná odmena – výhľady na zasnežené štíty pohoria Prenj, nazývaného hercegovské Himaláje, pre svoje ostré, zubovité vrcholy.

Na pravé poludnie zarážame biky pred motorestom Hajdučke vrleti. Ponuka z reštauračného grilu je lákavá, a tak dávame všetko: jahňacina, hovädzina, pljeskavica, čevapi. K tomu zlatý mok prameniaci v srbskom pivovare.

Zatiaľ, čo naberali na objeme naše žalúdky, ani mraky nezaháľali. Boli stále ťažšie a ťažšie, už ich ani okolité bralá neudržali a postupne padali do údolia. Prefrčíme niekoľko km po pobreží jezera Blidinje, ktoré z diaľky vyzerá ako bahnitá zem, ale je to tým, že je veľmi plytké. Je ľadovcového pôvodu a považované za najväčšie horské jazero krajiny. Zatiaľ sa nám stále darí kľučkovať medzi búrkami, a tak pokračujeme iba v krátkom lejaku ďalej. V poslednom dome dopĺňame pitnú vodu a dostávame varovanie pred zmijami na krasovej planine.

Pohorie Čabulja na trase do Mostaru pripomína Slovenský kras, závrty, skalky, krátke strmé stojky a vzápätí zjazdíky. Nikde ani živáčka, jediné stádo oviec až na konci planiny, kde už stihla tráva podrásť do konzumovateľnej výšky. Zvyšok klesáááááme až na najnižší bod celej expedície. Plán bol prespať pár kilometrov pred Mostarom. Pribúdajú domy, polia, traktory, motyky a mokrá vysoká tráva čakajúca na koscov. Vidina bivaku sa rozplynula.

Náhodne vybratý guesthouse „Anja a Vanja“ bol príjemný. Majitelia týchto mien nám navyše poskytli možnosť spláchnuť blato z bikov a zľavu z ceny. Obaja policajti a v civile náruživí cyklisti, ich syn člen miestneho cykloklubu, paráda.

Po pár dňoch sme očistu v prírode vymenili za teplú sprchu a oprali, čo sa dalo, aby sme ráno v historickom centre neodpudzovali turistov.

Poriadna posteľ a sprcha sú na expedícii vždy najlepšia a najrýchlejšia regenerácia. Ani včerajšia predstava, že sme klesli na 100 m.n.m. a určite nás čaká ďalšia tisícovka sa dnes nezdá taká hrozivá.

Mostar bolo jediné väčšie mesto, ktoré sme navštívili. Nad riekou Neretva stojí už od 16.storočia osmanský „Stari most“, jedna z najznámejších pamiatok v krajine, podľa ktorej je aj mesto pomenované. Maličké kamenné historické centrum je zrekonštruované, niet divu, že od skorého rána sa motá po kamennej dlažbe uličiek množstvo šikmookých turistov. Neodmysliteľnou súčasťou je osmanský bazár Kujundžiluk. Rušné miesto, kde si pripadáte ako v Turecku, nakúpiť sa dajú hlavne suveníry, šatky a osmanské pokrývky hlavy – fezy.

Uprostred toho raňajkujeme. Cestovateľská klasika – návšteva „buregdžnice“ a „trgoviny“, a potom na lavičke „burek sa sirom a burek sa krompirom“ zapíjame jogurtovým mliekom. Turisti mali pri pohľade na nás omnoho šikmejšie oči ako obyčajne.

Jeden z krátkych asfaltových úsekov na našej trase bola výpadovka z Mostara. Cesta úzka a plná letiacich kamiónov. Balansujeme po krajnici. Tentokrát ďakujeme navigácii, ktorá nás spoľahlivo po pár nebezpečných km odkláňa na pokojnú vedľajšiu cestu. Opúšťame údolie a naberáme 1 000 výškových metrov až do sedla Rujište. Cesta prekvapila asfaltovým povrchom a je bez premávky, úvodný úsek má strmý sklon, za ním nasledujú pohodové serpentíny s ďalekými výhľadmi.

Kúsok za sedlom je pri miniatúrnom „skijališti“ postavený motel „Snežna kuča“. Teraz, mimo sezóny úplne vyľudnený, ale v plnej prevádzke. Pre nás jediné stravovacie zariadenie na dnešnej trase. Spoľahlivé biologické hodiny v našich žalúdkoch hlásia čas obeda. Nie, dnes sa nehodláme tak prejesť ako včera v „Hajdučke vrleti“. Pri štúdiu „jelovnika“ (jedálneho lístka) púta našu pozornosť „Grah bosanski“. Opatrne zisťujeme u čašníka o čo ide. A nebude toho veľa? Každý dostanete 3 taniere! No super! A vraj ďalší chod nech si objednáme radšej až potom. Dobrá rada. Priniesol velikánsku misu chutnej hustej fazuľovice s údeným hovädzím mäsom.

Medzitým sa vonku dejú nepríjemné veci. Nečakane sa prehnala prívalová vlna so strašnou „grmavicou“ a bleskami. Na návrh čašníka ihneď presúvame biky do reštaurácie a sedíme s nimi spolu za jedným stolom. Kým sa vonku vyčasí, stihneme ešte palacinky s čokoládou a lieskovými orieškami.

Cez sedlo Rujište prechádza pomyslená hraničná čiara súčasných dvoch správnych útvarov štátu: Federácia Bosny a Hercegoviny (BIH) a Republika Srpska (RS). Hranice stanovila mierová zmluva z roku 1995. Toľko politika, parlamentné rozhodnutia … . Od ľudí sa dozvedáme, že oni sa nijako nedelia, majú dobré vzťahy, bez rozdielu, či je to sunnitský moslim Bosniak, pravoslávny Srb alebo katolík Chorvát.

Nastal čas sa pohnúť. Ako prvé stretávame na planine kolónu terénnych áut s označením „mine“. Je pravda, že tu v najkrutejších rokoch viedla vojnová línia, ktorá zapríčinila nekoordinované zamínovanie celej oblasti. Máme informácie, že vlastne na bicykli je to bezpečnejšie, kedže nášľapné míny majú údajne malú nálož, roztrhnú ráfik, nohu už nie. To poteší, no nie?

Na krátkom úseku sa nečakane objavuje novučičký asfalt. Nechávame sa vylákať tým smerom, ale rovnako nečakane končí v úplne opustenej dedine, medzi prázdnymi kamennými domami, školou bez školákov, školským ihriskom. Jediný život predstavje obrovská vlajúca štátna vlajka a pod ňou stádo oviec. Nechápeme. Poctivo sa vraciame podľa navigácie na starú makadamovú cestu.

Podvečerná búrka nedala na seba dlho čakať. Šťastie v nešťastí, rovno pred nami otvorená poľovnícka chatka, ktorá sa nakoniec stala našim útočiskom počas celej noci. Aj keď nebola ničím prepychová a museli sme vnútri poupratovať a postaviť stan, bolo to najlepšie riešenie. O chvíľu sa z hrdzavej piecky šíri teplo a začína klokotať voda na čaj.

Prívalový lejak neutíchal celú noc, do skál nad planinou udierali blesky a rachot hromov sa za každým úderom niekoľkokrát od nich odrazil.

Silný nočný lejak poškodil neďaleký vysielač, a tak pokus o zistenie predpovede počasia stroskotal. Ale to nám docvaklo až o pár hodín neskôr, keď stretáme v protismere jediné terénne auto s logami mobilných operátorov. Kameňovo – štrková pôda nedáva možnosť vzniku blata a cesty sú dobre zjazdné. Na pár dní opúšťame kopce.

Prvou zastávkou je malé podhorské mestečko Nevesinje s očarujúcou jednoduchou architektúrou kamenných domkov jednotne pokrytých červenou pálenou škridlou. Raňajky na bivaku v podobe keksov boli len ako z krabičky 1.pomoci, a tak kupujeme ešte teplý, čerstvo upečený burek a pri pivku v záhradnej reštaurácii uprostred námestia dopĺňame kalórie.

Borovicovým lesíkom po asfaltových serpentínach sa prehupneme cez posledné sedlo a pred nami sa otvára nížina siahajúca až k poslednej bariére hôr pred jadranským pobrežím. Opäť volíme skratku bosnianskych „cyklohorolezcov“, jazda po hlavnej nie je predsa žiadne dobrodružstvo. V mieste, kde nám modrá čiara v navigácii prikazuje odbočiť, odbočíme. Ledva sme to dobrzdili pred tlupov drsných psov s vycerenými tesákmi. Našťastie domáca vie ako na nich, kamene rešpektujú, situácia je vyriešená. Zastávka opäť padla vhod, dostávame užitočnú informáciu, že ďalej neprejdeme. Odbočka je až na ďalšom kilometri a navyše vyznačená parádnym MTB smerovníkom. Tým je značenie vybavené, o ostatné sa biker postaraj sám. Občas podľa navigácie, občas aj nie, občas po pomyslených náznakoch vyjazdenej stopy, občas aj nie. V pokoji nás drží len myšlienka, že asi nikto by nedokázal ukladať míny do takejto kamenistej zeme. Konečne sme na dlhokánskom zjazde a poriadnej ceste až k vyvieračke rieky Buna.

Pri mestečku Blagaj sa naskytá pohľad na scenériu ako z Pána prsteňov. Vrelo Bune je miesto, kde pramení v jaskyni skalného brala rieka Buna. Je tu postavená Tekija, kláštor dervišov, islamských mystikov, ktorí tu žijú asketickým životom. Niekoľko kubíkov úplne čírej vody vyvierajúcej zo skalnej pukliny sa v priebehu sekundy mení na silnú rieku. Ako inak, množstvo turistov. V reštike „U ribara“ si dávame čerstvo vylovenú rybu – pastrnku. V kuchyni asi nestíhajú, predstavovali sme si kvalitnejšiu pochúťku.

Pokračujeme popri riečke Buna až k jej ústiu do Neretvy. Všade okolo sú viaceré vodácke kempy. Po prechode Neretvy sa napájame na Čiro route http://www.ciro.herzegovinabike.ba/, cyklotrasu vedúcu z Mostaru do Dubrovnika po trase bývalej Rakúsko-Uhorskej úzkorozchodnej železničky. Tešíme sa na zmenu. Spočiatku cyklotrasa vedie po obslužnej asfaltovej ceste železnice popri Neretve, ktorú neskôr postavili na pôvodnom násype úzkorozchodky. Konečne aj na dvojciferných číslach tachometra onedlho dorážame k mestu Čapljina.

Kupujeme niečo pod zub na večeru a na raňajky a pokračujeme s cieľom nájsť miesto na kempovanie. Dosť rýchlo nás obkľúčili ťažké čierne mraky, po každom zablýskaní odpočítavame v duchu vzdialenosť búrky. Stáčame pri prvej príležitosti medzi polia a staviame stan v slivkovom sade. Zatlačením posledného kolíka sa na nás vyliali oblaky.

V noci sa oblaky vypršali a popretrhávali, ale neustúpili. Balíme úplne mokrý stan, aby sme vyrazili skôr, než začnú gazdovia chodiť na okolité políčka. Čo ak sme zabivakovali na súkromnom pozemku?

Čaká nás celý deň na Čiro route. To znamená, že nebudú prevýšenia, vlastne len také, aké dokázala prekonávať železnica 19.storočia. Oficiálne bola táto cyklotrasa otvorená v novembri 2017, ale netreba sa obávať žiadnej frekventovanej cyklo-premávky, či rodinných výletov spojených s piknikmi, dokonca ešte ani tisícky turistov na Jadranskej magistrále netušia, akú atrakciu majú čo by kameňom dohodil. Zatiaľ takmer neznáma a ľudoprázdna trasa, doslova technické či dopravné múzeum v prírode. Dobré značenie a množstvo náučných tabúľ s prekladom do angličtiny, staré železničné mosty, násypy, pôvodné tunely. Všetky užitočné informácie, mapa aj gpx súbor do navigácie sú podrobne spracované: http://www.ciro.herzegovinabike.ba/

Najzaujímavejšia časť je na úseko Dračevo – Hum, samozrejme priamo po bývalom koľajisku, aktuálne po makadame a výhľadmi na prírodnú rezerváciu Hutovo Blato. Značenie vedie aj po asfaltkách, cez pár takmer opustených dediniek, ale to je úplne mimo železnice.

Od osady Dračevo sa dvíha železnička do vápencových kopcov do výšky okolo 300 metrov, prechádza celkom cez 11 tunelov, viacero prírodných kaňonov, ktoré preklenuje násypmi a mostami, ale aj kaňonov umelých, vystrieľaných vo vápencovej skale.

Prvý tunel a hneď okolo 350 metrov dlhý a navyše zatočený. Zapíname čelovky. Pre zlú viditeľnosť radšej tlačíme biky. V strede tunela odrazu riadny zápach, boríme sa po členky do niečoho sypkého a nad hlavami sa ozýva divný piskot. O chvíľu nám už poletujú okolo hláv „slepé miši“, teda netopiere, a nám dochádza, že to mäkké, v čom stojíme po členky, je ich storočný trus. Situácia sa samozrejme opakovala 11-krát, ale bolo treba zaťať zuby a ísť.

Popri trati stoja pomerne zachovalé staničné budovy, zatiaľ bez života. Prvou lastovičkou je Ravno, stanička prerobená na hotel a reštauráciu. Na konobu, cafe, či mini-market treba radšej zabudnúť, alebo sa pýtať, inak na nič nenarazíte.

Tam, kde kedysi bol život, dnes stoja už len opustené domy a rozváľané kamenné múry.  Po spozorovaní červených tabuliek so smrtkami a nápismi „mine“ sa snažíme neschádzať z násypu železnice a premietame si, čo by sa mohlo asi stať, keby sme museli „utekať do kríčkov“.

Za osadou Zavala prichádzame k európskemu unikátu, k jaskyni „Vjetrenica“. Posledná návšteva je o štvrtej, ale sme jediní návštevníci. Stíhame ešte obed v megaaltánku reštaurácie a rozkladáme na slnko premočený stan. Jaskyňa je pomenovaná podľa vetra o sile 15m/s, ktorým sa treba prebojovať pri jej vstupe. Má jedinečnú faunu, žije v nej „človječja ribica“, ktorá dýcha aj pľúcami aj žiabrami a má kožu bielu ako človek. Dožíva sa sto rokov. Ak nemá potravu, dokáže vydržať bez jedla desať rokov. Zišlo by sa :).

Medzitým sa opäť začínajú ozývať blesky a hromy, netrvalo dlho a cez nás sa prehnala prívalová vlna dažďa. V poslednom okamihu sa schovávame na verande opusteného kamenného domčeka. Po búrke už neostáva veľa do zotmenia, je najvyšší čas vybrať miesto na kempovanie. Vzhľadom k červeným tabuľkám so smrtkami nie je veľa možností, len na železničnom násype, po ktorom ideme, alebo v jeho tesnej blízkosti, kde je pravdepodobné, že tam už ľudská alebo zvieracia noha pred nami stúpila.

Opäť pretek, kto bude rýchlejší, my a veci v stane, alebo dážď. Experimentujeme s reflexnou fóliou, ktorú kladieme na mokrú trávu pod stan, aby sa podlaha nepremočila. Vyplatilo sa, dobrá vychytávka. Naše víťazstvo bolo tesné. Aj sme stihli prehodiť pár slov s okoloidúcim cyklistom. Francúz, ide z Grécka do Prahy a je celkom vystrašený z opustených dedín a mín.

Relaxujeme a večeriame v suchu a teple spacákov, keď odrazu započujeme hlasné volanie: „Hello, bikers!“ Tak buď je to varovanie, že sme na nebezpečnom mieste, alebo je to jeho zem. Ani jedno, ani druhé. Je to pozvanie k nemu domov na nocľah. Ale my už nemáme silu všetko baliť a presúvať sa. Napriek nášmu veľkému ďakovaniu sa jeho návšteva o hodinu zopakovala, že či sme si to náhodou predsa nerozmysleli.

V noci sa preháňal dážď a hrmavica, ale k ránu sa obloha vyčistila a krajinu konečne zalialo slnko. Boli sme na juhu, pár kilometrov od Dubrovníka, čomu ihneď zodpovedala aj ranná teplota. Mokrý stan presúvame sušiť na násyp železničky, rozbaľujeme posledný balík keksov a vyrážame s tým, že pri prvej možnej príležitosti získania proviantu raňajkujeme.

Pri najbližších obývaných domoch zdravíme a prosíme pitnú vodu. V týchto končinách majú len „kišanicu“, t.j. dažďovú vodu. Slovo dalo slovo a je z toho pozvanie na kávu, ktoré končí kráľovskými raňajkami s pečenou baraninou, chlebom, koláčmi a pivom aj na cestu. Pravoslávny Srbi slávili práve sviatok svätého Juraja, a tak sa ušlo aj nám pár dobrôt zo sviatočného stola. Veľkolepá srbská pohostinnosť!

Po rovinatej a výnimočne aj asfaltovej ceste rýchlo doťahujeme sklz z predchádzajúcich dní. V Trebinje dopĺňame v supemarkete zásoby, za ktoré sme si dobrovoľne „priplatili“ stratou peňaženky so 120 KM. Nasleduje povinná neatraktívna jazda po dosť frekventovanej ceste, ktorá nás našťastie rýchlo vracia späť do kopcov. Zastávku na opustenom brehu Bilečko jezera využívame na očistu a pranie. Voda je príjemná, dá sa zaplávať.

Bilečko jezero je označované ako sladkovodné bosnianske more, ale jediné, čo mohlo turistický ruch pripomenúť, bola reštaurácia s výhľadom na jazero a s fantastickou rybacou „čorbou“ a palacinkami.

Oblasť na hraniciach s Čiernou horou je na mínových mapách označená ako bezpečná. Ku koncu dňa schádzame z cesty medzi lúčky s kamennými plotmi, ukrývame sa pred svetom a staviame stan. Bol teplý a konečne aj suchý večer, čo určite pridalo na nálade a na večernej pohode.

Teplé ráno a slnkom osvietená lúka nás rýchlo vytiahli zo stanu. Niečo malé pod zub a pokračujeme v tranzite do hôr. Dnes nás bude sprevádzať až do popoludňajších hodín asfalt. Prevýšenie 1 600 m mohlo byť takmer zadarmo, nebyť silnej bory, ktorá fúkala ako inak – proti nám.

Raňajky dopĺňame v prvej konobe, výber je skromný, len nanuky a bosnianska káva po 50 centov.

Okolo sa premieta pomerne nudná scenéria a aj premávka je zo začiatku nepríjemná, cesta je úzka a šoféri nemajú zľutovanie. Najprv nás lízne vo veľkej rýchlosti autobus, neskôr auto vyplaší stádo kráv, ktoré skočia do cesty tesne pod naše šmykujúce kolesá. Po vystúpaní na planinu to už začína byť iná káva, otvárajú sa výhľady na vzdialené pohorie Maglič. Práve kvitne jaseň mannový a celú krajinu zalieva jeho prenikavá vôňa.

Pred obedom sa dostávame do banského mestečka Gačko. Už z diaľky nám jeho polohu  označuje komín a chladiaca veža tepelnej elektrárne. Medzi domami na sídlisku natrafíme na „pekara“ s možnosťou posedenia priamo vo vnútri. Ďalšie raňajky? Či už obed? Treba sa zásobiť vždy, keď je jedlo k dispozícii. Ochutnávame viaceré druhy bureku i sladké zákusky, pizza putovala do brašny na horšie časy.

Za mestečkom sa nápadne všetko zužuje, vzdialenosť k horám sa kráti. Okolie jezera Klinje je ľudoprázdne. Jediný rybár potvrdzuje, že cestovnému ruchu tu už dávno odzvonili. Prechodom cez dvojkilometrový tunel „Čemerno“ sa pred nami otvoril vápencový kaňon národného parku Sutjeska. Oproti nám do kopca striedavo pedálujú a tlačia traja tureckí cyklisti. Ich výbava je prehnane na ťažko a tomu zodpovedá aj ich tempo a nálada. Svet je malý, jeden z nich má švagrinu z Bratislavy.

„Konoba Sastavci“ na dlhom zjazde na dno kaňona bola milým a nečakaným prekvapením. Dávame čevapi a pljeskavicu, pivko Jelen a ako sa už stalo tradíciou, čakáme v suchu a teple, kým sa prírodné živly nevybúria.

Na odbočku do divočiny rezervácie pralesu Peručica prichádzame v pokročilej podvečernej hodine. Je to najväčší a najstarší nedotknutý lesný komplex na Balkáne, jeden z posledných pôvodných pralesov v Európe. Obzeráme tabuľky so zákazom vstupu, ale z tejto strany nič nenachádzame, podliezame rampu a čím ďalej, tým viac sa noríme do tmavého starého lesa. Cieľ bol jasný, ísť a na vhodnom mieste zatáboriť. Podarilo sa až tesne pred zotmením na malej lúčke na rovine s nízkou trávou. Okolo len majestátne staré buky a nad nimi vysoké vápencové skaly. Rozkladáme stan a voňavú pizzu spolu s keksami vešiame opäť do korún stromu asi 50 m od stanu …

Len padajúce kvapky rosy prerušovali nočné ticho. Našťastie sme zase dali pod stan striebornú fóliu, a tak sme spali na suchom.

Začíname po príjemnej lesnej ceste s miernym stúpaním. Netrvalo dlho a je koniec. Hľadáme, kadiaľ ďalej. Les tu má prastarú tvár, terén stúpa prudšie, stromy sú stále vyššie, temnejšie a hrubšie. Jediné prechodné miesto je strmý výmoľ. Asi ideme správne, potvrdzuje osamelá značka na strome. Podľa navigácie cesta pokračuje korytom potoka. Nebolo reálne sa prebrodiť suchou nohou. Našťastie cyklokaňoning onedlho vystriedal singláč pomedzi staré stromy a machom zarastené balvany.

Polovica národného parku leží v Bosne a polovica v Čiernej Hore a medzi nimi len strohá ceduľka na strome „Država Crna Gora“. A tak sa na nejaký čas ocitáme ilegálne v susednom štáte. Po pár sto metroch sa pred nami otvára rozprávkové miesto. Vysokohorská lúka plná rôznofarebných kvetov obkolesená starými stromami a vysokými vápencovými skalami Magliču so žľabmi plnými snehu. Uprostred horské oko, modré jazierko.

Takmer ušiel našej pozornosti stĺpik s turistickými značkami. Napojiť sa na trasu od Trnovačko jezero do sedla Prijevor pre nás znamená doslova vynášku bicyklov asi o 100 metrov vyššie strminou s pováľanými stromami. Tam už pohoda, dokonca lavička, likvidujeme posledné zásoby – pizzu od pekara v Gačko.

Stretáme prvých turistov, Čechov. Chvíľu z totálneho šoku, že tam niekto môže byť na bikoch, hovoria na nás anglicky. 

Chodník je väčšinou prejazdný, mierne stúpa, cez suťoviská treba ísť zo sedla, v tieni brodíme zvyšky snehu. Všade výhľady, traverzujeme popod najvyššiu horu Bosny a Hercegoviny, Bosanski Maglič vo výške 2 386 m. V sedle Prijevor sú zrekonštruované pastierske kuče a slúžia ako turistické útulne. Potrebná je rezervácia, prídu odomknúť a podľa požiadavky aj navariť: https://trail.viadinarica.com/en/hut/mountain-huts-on-prijevor/16793369/

Na jednom bicykli vymieňame brzdové platničky, v studničke dopĺňame vodu a spúšťame sa do doliny. Ale zjazd nebol pokojný. Príčinou tancujúceho kolesa je defekt. Prvý a jediný. Chvíľu maturujeme s vyzutím nového, pôvodne bezdušového plášťa, lámeme montpáky, nová duša má úplne nesprávny rozmer, lepíme a v duchu hromžíme na nášho servisáka. Všetko je po menšom strese zvládnuté.

Po krátkej zastávke na „vidikovac“ 70 m vysokého vodopádu prichádzame na dno údolia rieky Sutjeska do dediny Tjentište. Očakávali sme rušné centrum národného parku, ale tu skapal pes. Pár starých domov, v budove pošty minimarket a jediná otvorená reštaurácia s obmedzeným štartovacím výberom jedla. Dávame si jeden baraní a jeden jelení guláš, samozrejme palacinky. V ďalších dňoch nás čaká ľudoprázdna Zelengora, musíme doplniť nejaké zásoby. Našťastie nenachádzame len na pulte spiacu predavačku, ale aj peceň chleba, krabičku trojuholníkových syrov, kus tvrdého syra (ten tam nakoniec zabudneme), uhorku a po desiatich minútach hľadania v sklade dve posledné cibule.

Skalnatý vápencový Maglič máme za sebou. Kaňon Sutjesky ho oddeľuje od úplne odlišného pohoria – trávnatej Zelengory. Do večera plánujeme čo najviac nastúpať a nájsť pľac na kemp. Vedeli sme, že to bude niečo núdzové a aj bolo – na nepoužívanej bočnej lesnej ceste nad riečkou Hrčavkou. Vešanie proviantu do koruny stromov je už zaužívaný večerný rituál.

Dnes v najvyšších horách Bosny bol výnimočný deň. Nepršalo.

Máme za sebou pokojnú noc a čaká nás zaujímavý deň. Pomedzi stromy sa snažia predrať slnečné lúče, balíme, dávame skromné raňajky a o chvíľu vyrážame. Pred nami je neuveriteľne pokojné a zelené pohorie Zelengora so svojimi oblými hrebeňmi. Tu a tam prejdeme krasovým poľom s množstvom závrtov, narazíme na ľadovcové vysokohorské jazerá, nestretneme ani živáčika.

Nebude to zadarmo. Hneď po ránu prekonávame výšku do 1 600 m kaňonom riečky Hrčavka plného veľkých skál, hlbočín a krútňav. Tu bola cesta príjemná, mierna. Rovnako stúpanie v lese. Pod hrebeňom, na hranici lesa, sa otvára scenéria Zelengory zakončená v diaľke vysokými kamennými kopcami. Lesné cesty sa končia, alebo sa poberajú iným smerom, a tak sa začína ustavičný prieskum trasy, opäť sa ťažko verí navigácii, keď zisťujeme do akého terénu smeruje. Každý náš pokus ju oklamať aj tak končí neúspešne, aj tak sa vždy so zvesenýmni ušami vrátime tam, kam nás posielala.

Stojíme na ceste zarezanej do úbočia asi 150 výškových metrov pod vrcholom, snažíme sa nájsť nejaký záchytný bod, čo by nám naznačovalo, že by niekde mohla viesť trasa. Nakoniec ho asi nachádzame, Ljubin grob. Na hrebeni bol aj akýsi stĺpik s modrou farbou. Asi to bude ono. Iná možnosť nie je. Zapierame sa do riaditiek a tlačíme biky hore strmým kopcom. Kvôli zmijam kráčame v zástupe pomalým tempom a prvý bike tlačíme maximálne pred sebou. Ak má nejaká zmija vyskočiť z trávy, tak nech sekne do pneumatiky a nie do nohy. Ideme správne. Na stĺpiku malá modrá tabuľka s bicyklom.

Široko – ďaleko v tráve žiadna stopa, žiaden chodníček. Vyberáme smer, ktorý sa zdá byť priechodný a pravdepodobne kadiaľ by podľa povrchu mohla viesť cyklotrasa. Chvíľami cez kosodrevinu, chvíľami cez snehové polia, ale nakoniec chabý náznak nejakého chodníka. Pod nami asi 300 metrov nižšie už vidíme hladinu Bjelo jezera, postupne sa prebojovávame k Crno jezero. Pre množstvo rákosia a močarinu po topiacom sa snehu sa k vode nevieme dostať. Jediná schodná možnosť ďalej je korytom potoka, ktorý vyteká z jazera. Našťastie voda tečie pomaly a dno nie je moc vymleté. Asi po 300 metroch nám potok skríži akási neznáma nová cesta. Určujeme smer, ktorým by sme asi mali ísť, nakoľko sme sa už aj tak odchýlili od trasy.

Križujeme z jednej lesnej cesty na druhú, je ich tu akosi priveľa, staré, zarastené, nové po ťažbe dreva, prerušované potokmi, naplaveninami, balvanmi. Na Stari Katun napokon volíme vybágrovanú, takmer kolmú 300 metrov vysokú stojku. Nechápali sme jej účel, veď sa ňou nemohlo nič kolesové hýbať ani smerom hore, ani smerom dole, ale pre nás to bola jediná možnosť. Ledva sme to zvládli vytlačiť. Neuveriteľné! Odrazu na strome zánovná modrá tabuľka s bicyklom.

Slinky sa nám začínajú zbiehať na domáci ovčí syr. Stari Katun je považovaný za súčasť etnografického dedičstva, kde poslední hercegovanskí pastieri žijúci v tomto pôvodnom prostredí ponúkajú svoje mliečne výrobky. Ale jediné, čo nám tento ospievaný kút ponúkol, bola voda z upraveného prameňa. Tri, štyri domky, všetko opustené, prístupová cesta žiadna. Je nám jasné, že bochník chleba a krabičku taveného syra musíme rozdeliť na dva dni.

Spúšťame sa na druhú stranu do údolia k Orlovačko jezeru. Ďalšie radostné zistenie, pravdepodobne máme správny smer, ale cesty, po ktorých sme išli, neboli na elektronickej mape a tie, čo boli na mape, sme v lese nenašli. Nad okolitými kopcami sa hromadia ťažké čierne mraky a z pohody nás vytrháva „grmavica“. Občas sa na úplne nepochopiteľnom a neprejazdnom mieste objaví tabuľka s bicyklom. Kto tu asi tak jazdí???

Odrazu v malej vzdialenosti sa pred kolesá vyrútilo z lesa niečo veľké, čierne, vzápätí sa guľa rozdelila na dvoje. Diviaky! Poriadne veľké. Jeden sa rozbehol preč od nás a druhý sa so sklonenou hlavou plnou rýchlosťou rútil na nás. Duchaplne spúšťame hlasný pokrik. Zabralo to.

Konečne sme na makadamovej ceste v údolí. Stúpame po nej k jazeru. Potok má po zime silu, a tak sa striedajú dobré a vymleté úseky. Aj keď nie je ešte ani podvečer, končíme. Dnes to bolo dostatočne „hike“. Rozbaľujeme sa na lavičkách pri jazere, delíme si proviant. Kropí nás jemný dážď, ale takých vecí si už ani nevšímame.

Mali sme informácie, že kúsok od jazera je otvorená a spravovaná turistická útulňa, a tak sa posúvame ku nej. Je kompletne vybavená, zariadená kuchyňa, piecka, základné trvanlivé potraviny! Stav postelí a matracov nás presviedčal, aby sme spali v stane, oblaky a hrmenie aby sme spali pod strechou, a tak sa rozkladáme na terase susednej uzamknutej poľovníckej chaty. O chvíľu klokoce v ešuse voda na čaj a bude aj polievka zo zásob v útulni…

Budíček! Z diaľky doliehajú nejaké mužské hlasy. Poľovníci, a presne do chaty, kde sme rozložení na terase. Naše táborenie zobrali s humorom, ale predsa balíme a presúvame sa pred útulňu. Rozkladáme v piecke oheň, varíme kávu a čaj zo zásob v kuchyni. S potešením nachádzame aj čerstvú bravčovú masť a cibuľu. Bude hostina!

Deň by mal byť pohodový, viac klesania než stúpania a pôjdeme po hlavnej, označenej v mape veľavravne ako R-434. Makadam, miestami s hladkým zemitým povrchom a miestami s výmoľmi po pretekajúcich potokoch. Deň je slnečný a po nočnom daždi vzduch vyčistený. Stále sme vysoko nad údolím, snažíme sa pohľadmi odhadnúť v diaľke kopce, cez ktoré sme prešli.

Približne po pätnástich kilometroch sa začína cesta skláňať a povrch sa vylepšuje. Údolie lemujú mohutné smreky, objavujú sa prví drevorubači a postupne aj osamelé kamióny, biznis s drevom sa tu rozmáha.

V Kalinoviku zaťahujeme brzdy. U „pekara“ zatvorené, ráno napiekol a zvyšok dňa sedí v konobe pri pive. V „trgovine“ dopĺňame zásoby na prežitie, banány, keksy, lekvárové buchty, džúsy. Jediné možné občerstvenie je na terase miestneho hotela, v ňom jediné jedlo čevapi. Nabíjame elektroniku, využívame wifi a ozývame sa domov.

Z Kalinoviku je viacero možností ako uzavrieť náš okruh do Umoljani. Najviac nás lákala doporučená panoramatická trasa smerujúca k hornému toku rieky Neretvy a k Boračko jezeru. Autor tejto informácie sa veru nemýlil. Krajina ako na dlani, počas jazdy sme neustále očami sledovali miesta na všetkých svetových stranách, ktoré sme prešli. Čím bližšie k strategickému údoliu Neretvy, tým viac si uvedomujeme aj nebezpečenstvo mín. Územie je málo osídlené, moslimské dedinky sú väčšinou pár kilometrov na odbočke z trasy, a tak zahliadneme len trčiace minarety. Cesta klesala a zase stúpala do kaňonov viacerých prítokov Neretvy, ktoré preklenujú vysoké mosty. Každý pohľad do hĺbky na čistú divo tečúcu vodu bol úchvatný.

Blížiaca sa tma, a ako inak aj búrka, nás zastavujú ešte vysoko nad Neretvou. Netrúfame si zachádzať ďaleko, a tak hľadáme nejakú malú, dobre zašitú lúčku pri ceste. S prvými kvapkami dažďa doslova skáčeme do stanu.

Balíme mokrý stan, vysušíme ako inokedy, cez obed. Raňajky budú pri najbližšej možnej príležitosti. Po ránu je chladno a čaká nás dlhý rýchly zjazd po asfalte, cesta je kľukatá a dosť strmá, tak dávame zabrať brzdám. Klesli sme pár stoviek výškových metrov, ktoré budeme musieť popoludní znova nastúpať.

Neretva nás uvítala pohľadmi do jej zákutí s modrou čistou vodou a bujnou zelenou vegetáciou po oboch stranách brehov. Klesáme po prúde, všade červené tabule so smrtkami a nápismi „mine“. Cez vojnu v rokoch 1993 až 1995 tadiaľto prechádzala vojnová línia, pohorie Treskavica akoby aj názvom veštilo nebezpečenstvo. Určite tu nikto nechodí na hríby. Aj v mestečku Glavatičevo stojí množstvo rozstrieľaných domov ako nemí svedkovia vojny spred 23 rokov. Hlboké jazvy na budovách, aj v dušiach ľudí, ktorí tu žili.

V jedinej kafane si dávame bosniansku kávu „kuvanu“ v džezve k tomu jahody z obchodu. Z údolia sa odkláňame do sedla, stúpame niekoľko sto výškových metrov, aby sme na druhej strane tú istú výšku klesli priamo k Boračko jezeru. Sezóna tu ešte nezačala, konoby zatvorené, kempy aj chaty prázdne. Jedine na opačnom brehu jazera sa pomaly prebúdza Eko-kemp. Chatky od veľkosti psej búdy až po viacposteľové, veľké altánky a ohniská na grilovanie pripravené na nával cyklistov, motorkárov, štvorkolkárov, či rafterov. Zjavne tu v iných mesiacoch vládne čulý život. Prehodíme pár slov s majiteľom kempu, pozýva gratis na čorbu, popijeme pivko a usušíme stan.

Pôvodný plán pokračovať priamo cez pohorie Treskavica ku kaňonu Rakitnice radšej opúšťame. Žiadna z cestičiek na druhej strane lanového mosta cez Neretvu neveštila dlhé pokračovanie, ostával by len slalom mínovými poliami. Vraciame sa asfaltkou do Glavatičevo. Za spevu muezína usadáme do „ribarnice“ na čerstvú grilovanú pastrnku z vôd Neretvy. K tomu teplé bosniaky práve upečené na prírodnom ohni. Keď majiteľ videl, s ako chuťou sa púšťame do jeho chleba, zabalil nám dva aj na cestu.

Po rannom krkolomnom zjazde sme sa prevýšenia viac obávali, než v skutočnosti bolo treba, a tak sme nad naše očakávanie ľahko prekonali prevýšenie. Na vrchole pri Odžaci odbáčame smerom na Tušilu. Do cesty sa nám postavila kafana s výrečnou majiteľkou. A keď zistila, že hovoríme čiastočne rečou jej kmeňa :), jej rozprávanie nemalo konca. Medzitým si vyrábala cigarety z domáceho tabaku. „Nema problema“. Vedľa kafany stál pomník s nekonečným zoznamom obetí. Ona sama tu vojnu prežila, ale tieto informácie idú z nej pomaly. Život majú ťažký, mladí odchádzajú do Sarajeva, kde živoria pri plate 250 eur pre IT-čkara. Muž je učiteľ,  vraj dobrý džob, platený štátom, ale pre nedostatok detí učí denne vo viacerých dedinách postupne.

V ďalšej moslimskej dedinke je podvečer čulý ruch, a tak len pomaly stúpame pozorujúc chlapov pri pive, pastierov s ovcami a ženy zháňajúce kravy z okolitých lúk. Za Lukou nachádzame kľudné miesto na kempovanie. Je suchý a teplý večer. Od cieľa našej cesty nás delí asi 25 kilometrov, to si necháme na zajtra.

Spalo sa výborne, až kým slnečné lúče nezaliali lúku, na ktorej stál náš stan. Všetko je suché, ranné balenie už zvládame v priebehu pár minút. Máme málo vody, a tak raňajky a hygienu posúvame k najbližšiemu prameňu. V brašni vezieme dva bosniaky od majiteľa „ribarnice“ a biely „tekuči“ jogurt.

Čaká nás prechod pohoria Visočica do sedla takmer 1 700 m.n.m., následne zjazd na dno hlbokého kaňonu Rakitnice a záverečný výšľap do Umoljani, kde sme si pamätali, že aj autu to dalo zabrať.

Asi po troch kilometroch prichádzame k prameňu. Začína tu novučičký úsek úzkej lesnej asfaltky, zrejme nová skratka pre autoturistov zo Sarajeva k Neretve.

Ranné sucho a postupne sa naťahujúce mraky neveštili nič príjemného. Začíname tušiť, že okruh cez areál ZOH pod Bjelašnicou asi v suchu neprejdeme. V Tušile stíhame jednu kávu a tmavá obloha nás burcuje k rýchlej jazde. Sprevádzaní slabými prehánkami dotiahneme k rieke Rakitnica a dávame posledné výškové metre do Umoljani.

Domáci a naše auto nás už očakávali. Najskôr dostali sprchu biky, konečne aj my. A verte, bolo sa treba mydliť 2x!

Nasledovala záverečná večera v Kolibe s domácimi špecialitami, bureky a iné zapekané jedlá na panvici. Mňam. Vzápätí nasledoval rýchly únik späť do penziónu, kde trávime zvyšok večera pri pive na presklenej terase a pozorujeme ako okolie zápasí s prívalovým dažďom, víchricou a bleskami.

Na spiatočnej ceste autom využívame všetky diaľničné úseky, ale 12-hodinovú cestu neoklameme. Aj takto sa dá poznávať krajina, ale v aute je to ako v termoske a obraz okolia ako v televízii. Toto si pamätáme, povedal nám to kedysi jeden múdry Pamírčan …