Okolo Albánskych Álp 2019

Odľahlé a nedotknuté horské oblasti na južnom konci dinárskych Álp a malebné dedinky, v ktorých akoby zastal čas. Na trojmedzí Kosova, Abánska a Čiernej Hory ešte stále existujú miesta, kde sa ocitnete bok po boku s divokou prírodou a stretávate sa s jednoduchými a priateľskými ľuďmi.

Severné Albánsko rýchlo premieňa svoj imidž. Pomenovanie európsky Pakistan už dávno nesedí a podoba s ďalekým východom sa rýchlo vytráca. Kosovo – 20 rokov po vojne, 10 rokov po vyhlásení samostatnosti, ale stále pod medzinárodným protektorátom a s prítomnosťou jednotiek KFOR. Pre cestovateľa normálna a bezpečná krajina. Do tretice pokojná Čierna Hora, územie katunov, pastierov a syra na úpätí hôr Prokletije.

Inšpiráciou k bajkerskej expedícii sa stal nadnárodný hiking trail „The Peaks of the Balkans“ http://www.peaksofthebalkans.com/, Trans Dinarica trail https://trail.viadinarica.com/ , http://www.transdinarica.com a Katun roads http://www.katunroads.me/en/. Bajkovanie v Prekliatych horách, po lesných a vozových cestách, pastierskych chodníkoch a cestičkách, po ktorých sa domáci ešte stále presúvajú pešo, či na konských chrbtoch. Dva „ilegálne“ 🙂 vysokohorské hraničné prechody i neznáma náročná MTB trasa od rieky Kir k rieke Drin.

  • Dĺžka trasy: 557 km
  • Počet dní: 9 v sedle, 11 celkom
  • Výškové m: 14 257
  • Nadmorská výška: 50 – 1 850 m.n.m.
  • Destinácia pre horské bicykle okolo najvyššej časti Dinárskeho pohoria na severe Albánska pri hraniciach s Čiernou Horou a Kosovom. Jeden horský masív, ale viacero štátov. Albánsky Bjeshkët e Nemunaje, srbsky Prokletije, jednoducho podľa domácich Alpe, po našom Prekliate hory. Oblasti, kde orly sú pánmi a my len hostia.
  • Vďaka existencii stále využívaných horských ciest a pastierskych chodníkov sú na bajku prístupné všetky rozmanitosti – krasové útvary, vysokohorské pastviny, skalné steny, oblé zalesnené pahorky, hlboké kaňony, zachovalé lesy i autentický vidiek. Cesty sú tu dobrodružné a prázdne, prevažne rozbitá šotolina. Situácia sa ale rýchlo mení a do okrajových častí hôr a cez nižšie sedlá vedú asfaltky.
  • Prejazd z Čiernej hory horským priesmykom planiny Hajla do Kosova. Kaňonom Rugova a priesmykom Čakor späť do Čiernej hory. Cez Vujov Katun, pobrežím Plavsko jezera na úpätí Prekliatych hôr na albánsku hranicu Grnčar. Z hĺbky kaňona rieky Cemit cez dedinky a vysočinu oblasti Kelmendi až do srdca Albánskych Álp, Thethu. Údolím rieky Shale, divokou súteskou Kirit a neznámymi horami až k rieke Drin. Trajektom po priehrade Komani a proti prúdu rieky Valbone pod najvyššie albánske vrcholy. Po vozových cestách cez osadu Cerem a hrebeňovým hraničným prechodom Vranice späť do Čiernej hory.
  • Osamotené dedinky, niektoré ako zo stredoveku, kde ešte v súčasnom storočí pretrváva prítomnosť kmeňov a kmeňovej spoločnosti. Oblasť sezónnych nomádov, ktorí sa v letnej sezóne presúvajú z nížin na vysokohorské pasienky, kde žijú a farmárčia podľa dávnych tradícií.
  • Oblasti, kde sa mieša vplyv východu a západu, kultúrna a náboženská križovatka. Ale ochota ľudí sa nikde nekončí, sú priateľskí a pohostinní.
  • Zákon krvnej pomsty, stredoveká Vendeta, ešte stále dožíva v odľahých horských oblastiach, kde si ľudia vždy žili podľa vlastných zákonov, nehľadiac na to, kto na území Albánska vládol.
  • Digitálne mapy a trasy v navigácii sú výhodou, turistické značenie je v centrálnej časti na vysokej úrovni, na predhoriach a vozových cestách značenie neočakávajte.
  • Blízkosť Jadranského mora a nadmorská výška týchto hôr sú predpokladom značnej snehovej pokrývky, ktorá je schopná pretrvávať vo vysokých polohách do neskorého leta. Rovnaké faktory môžu byť príčinou sneženia a nízkych teplôt aj v polovici mája. Táto výnimka potvrdzuje pravidlo 🙂 , že jar s príjemnou teplotou, dlhými dňami a sviežou zeleňou je tu zvyčajne vhodná na náročnejšiu cyklistiku.
  • Po dohode troch krajín regiónu “Peaks of the Balkans” o spoločných pravidlách prestupovania hraníc v rámci horskej turistiky je voľný pohyb umožnený na základe špeciálneho povolenia od pohraničnej polície. Vybavenie je mierne byrokratická záležitosť, takže je lepšie za symbolický poplatok využiť služby lokálneho tour operátora ešte pred plánovaným odchodom. Všetko vybavíte elektronicky z pohodlia domova napr tu: https://www.zbulo.org/services/border-crossing-permits-peaks-of-the-balkans-via-dinarica/ . Neoplatí sa to zanedbať. I keď hranicu prechádzate na opustenývh a nevyznačených miestach, prísna mobilná hraničná polícia sa určite pohybuje neďaleko v snahe odhaliť možnú prítomnosť pašerákov.
  • Pre všetky tri krajiny platí v súčasnosti bezvízový styk, do Kosova je nevyhnutný cestovný pas, inde stačí občiansky preukaz.
  • Najlacnejšie a najbližšie letecké spojenie zo Slovenska je do Skopje, odkiaľ sa dá pomerne rýchlo a zaujímavo cez Macedónske hory dostať aj do tejto oblasti. Cesta autom je jednoduchá a časovo najrýchlejšia. Už pre dvoch bajkerov aj finančne najvýhodnejšia.
  • Srbo-bosno-chorvátština v Čiernej hore je našincovi zrozumiteľná, malo by tomu tak byť aj v Kosove, ale sever je mocne osídlený Albáncami, rozumiete si len s postarším pôvodným srbským obyvateľstvom. Počas krátkeho pobytu v Albánsku budete hrdinom, ak si dokážete zapamätať aspoň dobrý deň – mirëdita, ďakujem – faleminderit a po / jo (áno / nie) 🙂 Angličtina sa však rýchlo rozmáha.
  • V Kosove a Čiernej hore je oficiálna mena EUR, napriek tomu na severe Kosova je stále používaný srbský dinár. Ak nemáte, cena je hneď oznámená v EUR bez možnosti zistiť akýkoľvek oficiálny kurz. Môžete len odhadom rýchlo porovnať s našimi cenami, či beriete alebo nie. Albánsky lek má kurz 122 ALL za 1 EUR, ale už takmer nikde na tejto mene netrvajú, platba aj výdavok v EUR je samozrejmosťou. Oficiálny kurz bez dojednávania poctivo dodržujú.
  • Platba kartou je ojedinele možná, bankomaty sú len vo väčších mestách a výber hotovosti spoplatňujú.
  • Mobilný signál a prístup na internet na horách nečakajte, naopak wifi je bežnou službou v guesthousoch a reštauráciách. Posedenie treba vždy využiť aj na nabitie elektroniky.
  • Zakúpenie lokálnej SIM-ky situáciu s mobilným spojením finančne uľahčuje, údajne Vodafone má vynikajúce pokrytie.
  • “Wild camping” je tu v horách samozrejmosťou. Bohužiaľ počasie nám dovolilo využívať túto možnosť len obmedzene.
  • Atraktívnym ubytovaním sa stávajú katuny (horské salaše), kde často nájdete upravené miesta na kempovanie s prístreškom a vonkajšou sprchou, náročnejším je k dispozícii ubytovanie vo vnútri. K tomu samozrejme domáca strava a home-made produkty. Mrazivá májová sezóna nám neumožnila vyskúšať, katuny ešte zimovali 🙂 Viac info tu: http://www.katunroads.me/en/
  • V turisticky známych lokalitách rastú ubytovacie kapacity rôznych rozmerov a úrovne ako huby po daždi. Albánci žijúci a pracujúci v zahraničí sa po rokoch vracajú a budujú na svojich dávnych pozemkoch. Západný štandard, reklama, angličtina …
  • Príjemné rodinné guesthousy v mestečkách, alebo jednoduché prenocovanie u niekoho na vidieku sa občas oplatí využiť, je zárukou dobrej regenerácie v riadnej posteli, kompletnej očisty tela aj výbavy a nenahraditeľného osobného kontaktu s lokálnymi obyvateľmi. I keď ste na juhu Európy a vykurovanie nie je spravidla súčasťou obydlí, vždy, rýchlo a ochotne sa našlo aspoň elektrické teleso na vysušenie. Cena sa pohybuje od 5 do 15 EUR za osobu (nie vždy sú zarátané raňajky).
  • V horách je na jar dostatok vody, studničiek a čistých potôčikov, filter sme nepoužili vôbec.
  • Ostatné tekutiny sa dajú doplniť v minimarketoch, konobách, krčmách, café-baroch, prípadne požiadať v akomkoľvek obývanom dome.
  • Vynikajúcu balkánsku kávu varenú v džezve ponúkajú vždy a takmer všade.
  • Jedlo je jednoduché a chutné, väčšinou mäsité, čevapi, pljeskavicu a grilované mäso rôzneho druhu nájdete v jedálnom lístku každej reštaurácie. Ako príloha rôzne neznáme druhy chlebových placiek, či slaných palaciniek.
  • Pri riekach si určite treba dopriať čerstvo vylovené grilované pstruhy.
  • U domácich natrafíte na tradičné jedlá, najmä z domácich mliečnych produktov či vlastnej záhradky.
  • Zastaviť sa oplatí u “pekara” a najmä v “buregdžnici” na teplý burek s rôznymi plnkami.
  • Skromné obchodíky s potravinami sú vo väčších dedinách. Dostatočne poslúžia na doplnenie “pamlskov”.

Májové sviatky sú každoročne lákadlom na prvú bajkovačku. S pár dňami dovolenky sa dá získať ideálny interval voľna. Škoda nevyužiť. Nejakú cyklo kondičku naháňame v Malých Karpatoch ešte po snehových a zľadovatelých chodníkoch. Skialpinizmu sme toho roku veľa nedali, prednosť dostala naša prvá vnučka.

Po skúsenostiach s klímou na Balkáne kujeme dva plány, variant „sneh“ a variant „bez snehu“. Uvidíme. Predpoveď počasia je pesimistická, odhodlane ju ignorujeme. Uvidíme. Na poslednú chvíľu dostávame email s povoleniami na inak ilegálny prechod hraníc cez dva vysokohorské priesmyky. Balkán slávi dvakrát Veľkú Noc (katolícku i ortodoxnú), a tak si štátni úradníci dávali načas. Náš pohyb po Albánskych Alpách nakoniec odobrila polícia v Kukesi (Albánsko), v Gjakova (Kosovo) a v Plave (Čierna Hora). Elektronické lístky na trajekt po priehrade Komani dorazili včas. Je dobré mať ich vo vrecku, trajekt je často plne obsadený a na čakanie do ďalšieho dňa nebolo v našom itinerári miesto.

Zbaliť bajky a brašny do auta je rýchle a pohodlné. Pre dvoch cesta autom na Balkán aj finančne najvýhodnejšia. Maďarskom frčíme po diaľnici za trvalého lejaku. Na lepšie časy sa blýska po opustení územia EÚ 🙂 Diaľničný prechod do Srbska, ktorý je non-stop preťažený a predstavuje kilometrové kolóny a nekonečné hodiny čakania, zľahka a rafinovane obchádzame minimálnou okľukou cez dedinku Bački Vinogradi. Víťazstvo! S prvými srbo-chorvátskymi názvami v cyrilike konečne naskakujú tie pravé cestovateľské zimomriavky. Podvečer sme v cieli: Rožaje a Ecco camp Zeleni Raj. Máme len pár pozitívnych doporučení z internetu, ale trafili sme klinec po hlavičke. Úžasný hostiteľ, vynikajúca domáca atmosféra, tichá lokalita, veľká trávnatá záhrada, chutná strava.

Ráno je chladné, mokré a modrá na oblohe určite nevládne. Domáci v Zelenom Raji, pán profesor, neveští nič dobrého, od planiny Hajla sa prevaľujú mraky. Po výdatných raňajkách zanechávame bez váhania na záhrade zaparkované auto aj s kľúčami na nasledujúcich 10 dní a konečne sme v sedle.

Cez mesto absolvujeme rozcvičku cez pár cyklistických stojok a vzápätí sa potíme pri pohľade na kopec do priesmyku Kulla s hraničným prechodom Čiernej Hory. Necelých 1 800 m nad morom, žiadna premávka, prvé snehové polia, postupne chopkovská hmla, sychravo, teplota sa blíži k nule. O výhľadoch na Hajlu môžeme len snívať. Vchádzame do ťažkých oblakov, už nevidieť ani pod koleso. Po niekoľkých kilometroch sa vynára ďalšia budova, sólo stojaci Kosovský prechod – Mali Zhlebit. Obliekame všetko, je zima, lejak a pred nami dlhočizný zjazd. Ako na bajku v autoumyvárke. Iba kefy chýbajú. Asfaltku „splavujeme“ tak rýchlo ako so sa len dá. Zuby zaťaťé, aby o seba neklepali. Prúd dažďových kvapiek nezastaví nič, žiaden vodný stĺpec, žiaden goretex. Pri prameni Biely Drin žmýchame aspoň ponožky a rukavice. Nedeľní kosovskí turisti sa pod dáždnikmi valia z autobusov, je tu aj malá jaskyňa, kolotoče, ruské kolo, … radšej rýchlo prcháme.

V kosovskom meste Peje končíme. Popri krajniciach velikánske mláky, kanalizácia, ak nejaká bola, nefungovala, a tak sa náš štýl jazdy mení na slalom. Na šmykľavom a vodou zaliatom obrubníku Ondrej padá. V prvom momente pád vyzeral v pohode, iba malá odrenina. Až počas jazdy na ďalší deň zisťujeme následky. Kotvíme v prvom penzióne. Vyjednáme elektrický fukér a v momente meníme izbu na sušiareň. Utíchajúci lejak pozorujeme cez okno počas „wifi siesty“. Večera i návšteva cukrárne boli potešením dňa. Inak všade len obchody s fake-ovými značkami, nerozumejúci Albánci, dopravný chaos na uliciach a vence káblov všetkých druhov visiace nad hlavami. Nie sme náhodou v Ázii?

Hory nad mestom volajú, a tak skoro ráno pokračujeme popod visiace oblaky. Neprší. Ale hlásili. Za mestom krátko stojíme. Kultúra. Kláštor Peje, najstaršia sakrálna stavba v Srbsku (teraz v Kosove). Strážený jednotkami KFOR a srbskou políciou, plot, rampa, pýtajú pasoši. Zapisujú do veľkej knihy. Teda len mužov, ženy vraj nie sú nebezpečné. Konečne si s niekým rozumieme, srbskí policajti v našom veku si radi pokecali. Čechoslovačka sú prjateli!

Divočina začína v kaňone Rugova na úpätí Prekliatych hôr. Búrlivá rieka Bistrica, 600 m vysoké skalné steny, medvedie lesy, vodopády, jaskyne. Úzka cesta stúpa tunelmi vysekanými v skalách. Zabudnuté tabule upozorňujúce na nebezpečenstvo padania lavín nasvedčujú, že zimy sú tu dosť kruté a s množstvom snehu. Objavuje sa aj luxusný hotel bez klientov. Silne napovedá, či sa nejedná o pračku peňazí? Kuqishte je posledná kosovská dedinka, za ktorou náhle cesta končí na černohorskej hranici. Ešte predtým ťaháme na „drobnú“ zachádzku do vychýrenej reštiky „Guri i Kuq“. 300 výškových strmo hore a sme tu, na konci sveta. Oplatilo sa, obed bol báječný a výdatný. Objednali sme všetko z domácich špecialít, mäsovú i syrovú misu.

A potom to prišlo. Ohnutá a prasknutá pätka prehadzovača. V prvom momente to vyzeralo ešte v pohode, pätka drží, dajú sa používať len stredné kolieska kazety, ale pri opatrnom radení to pôjde ďalej. Na dne údolia meníme asfalt za gruntovku plnú pohyblivých kameňov a blata. Načatá pätka už neudržala opakované radenie. Prehadzovač odpadáva a zamotáva sa do výplatu kolesa. Koniec našim plánom? Nemáme náhradnú. Voláme, sms-kujeme na Slovensko v snahe niečo zohnať a poslať DHL. Kaktus bike, Kôlnička, Ivo, Jožo, … oslovujeme všetky naše bike-friendly kontakty. Mobilný signál je slabý, nedarí sa nič vybaviť. A tak tlačíme späť hore do Guri i Kuq na wifi. Domáci prekvapení z nášho návratu sa snažia pomôcť, našťastie vedia anglicky, volajú do Peje, do moto servisu, údajne nám ráno pomôžu. Berieme to s veľkou rezervou, ale nádej umiera posledná. Spíme v drevenej chatke, kúrime v piecke, na kopcoch sneží. Silno fúka. Plánovaná noc niekde vysoko v horách by bola asi hotovým peklom, alebo skôr hotovou Antarktídou.

Po raňajkách domáci velí naložiť bajk do auta a odviezť ho do Peje. Majú údajne aspoň 20 rôznych pätiek, nevedia, ktorá by pasovala. Veríme, že sa to podarí. Na obed sa Ondrej vracia. Stopom, s naloženým bajkom. Nič neopravili, nič nepasovalo, aj keď laborovali nad tým dve hodiny. Samozrejme. Ale ďakujeme, ochota nesmierna, len poznačená balkánskym „nema problema“.

Sneží a mrzne. Musíme pokračovať. Technický plán bol jasný. Našťastie spojky na reťaz na expedícii nesmú chýbať, a tak nastala jediná možnosť, zvoliť kombináciu kolies pre výšľap a kombináciu kolies pre zjazd a rovinu a prehadzovať skracovaním a predlžovaním reťaze. Vyrážame neskôr popoludní na „single speed“ na sedlo Čakor.

Nepoužívaná lesná cesta je po pár kilometroch zakončená betónovými zátarasami – štátna hranica Kosovo a Čierna Hora. Na bajkoch a s podporou „odobrenja za prelazak državne granice“ vo vrecku poľahky prechádzame. Na strane Čiernej Hory pokračuje úzka kľukatiaca sa asfaltka, ktorú nikto nepoužíva. Stúpanie je dlhé, ale rovnomerné, takže aj na single speed to ide vyšlapať. Snehu pribúda, ojedinelé fľaky sa spájajú na súvislú vrtvu. Vo výške nad 1 600 m opäť hustá hmla. Z nej sa vynára silueta zaparkovaného auta a nejaký pokrik. Je to na nás? Jasnačka! Motorizovaná pohraničná polícia na priesmyku Čakor! Priateľsky ale veľmi poriadne si nás preverili. Papiere aj telefonické overenie na policajnú stanicu do Plavu. Ešte že mali zakúrené v piecke rozpadnutého salaša, inak by nás kosa riadne rozdrkotala. Sme prepustení! Ale…, ráno sa musíme osobne hlásiť v Plave v budove hraničnej polície.

Sedlo Čakor vo výške 1 850 m je dôležitým geografickým a historickým, dokonca ekonomickým a civilizačným bodom Balkánu. V minulosti najvyššie položený hraničný prechod v celej Juhoslávii. Je pravda, že dnes existuje len málo dôkazov o tejto skutočnosti, okrem niekoľkých pamiatok na priesmyku. Úžasné výhľady si opäť len domýšľame. Na dlhočiznom zjazde smutne míňame ešte zazimované katuny, kde pocestných v letnom období vítajú chovatelia dobytka podľa svojich starodávnych tradícií.

Klesáme 1 000 m pri nulovej teplote. Po čase už aj brzdenie je ťažko zvládnuteľným úkonom. Rozmrazujeme sa až dolu v Murine na káve a čaji. Do Plavu nie je ďaleko, Ondrej mení single speed na ťažší. Moc to nefunguje, reťaz neustále preskakuje, padá, často stojíme, nahadzujeme. V Plave hneď na okraji zvoníme v prvom guesthouse. Majú len luxusný apartmán, ale padli sme si do oka, zjednáme cenu a oplatilo sa. V debate so synom domácich, mladým stredoškolákom, sa náhodne dozvieme o šikovnom kutilovi v Gusinje, ktorý údajne opraví aj neopraviteľné. Ihneď dohovárame stretnutie na ďalšie ráno.

Oprave bajku však predchádzala povinná zastávka na hraničnej polícii. Prichádzame presne o ôsmej. Vo vestibule sa pripravujú strážci hraníc na výjazd. Nebolo toho, kto by o nás nevedel a mali sme pocit, že nám pripravili uvítací špalier. Náčelník, plynule hovoriaci anglicky, po dlhšej chvíli odobril a zdigitalizoval náš vstup do krajiny. Majú to pod kontrolou!

Po vedľajšej ceste poza jazero Plav sa s padajúcou retiazkou presúvame do Gusinje. Sen sa stáva realitou, pán „kutil“ nás skutočne prichádza v dohodnutú hodinu vyzdvihnúť na autobusovú zastávku. Pri jeho polorozpadnutej kôlničke / dielni sa začala veľkolepá oprava. Zo začiatku si chlapi moc nerozumeli, každý presadzoval svoj postup, ale nakoniec sa zladili a bolo to úspešné. Hliníková pätka presne pasujúca bola na svete! Vystrúhaná na mieru, fungujúca lepšie ako originál Shimano. Navyše zrepasovaná kazeta, všetky káble premazané, prehadzovač na milimeter presne nastavený. O dofúkaných kolesách a iných kozmetických úpravách, či podávanej káve ani nehovorím. Čo sme dlžní? 13 eur…

Oslávime dobrým burekom v pekárni a ťaháme na Grnčar – hranicu do Albánska. Zlé počasie a peripetie s poruchou nás dosť zdržali. Ale konečne pekný slnečný deň a neočakávané šťastie v nešťastí.

Čaká nás repríza spred štyroch rokov, cesta z Gusinje do Albánska, mestečko Tamare až po nížinu Skadarského jazera. Približne 300 m šotolinovej cety za Albánskou hranicou v Grnčare sa stáva postupne historikou pamiatkou, možno ju onedlho zapíšu do UNESCO. Ďalej začína úplne nová asfaltka z Vermoshu až na hranicu v Hani i Hotit. Cesta je samozrejme pohodlnejšia, rýchlejšia, len tu chýba kus bývalej romantiky. Našťastie je stále málo používaná, áut sme stretli minimum. Už sa nejde po rozkvitnutých lúkach, popri krivých drevených plotoch a pasúcich sa zvieratách. Všade čerstvo ostrieľané skaly, pletivo, zvodidlá, suťoviská. Najvyššie vrcholy v úžasnej viditeľnosti žiaria svojimi veľkými snehovými čiapkami. V sedle Qafa e Bordolecit, urobíme pár fotiek, aby sme ich s Jožkom porovnali so zábermi spred štyroch rokov. Omnoho rýchlejše zjazdujeme do Tamare, žiadne výmole, či tancujúce balvany pod kolesami. Atmosféra moderného kamenného námestíčka obklopeného obchodíkmi a reštauráciami sa nezmenila, dopĺňame tekutiny a kalórie. Čaká nás zdolať prevýšenie 800 metrov, aby sme sa prehupli cez bočný hrebeň z údolia rieky Cemit smerom ku Skadarkému jazeru.

Za dedinkou Rapsh opúšťame asfalt. Vnárame sa po šotoline do krovinatého porastu vápencových prímorských pohorí pomedzi ojedinelé katolícke usadlosti vrchoviny Kelmendi. Ideálny, teplý a suchý večer na táborenie mimo civilizácie. Bivakujeme na lúke blízko malej vodnej nádrže, kde ticho pustej krajiny prerušuje kŕkanie žiab. Ešte netušíme, že to bude náš prvý aj posledný bivak na tomto tripe.

Stan je ráno úplne zaparený, dusný vzduch sa tlačí popod nízke ťažké oblaky. Vyrážame bez raňajok, čo najrýchlejšie priamo do Boge. V prvej krčme dávame pokus o raňajky. Rukami-nohami sa dopracujeme k skromnej objednávke – čaj, káva a balené croissanty. Vyťahujeme z pamäti aspoň základné slová slušnosti: miredita, faleminderit a tung, čím si okamžite získavame veľké sympatie domácich. Vonku začína mrholiť.

Údolím sa tiahnu kvitnúce pestrofarebné lúky, ale dážď silnie, a tak nezostáva čas na kochanie ani fotenie. Pred Boge sme úplne premočení. Na kopcoch dekel, dolina v hmle, teplota nízka. Zo zúfalstva brzdíme pri prvej krčme. Kamenná budova bez kúrenia, vnútri ešte chladnejšie ako vonku. Ide sa ďalej, snáď nájdeme niečo lepšie. Bingo! Sezónu práve zahájil Alpin Resort, moderný ubytovací komplex s uličkou malých útulných bungalovov. A v nich elektrický fukár! Naťahujeme šnúry na sušenie, rozťahujeme popod strop mokrý stan. V luxusnej jedálni sme jediní hostia. Na prívaly vody pozeráme spoza plných tanierov, pri pukotajúcom kozube. Wifi do Boge ešte nedorazilo. A tak podnikavý šéf prichádza s ponukou sharovania dát z jeho mobilu. Čekujeme meteo servery. Podvečer v krátkej dažďovej pauze dávame aspoň prechádzku hore údolím a pokúšame sa kúpiť nejaké sladkosti na cestu na ďalší deň. Celú noc leje ako z krhly.

Našťastie sa predpovede o dobrom počasí ráno vyplnili. Slnko a plech. Vyrážame skoro, personál ešte spí. Údolie je ešte v tieni a teplota sa nevie odlepiť od bodu mrazu. Ale nálada po včerajšku je ihneď vysoko nad  bodom mrazu. Stúpame úplne sami a v tichu popod biele vrcholky skalnatých hôr. Cestička úzka, serpentíny, ale už viac rokov kvalitný asfalt až do sedla Qafa Boni Thores vo výške 1 700 m. Výška snehových mantinelov narastá, cestu prehrnuli po dlhej zime len pred pár dňami. Chata v sedle ešte nezahájila sezónu. Nič pod zub. Ale konečne aspoň možnosť niečo nafotiť. Vysnené a omračujúce top výhľady našej expedície.

Pred nami dlhočizný zjazd, klesáme o 1 000 metrov nižšie k bájnej dedinke Teth. Vzduch sa postupne vyhrieva. Cesta je plná tancujúcich kameňov popreplachovaných jarnými vodami, a tak aj napriek strmému zrázu s brzdami na doraz klesáme dole pomalým tempom. Nečakane sa v protismere objavuje pár jeepov, ale melú z posledného.

Konečne sme na dne 🙂 Dávame oddych stŕpnutým prstom a brzdným kotúčom, obzeráme sa po nejakej možnosti stravy. Ihneď nás odchytáva asi 13 ročné dievča a perfektnou angličtinou. Pozýva ku nim domov na obed, kde nám údajne jej staršia, asi 15 ročná sestra vraj ihneď navarí. Pre nás zaujímavá výzva a naviac radi podporíme takúto snahu a ochotu domácich. Sestra nám z diaľky beží oproti, aby si zaistila, že nás nenaláka niekto iný. Ale je veľmi milá, rýchla a vynaliezavá. Keď nám nevie vysvetliť, že bude špenátová polievka, tak pohotovo odtrhne v tráve pár lístkov a povie, že to bude v polievke 🙂 Kým sa to všetko varí a smaží, vyhrievame sa na terase pri pivku a káve. A okolité „albánske dolomity“ ako na dlani. Aj wifi už preniklo do týchto donedávna úplne zapadnutých a odrezaných končín.

Vidno, že v Thethe už mnohí pochopili turistický potenciál oblasti a rozbiehajú biznis, do ktorého je zapojená celá rodina vrátane detí.

 

Máme čo doháňať, a tak len rýchla kultúrna zastávka.  Čím je pre taliansky cestovný ruch šikmá veža v Pise, tým je pre Albáncov Kulla v Thethe. Veža s desivým dedičstvom histórie je zároveň mementom dneška. V Albánskych horách sa údajne stále udržiava zákon krvnej pomsty. A práve v tejto veži sa pred vendetou ukrývali prenasledovaní.

Zjazd údolím tyrkysovej rieky Shale, cez skalnú bránu a dedinky Lotaj a Lekaj rozťahané po okolitých kopcoch. Za hlavami začína z diaľky doliehať dunenie a z kopcov sa prelievajú čierne ťažké mraky. Na nasledujúcom dlhom výšľape sme ale pomalší ako búrka. Ťaháme v daždi takmer celé popoludnie. Bivak budeme asi rozkladať v daždi a v mokrom lese. Odrazu akási stavba s krytou terasou a tam už zaparkované všetky dopravné prostriedky: nabalený bajk a osedlaný kôň! Neváhame ani sekundu, parkujeme. Vedľa v plechovej búde dokonca café-bar. Dávame čaj, croissanty a snažíme sa dohovoriť, či môžeme na terase prespať. Vybavené! Dokonca spíme v budove, vo vlastnom, na dlážke. Spolu so švajčiarskym bajkerom.

Zobúdzame sa do slnečného rána. Opäť všetko sušíme. Na sebe, či pokvačkané na brašniach. Vyrážame už o 6:30, bez raňajok, s vidinou najbližšej krčmy. Doťahujeme posledných 150 výškových metrov do sedla nad sútesku divokej rieky Kir. Zjazd po hrubom makadame plnom kaluží a stekajúcich vodopádov. Kolesá 29+ sú ideálne. Po pár kilometroch narážame na prvý cafe-bar a dávame pokus o raňajky. Ponuka mizerná, opäť len trvanlivé croissanty. Našťastie džezva a propán-butánový varič je tu štandardnou i keď jedinou výbavou. Káva sa podarila, ale čaj nebol súčasťou kuchárskeho umenia miestneho horala. Čajové vrecko zalial  uvarenou kávou 🙂

Nasleduje miernejšie klesanie až po začiatok asfaltky. Sme o 1 500 m nižšie ako ráno a ešte stále klesáme. V Prekale dávame predčasný obed, množstvo mäsa, zemiakov, zeleniny a k tomu zarábame  radlera z albánskeho piva a citronády. Čekujeme počasie. Dnes to bude ok, a tak vyhráva náročnejší horský variant trasy k priehrade Komani.

Spočiatku sa ťažko pedáluje v horúčave a s plným žalúdkom. Od Drishtu je stúpanie výživné, po úsekoch doslova s mačacími hlavami, ale kalórie aspoň rýchlo pálime. Trasa je nádherná, celá vyhliadková, od Skadarského jazera, celý hrebeň Albánskych Álp, široké koryto rieky Drin až po priehradu Komani. Ale nikde ani kvapka vody a ojedinelé usadlosti akoby schválne vždy len na dohľad na vzdialených úbočiach. Kúsok pod vrcholom našťastie jeden obývaný dom priamo na trase. Pozerali na nás akoby im uprostred záhrady pristálo UFO. Ale potom pochopili, že chceme len vodu a tak nám naplnili fľaše z vlastných kanistrov.

Na zjazde sa striedajú úseky príjemnej trávnatej cesty pomedzi nízke borovice so strmšou a vymletou, s tancujúcimi kameňmi. Odrazu šok! Cesta končí na hrane vysokého skalnatého kaňonu pri akejsi vodárni, dolu v hĺbke dravá rieka a za ňou protiľahlá stena kaňonu, za ktorou pokračuje náš smer cesty. Naplnili sa naše predtuchy, keď sme doma plánovali trasu. Z tohoto bodu nie a nie presvedčiť uja googla, že chceme pokračovať po tej tenkej čiaročke ďalej 🙂

Šťastie v nešťastí! Pred vodárňou sedí partia chalanov a majú z nás veľkú zábavu, ale nakoniec lámanou angličtinou ukazujú na dno kaňonu, že je tam mostík a ním prejdeme na druhu stranu. Dúfame, že sme sa pochopili. Tlačíme, prenášame, bojujeme asi 200 výškových metrov dolu cez bodliaky a len kozie bobky nám vyznačujú smer. Mostík! Je a v dobrom stave! I na druhej strane nás kozie bobky spoľahlivo vedú hore strmým suťoviskom. Pešo zlé, s bicyklom katastrofa. Nekonečný boj so zemskou príťažlivosťou. Našťastie od hrany kaňona opäť pohodlná mäkká lesná cesta. Priehrada Komani je v plnej paráde hlboko pod nami.

Šťastní, spotení, špinaví, doškriabaní, zakrvavení berieme prvé ubytko. Zjednáme cenu a po dokonalej teplej sprche už len naplniť žalúdky v známom kempe Koman pod mostom.

V noci sme riadne zregenerovali, odfúkli si a výfuklo si aj koleso. Na opravu defektu je našťastie časová rezerva, na trajekt sa naloďuje až pred deviatou. Opäť sa očakáva dážď.

V 80-tych rokoch minulého storočia vybudovali Albánci na rieke Drin tri priehrady slúžiace na výrobu elektriny. Nad dedinou Koman bola v roku 1986 dokončená stredná priehrada, ktorá vytvorila najväčšie jazero v Albánsku s rozlohou 73 km2. Cestovatelia považujú plavbu po jazere Koman za jednu z najkrajších vodných ciest na svete, so svojimi 40 zátokami pripomína nórske fjordy. Usadlosti, ktoré zostali po zaplavení nad jazerom sú opustené i obývané. Autá nahradili člny a život pokračuje.

V dnešných časoch je istejšie si lístky na trajekt zakúpiť online s časovým predstihom. I keď sezóna ešte ani nezačala, loď je plná kemperov, motorkárov i nemeckých a francúzskych dôchodcov. Sme medzi nimi ako čierna ovca, alebo vyzeráme tak zúbožene? Obdarúvajú nás svojimi desiatovými balíčkami 🙂

Po 40 km plavby pristávame vo Fierze. V Bajram Curri sme rýchlejšie ako dôchodci z trajektu na busoch. A tak sme uprostred námestia opäť zožali aplauz 🙂 Už je viac ako isté, že sa schyľuje k nekonečnému lejaku. Pri dobrom obede opäť riešime defekt, daň za včerajšie predieranie sa bodliakmi, ale aj zmenu plánu. Nemá zmysel ťahať až na koniec údolia Valbone v hmle, oblakoch a daždi. Jediné východisko je priamy výšľap do osady Cerem a čo najrýchlejšie dosiahnuť sedlo Vranice, neoficiálny vysokohorský prechod do Čiernej Hory.

Už v meste obliekame goráčky, návleky, obaľujeme brašny. Ale ešte predtým jeden drobný spásonosný nápad. Poslať SMS do guesthousu v Cereme, či sú domáci vôbec v dedine, či máme aspoň malú nádej na nocľah pod strechou. Vyšlo to! Dojednali sme dokonca v angličtine! S dcérou na univerzite v Tirane. https://www.facebook.com/GuestHouse-Kujtim-Gocaj-%C3%87erem-1322090004613470/

Kým dotiahneme na lesnú cestu odbočujúcu do Ceremu a ďalej na Qafa Vranice, voda nekompromisne prenikla cez naše protidažďové oblečenie. Odspodu potoky potu a dielo je dokonané. Nevadí, veď o tisíc výškových máme nocľah! Odrazu nás dobieha jeep. „Som Kujtim, Kujtim Gočaj“, predstavuje sa vodič. Domáci z guesthousu! Nič iné nemalo v tom okamihu väčší zmysel ako natlačiť bajky hlava-nehlava do auta a prijať ponuku na odvoz. A veru, bolo to ešte ďaleko. Brody, strmá cesta, blato, skaly. A tam niekde v diaľke, na konci sveta, kde nie je ani elektrina, ani mobilný signál, nás čakala rozpálená piecka a milá rodinka s teplou večerou. A nie hocijakou! Albánske špeciality, ktoré nenájdete na lístku žiadnej reštaurácie. A prvýkrát v Albánsku poriadny, poctivý a veľký bylinkový čaj! Rozumieme si málo, ale konverzácia neviazne, spôsob sa vždy nájde. Večer končíme s domácimi pri sviečke a domine. Vonku leje, oblaky stekajú hlboko až do údolia pod nami.

Prvý budíček o 5:00, leje, druhý o 7:00, leje. Po raňajkách žiadna zmena. Po obede stále rovnako. Musíme ísť, permit na prechod hranice nám platí len na tento deň. Posunkami a výtvarným umením sa pokúšame požiadať o ďalší odvoz jeepom do sedla. Cesta je údajne nebezpečná, hrozí prevrátenie, či zrútenie auta pri pošmyknutí. Domáci súhlasí, v prípade nebezpečného úseku to otočí a ďalej ideme na bajkoch. Vyšiel takmer až hore! Ešte raz moc ďakujeme. K pyramíde – hraničnému bodu už bajkujeme. V tomto počasí samozrejme nikde žiadna pojazdná mileza (albánsky milícia). Na strane Čiernej Hory zjazdujeme. Zarastená, občas vymletá  vozová cesta sa strieda s pastierskym chodníkom, potoky sú rozliate a staré mostíky postŕhané. Brodíme. Ale bajkeri tu jazdia, našli sme obuváky.

Podvečer v Plave berieme ubytko v Camp Lake View. Paráda, máme radiátor. Opäť susíme. A viete čo??? Stále leje 🙂 Predpoveď sa nemení ani na ďalšie dni…

Ráno využívame asi 4-hodinovú malinkú dieru v oblakoch. Vďaka ti wifi, meteoservery, satelity, aplikácie, mobily a celý digitalizovaný svet!!! Šprintujeme najkratšou možnou cestou do Rožaje k autu. Smutne dvíhame hlavy na planiny v hustej hmle, kadiaľ sa vinie atraktívna MTB trasa Katun road.

Aby bolo dielo dokonané, na poslednom zjazde opäť prietrž, zjazd sa mení na splav, ale je nám to už šuma-fuk! Auto stojí na svojom mieste, domáci kúria a varia, fantastický Ecco camp Zeleni Raj Rožaje https://www.facebook.com/zeleni.raj.58 Po ceste ešte posledný burek a do polnoci sme doma. V celej Európe leje ešte nasledujúci týždeň…

This Post Has 2 Comments

  1. Pekne citanie 🙂

    1. Dakujeme, potesi, ak niekoho zaujme a najma inspiruje …

Pridaj komentár

Close Menu