Cesta autom cez Maďarsko, Srbsko a Macedónsko meria síce 1 200 km, ale je rýchla. Prevažne diaľnicou, dokonca aj na posledných cca 70 km do cieľa sa intenzívne pracuje na jej výstavbe. O opatreniach a nariadeniach k pandémii Covid-19 cinkajú len výstražné SMS v mobiloch. Na hraniciach nikto nič nerieši. Jediné zdržanie spôsobila neaktuálna informácia z Google o krátkej čakacej dobe na diaľničnom hraničnom prechode do Srbska. Dali sme sa zlákať a stálo to jeden a pol hodiny čakania. Je to tu bežné, predsa sa jedná o Schengenský prechod. Doporučuje sa preto neďaleký malý prechod Bački Vinogradi, ale tentokrát sme ho nerozumne nevyužili.

Na macedónskej diaľnici je každých 10 km mýtnica. Je to skutočne otravné. Okrem toho nás vítajú prvé vyššie kopce, ale všade len tŕnisté nízke kríčky. To bude takto v celom Albánsku? Snáď nie, veď máme v pláne aj prejazdy cez národné parky, kde je údajne vzácny a bohatý borovicový či jedľový porast. Uvidíme!

Až za tmy sa blížime k Ohridu. 13 hodín jazdy je za nami a v kempe Camper Stop “K´j Divono” https://www.facebook.com/csdivono/  u Stefana nás už čakajú. Noc je horúca, staviame len vnútro stanu, bez tropika, ako prevenciu proti komárom. Spí sa dobre, ale rušia psi, ktorí hlasným brechotom reagujú aj na ten najmenší pohyb okolo kempu. Ráno relax. Balíme pozvoľne. Auto ostáva v kempe aj s kľúčom. Čo keby dačo? Naostro štartujeme z nábrežia v Ohride, symbolicky od súsošia Cyrila a Metoda. Ku šťastiu už nechýba viac len niečo pod zub a samozrejme macedónske denáre (MKD).

Hneď na úvod 1 200 m výškových na hrebeň národného parku Galičica! Prúdy potu a stuhnuté svaly sa hlásia už na asfaltke do dediny Velestovo…, no a potom začína peklo: gruntovka! Hopsáme so zaťatými zubami po kameňoch, stúpanie graduje a cieľ v nedohľadne. Kríza. To vyrieši už len štýl hike & bike. S pomocou neskutočných ďalekých výhľadov na Ohrid a rovnomenné jazero, macedónske more, sme to dali. Náhorná planina vo vrcholových partiách NP Galičica je ohromujúca. Cesta je hladká, vyjazdená v tráve a v červenej hline. Stretáme len nejakú štvorkolku a partiu dôchodcov na jeepe. Planinarski dom Asan Dzura je mimo prevádzku, ani voda nie je v okolí. Pred zjazdom na druhú stranu planiny je lyžiarsky vlek. Zrejme už nefunkčný, ale zjazdovky a freeride okolo mohol byť parádny. Novučičký asfalt na starej vojenskej ceste spájajúcej obe jazerá, nás zvezie 1 000 výškových metrov do dediny Stenje na brehu toho druhého – Prespanského. Voda je ako polievka, ale pot a prach zmyjeme. Na pláži len pár domorodcov. Pred koncom dňa večera a wifi v hoteli Riva na pláži potešili. Na vytrávenie ešte ťaháme niekoľko km až na lokálny hraničný prechod do Albánska. Nikde nikoho, otvorené non-stop. Spíme nad Prespanským jazerom, je suchá a teplá noc.

Slnko je vysoko už o 8 h ráno. Šviháme prázdnou asfaltkou kopírujúc posledné zálivy jazera. Zaujímavosťou je pohľad na úvod prietoku vody, ktorý sa v dĺžke 10 km stráca v útrobách pohoria Galičica a následne sa vynára na jeho druhej strane. Ale tam budeme až na konci tripu. Potom to overíme pri kláštore Sv. Naum. 

Cez polorozpadnutú dedinu Pustec klesáme do Zaroshke. Tá je pravým opakom: dva hotely, honosné vily, ale žiadna pláž, žiadne turistické ciele, NIČ. Žeby práčka na peniaze? Bar bol honosný, ale nemali kávu, len nesku. Opäť výšľap a sme na ďalšej náhornej plošine, predelom medzi Veľkým a Malým Prespanským jazerom. Zhora, z dediny Rakicke, ho už vidíme, vlastne nevidíme. Malé Prespa jazero je v tomto ročnom období len obrovský močiar zarastený rákosím, ale domov jednej z najpočetnejších kolónií pelikánov. Do mestečka Bilisht schádzame za albánskymi lekmi. Bezradne hľadáme zastrčený Raiffeisen Bank bankomat (ušetria na poplatkoch tí, čo majú Tatra banku). Ľudia sú milí, každý chce pomôcť, ale jazyková bariéra je veľká. Tak to napokon vyriešia darovaním melónu. S úsmevom a pokorou ďakujeme, ale bajkpekerovi je jasné, že takýto darček má aj svoje tienisté stránky 🙂

Už za mestom vidíme v diaľke, ale hlavne vo výške, večerný cieľ – pohorie Mali Moraves a na jeho hrebeni vo výške 1 500 m skalné útvary Guri i Cjapit (Kozie kamene). 900 výškových m a sme tam! Končí asfalt, začína gruntovka. V poslednej dedine pýtame vodu a zbavujeme sa záťaže: melón definitívne putuje do žalúdka. Začína sekcia hike & bike, časom už len hike… . Nasleduje chodník, ktorý nenájdete na žiadnych mapách. Iba s poriadnou dávkou predstavivosti a pri maximálnom zoome na Google Earth. Sme hore! Pri skalných útvaroch je krásne miesto na wild camp. Fúka silný vietor. Do tmy sme v spacákoch.

Ráno je kosa a napriek vetru stan je mokrý od rosy. Presúvame sa na slnečnú stranu a rýchlo sušíme. Zjavia sa traja pátrači na koňoch, štverajú sa po sklalách a niečo hľadajú. Skaly sú prevŕtané chodbami, územie bolo do roku 1995 vojenskou základňou. Ale odchádzajú naprázdno. V hornej časti zjazdu je lesná cesta strmá a vymletá dažďami. Pri Medveďom prameni dávame rannú hygienu. Tu sa začína excelentná lesná cesta. Vedie do dramatického kaňona a okolo bývalých lignitových baní. 

Mesto Korce je vraj Paríž Albánie. Našli sme pár dláždených uličiek, ktoré to veľmi nadnesene povedané, potvrdzujú. Objednávame cafe na námestí pod novou pravoslávnou katedrálou. Obsluha je mizerná. Ale pivo tu varia dobré. Na celom tripe najviac chutí práve Korce.

Lokálnou asfaltkou úplne bez áut pokračujeme do Voskopoje – mesta, ktoré bolo v 18. storočí väčšie ako Atény. Srbskí turisti obdivujú náš trip. Dali nám malú prednášku o historických kostoloch s freskami. Všetko je zavreté, pandemické opatrenia tu dodržiavajú. Už sme sa naučili, že v reštike si treba rovno pýtať “traditional” a nesnažiť sa študovať jedálny lístok. Po dobrom obede šplháme na hrebeň ďalšieho pohoria – Ostrovices. Ale beda! Výšľapy sú dva! Po prvom prudko a hlboko klesáme na dno kaňona do Gjergevice. Je tu pár domov a cyklistov asi ešte v týchto končinách nevideli. Pýtame vodu a dostávame zabalenú kompletnú večeru aj s porcelánovým tanierom 🙂 Mládežníci idú s nami, že aby sme správne odbočili. So slušnosti tlačíme povedľa nich a lámano anglicky s jedným konverzujeme. Chodí na práce po Európe, samozrejme vždy načierno, pokiaľ ho nevyhostia z danej krajiny. Potom chvíľu pobudne doma a znova čierna práca. Nakoniec ich presvedčíme, že máme dobrú mapu a zvládneme to aj bez ich asistencie. Posledné hodiny a kilometre dňa sú ťažký hike & bike. Ale Ostrovices sú skutočne jedno z najkrajších pohorí Albánie. Hôľnatý hrebeň vo výške 1 700 m s ojedinelými borovicami, bielymi skalami, ďalekými výhľadmi a častými pozostatkami ovčieho rúna 🙂 Ideálne miesto na bivak. A darovaná večera, zemiakový koláč so zeleninou, bola zaslúžená odmena za ťažký deň. Raňajky vešiame pre istotu do výšky na strom v bezpečnej vzdialenosti od stanu.

Počas ďalšieho slnečného dňa pokračujeme ukážkovým MTB hrebeňom pohoria Ostrovices az do Shtylle ku silnému prameňu vody. Do osady Clirim je bajkovačka hrebeňom stále nezabudnuteľná. Ale na poslednom úseku v strmom kamennom zjazde pre istotu radšej zosadáme. Veľké pastierske psy sa tvária a aj vyjadrujú hrozivo, ale vždy sa v konečnom dôsledku presvedčíme, že si robia len svoju robotu.

Clirim je asi najrozpadnutejšia dedina, ale krčma bola. Albánska káva z džezvy, pivko a všade prítomné balené trvanlivé croissanty. Odtiaľ už len tiahly zjazd po dobrej šotoline až na panoramatickú, pre cestovateľov notoricky známu cestu SH75. Napájame sa v Mollas. SH75 je úžasná cesta. Jedna z najkrajších, ktoré Albánsko ponúka. Nepoužíva ju veľa áut, a tak cesta aj okolie sú najmä mimo sezóny dosť izolované. Cesta je asfaltová, cez zvlnené kopce s množstvom delových veží zabudovaných do svahov.

V meste Erseke “skapal pes”, všade ticho, ulice prázdne. Domáci nás zaviedol do jedinej reštiky, ktorá bola otvorená a aj varili. A výborne!

Dnes je v pláne doraziť na rodinnú farmu Sotira v pohorí Gramos, kde je kemp aj chatky a majú veľmi pozitívne recenzie. Potrebujeme očistu a dobiť elektroniku. Ale delia nás nekonečné “hupky”, vždy niekoľko sto výškových hore a zase dolu. Pred zotmením sme v cieli a máme dosť. Berieme chatku, je novučičká, čistá s luxusnou kúpeľňou a horúcou sprchou. Mladík, asi manager 🙂 nás uisťuje, že to bude za 300 ALL (albánsky lek) pre 2 osoby aj s raňajkami. Určite??? Veď to je menej ako 3 EUR! Ešte malá večera a pivko a šup do teplej postele.

Samozrejme, že k predpokladanému účtu si bolo potrebné pridať ešte jednu nulu! Ale nevadí, stále je to OK za taký luxus. Dnes je v pláne poldňovka a rest. Ráno sa neponáhľame, bohato raňajkujeme. V jedálni stretáme český pár, včera nás obiehali na karavane. Šérujeme skúsenosti a trasu. Boja sa o nás, tak nám dávajú kontakt, že pre nás prídu ak budeme mať nejaké problémy 🙂 Aj bajkom sa ušla očista, šlauchom na farme. 

Hupkami po kľudnej SH75 prichádzame do Leskoviku, mesta pod skalou. Na námestí sa občerstvujeme a dopĺňame peňaženku. Čaká nás dlhočizný zjazd až na grécku hranicu. V závere pridáme trošku korenia – terénnu skratku. Horúčava graduje. Podarí sa nájsť divoké termály v pohorí Vronomero? Vytekajú zo skál a malých jaskýň v kaňone hraničnej rieky Sarandaporo. Našli sme! A boli privátne, t.j. len pre nás! Voda je sírová s teplotou 28°.  Rest day nad očakávanie. Aj miesto na nocľah sa našlo pod stromami pri rieke.

Väčšina rán je sucho, žiadna rosa. Aj dnes. Po rýchlych raňajkách a nacvičenom balení hneď vyrážame. Ešte párkrát prebrodiť rieku a sme na šotoline, neskôr asfaltke. Od gréckej hranice sa odkláňame opäť na sever. Popri rieke Vjose stále v kľudnom režime, absolútne bez premávky. Pri Carsove sa znova napájame na SH75. Menu “traditional” sa vyplatilo aj tu. Majiteľka a kuchárka reštiky v jednom pripravila chutnú jahňacinku, šalát, pečenú papriku, zemiaky a burek. Dať si pivo je už samozrejmosťou. 

Za Carcove sa nám podarí obísť asfaltové stúpanie po príjemnej šotoline druhým brehom rieky. Nákup na večer a ďalší deň sa podaril v malom obchodíku spojenom s krčmou v Petrane. Tu je odbočka na ďalšie termály – Benje hot springs. Pekné, známe svojou fotkou pod tureckým mostom, ale dosť navštevované. Väčšinou kempermi. Na parkovisku môžete obdivovať jednotlivé kúsky, od klasík až po prerábky hobbíkov. Prameňov je tu osem, teplota 30°, ťahajú sa do kaňona rieky Lengarice. Rýchlo sa okúpeme a rozhodujeme sa využiť podvečerný chládok na nabratie stúpania na ďalší hrebeň. Nakoniec z toho boli dve výškové “hupky” do Národného parku Fir of Hotova. Spíme na jedinej rovinke, ktorá sa dala nájsť – medzi včelými úľmi. Našťastie neboli obsadené 🙂

Ráno je krásne, slnko ako vždy a vzhľadom k tomu, že sme si mákli do výšky, tak aj ďaleké výhľady. Pokračujem v trase “The Fir of Hotova National Park Loop Road”. Pomalým, tiahlym stúpaním kopírujeme úbočia strmých stien skalnatých hôr. Po úzkej gruntovke prejdenej iba bagrom, zrejme po zime a po zosuvoch. Máme obavy o dostatok vody, ale nad prvou dedinou je pri ceste fungujúca studnička. V zapadnutom Ogrene máme poznačený historický kostolík. Odbočíme tam. Živá dedinka, pánu bohu za chrbtom. Ujal sa nás domáci a je z toho návšteva a nečakaný obed. Čerstvý kozí syr, paradajky a kozie mlieko ako predjedlo, nasleduje výborná fazuľová polievka, domáci chlieb, rakija, likér a nechýba dezert: “kompótový orech” (naše pomenovanie, keďže dohovoriť sa nedalo ani cez jazykové appky v mobile). Cez dvorčeky a záhradky nás domáci zavedie ku kostolu. Bohužiaľ vnútro už úplne zrútené, náznaky na jeho záchranu žiadne…

Neďaleký Bektašský kláštor pôvodne obývaný príjemnými neortodoxnými moslimskými mníchmi, zrejme privatizovali nejakí zbohatlíci, mníchov vysťahovali, renovujú a vstup zakázaný. Múzeum tvorcov albánskeho jazyka, 3 bratov z dediny Frasher, je tiež zavreté. Vieme o tom, že kľúč majú v neďalekom dome. Pani Marjana je síce doma, ale kľúč je u Pandyho a ten je dnes na potulkách. 

Krajina sa zmenila, zo suchej, skalnatej, na zelenú, lesnatú. Všade Bulharská jedľa, podľa ktorej je národný park pomenovaný. Lesná cesta je širšia a kvalitná. Prvý defekt nás zastihol neďaleko studničky s turistickým odpočívadlom, a tak oprava je pohodlná s možnosťou hygieny.

Nekonečný zjazd cez Pagri končíme na hlavnej ceste v Piskove. Stmieva sa, tak len rýchlo na pivo a ťaháme k rieke na bivak. Rovinka sa našla na poli, na slame.

Dnes to bude prvá časť tranzitu k moru. Po asfalte, zo začiatku vedľajšou, neskôr po hlavnej. Áut je veľa a jazdia šialene. Navyše cestu lemujú predavači rýb a domácich produktov. Je tu chaos v parkovaní a zmätok v premávke.  Na obed sme v historickom meste Gjirokaster. Berieme guesthouse hneď na začiatku mesta. Popoludňajší rest využívame na hygienu, pranie a kontakt s domovom cez wifi. Podvečer vyrážame bez bajkov do mesta: Ali Pashov hrad, UNESCO pamiatky, osmanské domčeky… a v neposlednom rade rodisko Envera Hodžu. Všetko staré je zachované a s citom renovované. Večeriame v doporučenej Taverna Traditionale. Ani nečítame menu, objednávame mix pre dvoch všetkých tradičných albánských jedál čo varia. Lepšia voľba nemohla byť.

Bohaté raňajky s veľmi slušným ubytovaním v príjemnom záhradnom guesthouse na okraji turisticky významného mesta boli cenovo príjemným prekvapením: 15 eur za 2 osoby komplet.

Pokračujeme v druhej tranzitnej etape k Iónskemu moru. Dnes je menej áut. Tiahnu od mora, takže ak niečo, tak v protismere. Do sedla Qafe Muzine vedie úzka dobre šlapateľná serpentínová cesta. Navyše doobeda je pod mrakom, príjemná teplota. K vodnému prírodnému javu Blue Eye s ľadovou vodou a hĺbkou 50 m dlho zjazdujeme. Je to známa atrakcia, svedčí o tom viac ľudí ako znesieme, ale dávame krátku prestávku na prehliadku. Obed opäť potešil chuťové poháriky – výborná jahňacina a kozľacina. Nasleduje vedľajšia cesta na najjužnejší prímorský kút Albánska. Opäť prázdna a pokojná. Onedlho sa už kocháme prvými výhľadmi na zálivy Iónskeho mora. Údolie popri morskom pobreží je úrodné, lemujú ho nekonečné sady a polia.

Na poloostrov Butrint sa dostávame malou kompou, je tam národný park a UNESCO pamiatka – pozostatky osídlenia už z pravekých dôb, neskôr osídlené Grékmi aj Rimanmi. Venujeme podvečer prehliadke celého areálu. Potom už len rýchle pivo, doplniť vodu a nájsť tiché miestečko na bivak. Podarilo sa na kopečku nad mestečkom Ksamil.

Opäť suché, slnečné ráno. Po raňajkách v Ksamile pokračujeme popri mori. Prvou zastávkou je kláštor Sv.Juraja na kopci nad morom. Oplatilo sa. Jedinečná vyhliadka na blízky ostrov Korfu a navyše pozvanie od správcu do interiéru kláštora. Okolo mora cesta riadne poskakuje. Navyše v teplote končiaceho leta stále poriadny zaberák. Sarande je už skutočné letovisko s obrovskými hotelmi a ďalšou turistickou infraštruktúrou. Ale pivo na múriku na nábreží padlo vhod. Cez obed zjazdujeme niekoľko km k moru po strmej lesnej ceste, na zašitú pláž Lukova. Len pár lehátok, malilinký romantický kemp a reštika, kúpanie v čistulinkom mori a sladká sprcha z prameňa nad plážou. Obed v reštike bol štedrý a cena závratná. S plným žalúdkom výšlap späť na cestu zabral pol hodiny. 

Zrazu cink-cink, niečo zhrkotalo na cestu…, Ondrejov brzdový kotúč práve ukončil svoju službu 🙁 Hľadáme riešenie. Jediný servis na našej trase, o ktorom vieme a máme telefonický kontakt, je v Kelcyre. Ale tam budeme až o dva dni a nie je isté, či majú brzdové kotúče. Navyše nevieme sa dohovoriť. Potrebujeme niekoho, kto vie s nami anglicky a so servisom albánsky. Šťastena stála na našej strane. V poslednom obchode večer narazíme na ochotnú predavačku, ktorá s pomocou appky a vlastnej angličtiny zvládla pochopiť našu požiadavku a odkomunikovala do servisu. Všetko sme naviac pofotili a cez WhatsApp poslali. Prísľub možnej opravy nás hnal ďalej. Za prítmia staviame stan v hájiku v mestečku Borsh. 

Ondrej pokračuje len s prednou brzdou…, ako inak. Z výšky cesty obzeráme zrejme jednu z posledných domorodých pláží v mestečku Borsh. Preháňajú sa po nej kone, kde-tu skupinky mládežníkov so spevom a gytarami. Ranná káva v prvej dedine je na príjemnej terase priamo nad morom, ale u nepríjemnej domácej, ktorej vadia naše bajky a asi aj naša prítomnosť. Ľudia sú všelijakí… 

Rannú prehliadku prístavu a historickej pevnosti na polostrove Porto Palermo stráži len holub. Sedí na pokladničke, ani sa nepohne v našej prítomnosti, ale vstupné nevyberá 🙂 Pokračujeme okolo bývalej komunistickej námornej základne s bunkrom na ponorku, najnovšie je opäť ohradená a strážená, prísť bližšie nie je možné. Na poslednej pláži je “privat”, takže dnes sa už neokúpeme.

Dopĺňame zásoby a ťaháme z 0 do 700 m do dediny Pilur. Cesta je asfaltová, výhľadová a tichá. Ale horúčava nad hlavou. V Pilure dávame polievku a pivko. Stretneme Čecha na ebajku, ale vyráža len na denné túry od letoviska pri mori. O pár km nás fascinuje mega stavba novej cesty až do Kuc. Krajina je okolo narušená, zdevastovaná, všade obrovské cestné mechanizmy. Všetko uprostred hôr a ničoho… 

Aktualizácia júl 2022: fungle nová asfaltka Qepare – Tepelene je hotová, ale ešte sa nedostala na google mapy, takže žiletkári trénujte  https://www.facebook.com/photo/?fbid=6101302019885430&set=gm.3133368890213939 🙂

Rovnako je poznačený kaňon rieky Shushice, kde ešte v roku 2021 viedla cesta prístupná len na koni alebo terénnom aute medzi úzkymi skalnými stenami kaňona, ktorá na viacerých miestach prechádzala rieku len brodmi. Tak tu nemáme čo obdivovať a ťaháme hore na planinu Nimnica do výšky 1 000 m. Tam za salašom na peknej trávičke v závetrí a v nedohľade od akéhokoľvek živáčika staviame stan. Zaspávame s nádejou, že zajtra bude posledný deň na jednej brzde 🙂

Ráno je prvýkrát zamračené. Po sušienkach a ľadovom nescafe vyrážame už o 7:30. Práve vyháňajú na pašu. Planina je ideálna na pasienky. Na dohľad sa vynárajú typické kaňony, zarezané hlboko pod náhorné plošiny. Obveselí netradičný kemp pri ceste so svojimi slamenými chatkami veľkosti stanu. Zjazd do Tepelene je po novučičkom asfalte, ale stále žiadne autá. Kto jazdí po týchto nových cestách? Prší, taký letný dáždik. O pár hodín ustáva a kým prídeme do servisu v Kelcyre už sme komplet suchí. Kotúč je na svete! Oprava sa vydarila. Ani si nevieme predstaviť, odkiaľ majiteľ servisu kotúč zohnal. Len sme neboli pochválení, keďže sme ten dolámaný vyhodili. Oni to tam opravujú, asi zvárajú a používajú ďalej!

Po dobrom obede ťaháme do Pagri, odbočíme smer Corovode a zaujímavou horskou krajinou s učupenými ojedinelými osadami končíme v mini kempe: Cafe & camp Sevran. Je na mapách, ale vôbec sme netušili, či skutočne existuje. Milo prekvapil. Poľskí motorkári a jeden Nemec už mali svoje staníky rozložené, my sme sa pridali. Tetuška z osady, majiteľka, prevádzkarka, kuchárka, teda všetko v jednom, sa u nás zapísala ako “super business woman”. O chutnej večeri by sa dali písať básne: šišky s domácim medom, šaláty, baklažán, bureky, syry, rakija, čaj montaňa.

So žalúdkom plným domácich dobrôt, v suchu a teple vyrážame z minikempu. Zjazd k rieke Osumi je dlhý a náročný, pastierske psy a kozy si to ale v pohode dávajú kolmými skalnatými zrázmi. Nasleduje Colorado Albánie – 15 km dlhý kaňon Osumi! V príjemnom chládku na brehu rieky vymieňame brzdové platničky. V Corovode padne vhod teplá domáca polievka, ale kvôli wifi stojíme ešte za mestom na kafé. Nasleduje dlhý výšľap ponad 500 m hlboký kaňon Gradec až do sedla pohoria Tomorri. Šotolina je dobrá, uvalcovaná, tak ťaháme. Malá píla, ale ide to. Po 1 000 výškových metroch, v sedle, začína mrholiť. Silné výbuchy náloží v neďalekej mramorovej bani, čierňava nad hlavami a tmavé kamenné kopce dávajú krajine strašidelný výzor. Mordor! 

Po mokrých kameňoch, v daždi a chlade brzdíme podvečer v prvej dedinke Gjerbes. Dedina uprostred hôr, ďaleko od civilizácie. Rozbahnená cesta presiaknutá močovkou končí akoby šibnutím čarovného prútika a v tom mieste začína moderné vydláždené námestíčko s malými reštikami a hotelíkom. Horiaci krb a suchá posteľ rozhodli o mieste nášho nocľahu. A navyše hot shower 🙂 Večerný výpadok prúdu ani jazyková bariéra nepokazili dobrú atmosféru.

Opäť kráľovské domáce raňajky a opäť sme na puknutie. Ešte nabrať BIO vodu z prameňa spod Mali Tomorri. Už na zjazde k rieke Tomorica je jasné, že dnešný deň bude náročný ale opäť vyhliadkový. Od Tomorice na dlhom výšľape prevládajú na gruntovke veľké riečne okrúhliaky. Väčšinou tlačíme. Ale nevadí, aspoň viac vidíme ako neustále pozerať pod kolesá a hľadať tú správnu líniu jazdy. Výhľady na pohorie Tomorri, živé aj neživé usadlosti, pasúce sa stáda. Jediný človek, ktorý kráča s koňom oproti, nás nečakane osloví: “How can I help you?” Neveríme vlastným ušiam, dokonalá angličtina. Po krátkej pauze, kedy sa od prekvapenia nevieme zmôcť na slovo, dávame reč. Žije dlhodobo v Kanade, ale prišiel na leto pomôcť domov. Jeho brat sedí v base už 11 rokov za opozičné politické názory, bol miestnym učiteľom. Ponúka nám zastávku na obed v jeho dedine neďaleko, ale nebola priamo na trase, tak slušne ďakujeme. Veď máme ešte posledné zásoby Marva tyčiniek https://marva.sk/ .

Po 1 500 výškových metroch sme v Kumbul sedle na hôľnatom hrebeni so starými obrovskými borovicami. Pauzujeme s Marvou 🙂 Čaká nás nekonečný zjazd do údolia Devoli. Vystriedali sa snáď všetky povrchy – lúky, lesné cesty, šotolina, okrúhliaky, našťastie všetko zjazdné. A umocnené výhľadmi na všetky svetové strany. V Moglice pod priehradou obedujeme. Kupujeme croissanty a neskafe v plechovke, takmer jediné, čo tu na dedinách možno zakúpiť v malých obchodíkoch. Nová asfaltka je honosná a ako inak, prázdna. Ťaháme k priehrade a následne hustými serpentínami nahor ponad zaplavené údolie bývalého kaňonu Devoli, cez ktorý sa v minulosti kľukatila dobrodružná cestička v jeho útrobách.

Spíme nad cestou, nikde nikoho. Ale v noci máme poplach! Ktosi sa túla so silnou baterkou a svieti okolo nás. Našťastie sa nikto nepriblížil.

Ráno chvíľu sušíme stan, rosa od priehrady dopadla v noci až k nám. Cez nekonečné hupky okorenené naháňačkou asi 15-timi psami, konečne začíname klesať späť ku rieke. Tu pokračuje pôvodná šotolinová trasa. Plánovanú odbočku cez “krkaháje” na skalné útvary Guri i Kamjes vzdávame, nie je už energia, motivácia a ani možnosť doplniť zásoby jedla. Ťaháme ďalej až na hlavnú do Maliku a po dobrom obede ďalej do Pogradec. V tomto letovisku na brehu Ohridského jazera hľadáme zmrzlinu. Nájdeme akúsi zmrzlináreň spojenú s pekárňou. A prekvapenie! Za 6 kopčekov platíme 100 ALL (menej ako 1 eur) a za bureky na večeru je cena rovnaká. Nezdalo sa, že majú výpredaj a nebolo nám nič, čo by nasvedčovalo, že tovar bol na hranici spotreby 🙂

Tu na hraniciach dodržiavajú pravidlá tak striktne, že covid pasy od nás požadujú aj na výstupe z Albánska a následne po pár sto metroch na vstupe do Severného Macedónska. Podvečer nakukneme do kláštora Sv. Naum. Spája sa s históriou Cyrila a Metoda. Ľudí je tu len pár a prehliadka je grátis. A podzemný prítok z Prespanského jazera, ktorého začiatok sme obchádzali v druhý deň nášho tripu, pramení práve tu.

Na nocľah ťaháme za dedinu Trpejca, pod skalami Galičice nachádzame tichý a suchý flek na bivak.

Dnes už len posledných 20 km k autu popri Ohridskom jazere. Raňajky absolvujeme v prvej dedinke na brehu jazera. V Ohride dokúpime zásoby na cestu a s nádejou, že naše auto je na svojom mieste a v poriadku prichádzame do Camper Stop “K´j Divono” https://www.facebook.com/csdivono/ . Je to tak! 42 eur za 16 dní stráženého parkovania nie je zlá cena. Ešte posledná kúpačka a očista v macedónskom mori – jednom z najhlbších a najstarších jazier v Európe a expedícia je ukončená. Je nedeľa obed a vyrážame na 1 200 km cestu do Bratislavy. Ešte v ten deň sme doma.